Oscar - príbeh jedného bígla

Po návrate z túry som rázne rozhodol, že pes musí z bytu (buď pes, alebo ja). Vzhľadom na to, že obe naše deti v tom čase študovali mimo Galanty, začali hľadať nového majiteľa malého Oscarka (meno mu dala Tinkina spolužiačka a stala sa zároveň jeho krstnou mamou).

Po týždni hľadania, keď nám Oscar v byte očúral všetko čo sa dalo, keď sme v noci vstávali na venčenie, manželka utekala cez obedňajšiu prestávku namiesto obeda k Oscarovi skontrolovať ho a vyvenčiť, nás syn Michal ukecal (vtedy bol štvrták na strednej) a Oscar sa stal členom našej rodiny.

Nebudem opisovať peripetie výchovy malého bígla, je to asi u všetkých rovnaké. Jeho životný priestor v byte bol obmedzený v našej neprítomnosti na chodbu (asi pol roka), potom pribudla kuchyňa. Keď bol niekto doma, tak mohol ísť ešte do detskej izby. Obývačka a spálňa bola tabu (do druhého roka jeho života).

Po roku nám veľmi ochorel, pán "nemenovaný" doktor nezistil čo mu je a týždeň po dobratí antibiotík ho zaočkoval proti besnote. Nasledoval rozsiahly obojstranný zápal pľúc - to sme začali chodiť do Trnavy. Po dlhom liečení, keď bol tak slabý, že sme ho venčiť von nosili na rukách a vodu s hroznovým cukrom dávali do papuľky injekčnou striekačkou, s najhoršími návratmi domov z práce s obavami, či ho ešte najdeme živého. Radosť s nášho príchodu dával najavo slabým, ledva postrehnuteľným zakývaním chvosta.

Dostal sa z toho, aby v zápätí zase ochorel - na boleriózu a toxoplasmosu súčasne. Výsledky testov boli také hrozné, že p. doktor v Trnave prehlásil, že za svoju lekársku prax sa s takým niečím ešte nestretol. Odporučil nám ešte skúsiť nejaké humánne lieky alebo ukončiť jeho trápenie.

Po porade doma sme sa rozhodli, po veľkom plači, pre tú druhú, konečnú možnosť a vyhľadali sme v Galante iného zverolekára, než bol onen "nemenovaný".

MVDr. Szabó však prehlásil, že NIKDY nie je neskoro a netreba hádzať flintu do žita. Zobral Oscarovi krv zo žily a vpichol mu ju do svalu na zadnej labe. Doporučil nám zohnať Imunoglobín a poslal nás domov. Cez známych lekárov sme zohnali Imunoglobín, ktorý Oscarovi Szabo po dávkach injektoval a tiež párkrát aplikoval aj jeho vlastnú krv do svalu.

POMOHLO!!!

Oscar sa z toho všetkého dostal a dnes sa teší veľmi dobrému zdraviu (klop, klop, klop na drevo). Je síce po všetkých tých liekoch a injekciách "trochu" prerastený (váži 23 kg), ale myslíme si, že nie je tučný, hoci mu to vďaka vrodenej bíglej pažravosti občas hovoríme.

Aj keby mal PP, asi by nebol vhodný jedinec na krytie, má vyvinuté len jedno vajíčko, na chrbte lysinku (asi po zle vpichnutej injekcii - sám som mu pichol viac ako 50 injekcií, aby nebolo potrebné chodiť každý deň do Trnavy) a pravý dolný rezák mu odstáva von.

Je NÁŠ a je najkrajší, najprítulnejší a najoddanejší bígl na svete. Už dávno spáva s nami v posteli, túla sa po celom byte, len keď je sám doma, tak sú dvere do detskej izby a obývačky zatvorené, takže má k dispozícii len chodbu a kuchyňu.

Má svojich kamarátov a kamarátky, na iných psov je naježený a vrčí. Nikdy neštekal, ale zavýjať vie dosť hlasno. Hlavne na niečo, čo sa mu nepáči, ako napr. na raňajšej prechádzke zpozorovaná veľká krabica od televízora, ktorá tam večer nebola.

Máme od mala vypestované určité návyky a rituály. Ráno prechádzka pol hodiny stále po tej istej trase. Potom raňajky a odchod do práce s jeho smutným pohľadom. Po návrate sa ide zblázniť od radosti, nasleduje hodinová a viac prechádzka vždy niekde inde, do okrajových štvrtí Galanty, do prírody a pod.

Večer prechádzka väčšinou tá istá, občas ho zoberieme na pivo do záhradnej pivárne, alebo deti niekde, kam my dospelí nechodievame - na rande. Po každom príchode domov nasleduje umývanie labiek a piškóta. Tú dostane aj po nejakých zákrokoch (vyberanie kliešťa, čistenie uší ...). A keď je doma, tak spí. Je neuveriteľné, koľko dokáže spať. Ale stačí zašepkať: "Oski, ideme von?" a hneď je na nohách a vrtením chvosta dáva na javo, akú má radosť.

Dávno si zvykol, že deti odchádzajú preč na týždeň (internát) no na náš odchod z domu, aj keď ideme len do kina a syn, alebo dcéra sú doma, si zvyknúť nevie. Vie, že my s manželkou sme jeho istota, na nás sa dá stále spoľahnúť.

Jeho veľká láska je vlčica Zora zo susedného činžiaku, o tri roky staršia, neznášajúca iné feny. Ich objstranné sympatie sa prejavujú pri stretnutí takým krásnym šantením a vzájomným provokovaním, nedá sa to opísať. Jednoducho si títo dvaja padli hneď od začiatku do oka.

Najväčším nepriateľom je malý čierny špic Riki, ktorý Oscara, keď mal dva mesiace, pohrýzol do ucha. Kým dospieval, tak Rikiho zďaleka obchádzal, no teraz by ho asi zahrdúsil. Toľko nenávisti je v ňom, že sa čudujem, či je to vôbec bígl, to mierumilovné a priateľské plemeno.

Až keď som začal s Oscarom chodiť na prechádzky, tak som zbadal, čo všetko nekončí v kontajneroch. A o relaxe na prechádzke nemôže byť reč ani po štyroch rokoch. Stále na neho treba dávať pozor, aby niečo nezožral, dodržiaval tempo prechádky a pod., alebo ho treba zacvaknúť na vodítko a je pokoj. Von sa teší, ale domov vlečiem tvrdohlavého barana.

Toľko o našom Oscarkovi, dúfam že Vás s týmto mailom neotravujem, ale máte na Vašej stránke krásne a dojímavé príbehy, ktoré ma inšpirovali k tomoto článku.