Výstava

Jedna z príčin, prečo sme sa na výstavu psov vybrali, bola zvedavosť. Akí sú vlastne tí s PP, spĺňajúci "normy" chovného a výstavného jedinca? Čo je na výstavách také zaujímavé a dôležité, že sa ich zúčastňujú? Pokúsim sa opísať moje, manželkine a Oscarove pocity z jednej takejto výstavy.

Prišli sme do Nitry poobede a zaparkovali auto dosť ďaleko od výstaviska, aby sa mohol cestou Oscar vyvenčiť (nechceli sme riskovať nejakú hanbu v pavilóne). Pri vstupe do areálu sme zaplatili vstupné 2×50,00 Sk za dospelé osoby, psi mali vstup voľný. Pretlačili sme sa popri nekonečných radoch stánkov so všelijakými gýčovinkami a serepetičkami, ktoré nemali s výstavou psov nič spoločné a začali sme hľadať pavilón s klubovou výstavou bíglov. Oscar bol vyplašený, toľko psov vo svojom živote ešte nestretol. Priznám sa, že ani ja. Veľkí, malí, strakatí, kučeraví, na pomenovanie plemien asi treba mať vysokú školu.

V pavilóne, kde už prebiehala výstava, bolo teplo a smrad. Nie som nejaká cintľavka, ale jediný, komu z nás to vnútri voňalo, bol Oscar. Vťahoval nozdrami vzduch a evidentne sa tešil. Ťahal sa za svojimi "bratmi a sestrami", skoro sa na vodítku uškrtil. Čuchal a ovoniaval každého, kto sa nám priplietol do cesty. Pohľad na také množstvo nádherných bíglov pohromade bol fascinujúci. Je to trocha úchylka, ale pre nás je bígl najkrajší pes.

Očami som hľadal Dášenku, ktorá tiež vystavovala svoju Vantu. Spoznal som sa s ňou cez internet a tu bola príležitosť spoznať sa osobne. Uvidel som ju sedieť na stoličke blízko výstavného kruhu. Pripadala mi trochu unavená. Aj bola. Po zvítaní a poprezeraní si našich miláčikov (Oscara poznala len z fotografie a ja Vantu tiež) sa priznala, že vystavovanie je veľmi unavujúce. Bolo to vidieť aj na vystavovaných. Od rána tráviť čas na medzinárodnej a poobede na klubovej výstave nie je žiadna sranda. Čo si ale vytrpia psi, to sa môžeme len domnievať. Sú vytrhnutí z denného životného rytmu, zo svojho prostredia na ktoré sú zvyknutí a kde im je najlepšie. Ak ideme s Oscarom na celý deň niekde mimo domu, po návrate domov sa nesmierne teší. Tam mu je najlepšie, je to jeho domov. A to nemusí šaškovať pred porotou a nechať sa omacávať a klusať v kruhu a robiť iné veci, čo sú na výstave potrebné.

Vanta bola nadšená, takého veľkého a krásneho fešáka ešte nestretla. Nechala sa oňuchávať a krútila zadkom, evidentný záujem zo strany Oscara sa jej páčil. Oscar sa vzrastom vynímal nad ostatné bígle. Bol medzi nimi najkrajšie sfarbený (povedali to viacerí vystavujúci) a má jemnejšiu srsť ako ostatné bígle. Jednoducho povedané, vyčnieval. Aj pani rozhodkyňa po ňom pokukávala. Možno čakala, že bude mať možnosť ho hodnotiť v kruhu, ale sa nedočkala. Po asi hodine Oscar znervóznel a začal sa ťahať von. Všetkých už mal oňuchaných, tak čo tam mal chudák robiť?

Rozlúčili sme sa s novými známymi a išli sme domov. Čo na záver? Psom je jedno, či na výstave zožnú úspech alebo nie. Ich pánom a paničkám to jedno nie je. Preto si uzurpovali právo rozhodnúť za svojich miláčikov, že sa im na výstavu chce. Pri ceste k autu sme totiž videli "ocenených", ako zúrivo ňuchajú a očúravajú všetko, čo za deň strávený na výstave zameškali. Ich majitelia s triumfálnym výrazom na tvári vliekli svojich miláčikov k autám, navzájom si medzi sebou vymieňajúc názory na schopnosti rozhodcov. Takže neverím na kecy, že pes sa po ocenení nesie ako víťaz. Oscar, keď ho veľmi pochválim za hocičo čo spraví dobre, sa nesie ešte viac. A je vonku, v prírode, nie zatvorený s desiatkami podobných "odsúdencov" vo výstavnej sále. Vonku povely vykonáva s radosťou, mysliac si že je to hra. Takže s manželkou sme sa zhodli na tom, že vystavovať je otrava nielen pre nás, ľudí. Oscar bol rád, že tam strávil namiesto celého dňa len jednu hodinu. Vonku je predsa len najlepšie. Gratulujem úspešným vystavujúcim a úprimne, z celého srdca ľutujem vystavovaných.

A ešte malé zamyslenie: Nie je diskriminujúce pre psov, že sa nemôžu zúčastniť výstavy bez PP? Od účastníčok voľby MISS to nikto nevyžaduje. Stačí, ak sú krásne.