Nezmyselné obete

Trpezlivo a pokojne som vysvetľoval, argumentoval, opakoval. Divne na mňa pozerali, krútili hlavičkami, podozrivo gúľali očičkami, nechápali. Zobral som si na pomoc najsilnejšie a najvplyvnejšie médium – televíziu. Tam to na nich vychrlil jeden najmúdrejší z najmúdrejších. Ktosi z akéhosi Úradu pre zdravie národa na tieto nemé tváre chrlil lávu a síru. Ak nebudú brať do úvahy a rešpektovať jeho nariadenia, majú to zrátané. Vyniesol nad nimi ortieľ. Bez milosti. Bez súdnosti, bez akéhokoľvek vzťahu k nim a k ich majiteľom. Určil hneď jedným dychom aj katov. Vyzval poľovníkov, aby neváhali a okamžite konali. Pomastil im ich hladové bruchá. Hneď vzápätí bola aj patričná odozva z ich nedočkavých radov. Celoživotným aplikovaním poznačený predstaviteľ daného zväzu, udržiavajúci si svoje promilko, s radosťou sľuboval vykonávanie tejto morbidnej nadpráce, ba pritvrdil, že teritóriom ich chúťok a neskrotného chtíča niečo živé skántriť sa stáva už oblasť 200 m od posledného ľudského obydlia. Svrbenie ich prstov na spúšti sa stalo realitou. Stali sa jastrabmi so zakalenými pohľadmi, čakajúcimi na svoju korisť.

Nepomohlo. Stále sa moji miláčikovia trepú von, chcú byť slobodní, hraví, šantiví, rozradostení, tak ako tomu bolo doteraz, tak ako tomu bolo vždy aj pred ľudskou civilizáciou. Veria v symbiózu žitia s človekom. Naivne. Márne.

Prichádza prvá bolestná správa. Prvá nezmyselná strata. Prvá vražda. Je ich určite, bohužiaľ, viac, radšej niekedy nevedieť. Smutný príbeh sa odohral nad Račou. Fenka belgického ovčiaka to už má za sebou. Nebola túlavým zvieraťom (a keby aj, nikto nemá právo vynášať rozsudok), len sa zatúlala, odbehla svojej majiteľke, s ktorou bola spútaná rodinným putom a vzájomnou láskou. Hľadala ju. Bol som v tom čase na hrebeni – na Bielom kríži, kde jej snaha a túžba mali reálne kontúry a optimistické očakávania. Nenaplnili sa. Bolesť zaplavila nielen ju, ale aj všetkých, čo nosia vo svojom srdci lásku a úprimné city a vo svojej duši prechovávajú porozumenie a empatiu. Mail, ktorý som za dva – tri dni dostal zvestoval násilný odchod milovaného zvieraťa a člena rodiny do psieho neba. Zdokumentovávala to aj priložená fotografia nevinného a už nehybného, zastreleného psíka. Zatlačil som slzu.

Niekto sa tu „vysporiadal“ s vtáčou chrípkou (telíčko samozrejme nechal „na mieste činu“). Vlastne pod kepienkom tohto vírusu, uspokojil svoje najnižšie pudy. Svoje „šťastie“ postavil a založil na nešťastí druhých. Štylizoval sa (ako ten predrečník, čo ho k tomu nabádal) do pozície pána tvorstva. Rozhodol sa (ako už v nejednom prípade), že on bude tým, ktorý bude rozhodovať, riadiť a riešiť. Bez akejkoľvek pokory a úcty k životu druhých, bez akejkoľvek pokory a úcty k prírode vôbec.

Ak nebudem apelovať na zdravý rozum, chýba mi neustále odpoveď na otázku, prečo sa všetci snažia upriamiť našu pozornosť na dôsledky a neriešia sa príčiny. Ak takíto ľudia s patentom na rozum vykántria všetkých, aj potenciálnych nositeľov a prenášačov spomínaného vírusu (v tomto prípade) a nebudeme sa snažiť riešiť príčiny a podstatu, tak je to len paušalizované vraždenie, barbarstvo a nezmyselná nadradenosť a spupnosť úbohého a nedokonalého človeka. Médiá sa k tomu bravúrne pridávajú. Držia neochvejne líniu senzáciechtivosti a sú verné svojej modle zlatého teľaťa za každú cenu. Väčšina negativistických informácií nevyvážených informáciami z druhej strany barikády masíruje verejnú mienku a tlačí neznalých ľudí do pozície Zorov pomstiteľov. Úbohosť a demagógia šíriteľov, smola a bieda prijímateľov. Len tak sa potom môže stať, že vyhlásenie a apely predstaviteľa už spomínaného Úradu pre zdravie národa sa berie ako berná minca a nevyhnutná axióma. Ťažko však možno ľuďom vysvetliť neakceptovateľnosť jeho výziev a chtíčom zaslepených a opradených zúrivých strelcov zastaviť a zakázať im ich zverstvá. Žiadny takýto úrad nemá vo svojej právomoci kompetencie o vydávaní takýchto zbytočných a nezmyselných nariadení. Kompetenčne je na to určená veterinárna správa a tá prízvukovala, že v súčasnom stave a v súčasnej etape nie sú takéto drastické opatrenia potrebné. Ale čo už, pustenie takejto informácie do éteru nie je ničím bombastické, nezvyšuje sledovanosť, nepriťahuje reklamných partnerov, nezvyšuje zisky. Čo tam po nejakom zvierati. Po slušnosti, po morálke, po dodržiavaní zákonnosti.

Nemôžeme sa však, bohužiaľ, veľmi čudovať. Deje sa to „všade a vo všetkom“, celá spoločnosť je chorá a pokrivená, korupčná a korumpovaná, bez akejkoľvek úcty k právu a morálke, bez obyčajnej a prirodzenej pokory, bez skromnosti a slušnosti, sme do toho denne vťahovaní a zaplavovaní špinou, valí sa to na nás zo všetkých strán. Niet toho, kto by zatiahol záchrannú brzdu, kto by určil správny smer a apeloval na nepomýlený rebríček hodnôt. Snáď by prvým krokom mohlo byť ak nie nahradenie Ústavu pre zdravie národa aspoň vytvorenie Ústavu pre duševné zdravie národa alebo niektorých jednotlivcov.

To síce zbytočne zmarený život akejkoľvek bytosti už nevráti, ale možno by sme mohli zachrániť tie ďalšie. A samozrejme eliminovať nebezpečných a duševne chorých jednotlivcov z ríše človeka.

Článek převzatý ze serveru Útulku v údolí www.utulokdca.sk. Mírně kráceno.