Pejové veľké víťazstvo

Mne osobne to neprekáža, ale o spravodlivosti mám úplne inú predstavu. Aj tak dobre, že sa to skončilo takto, pretože iná možnosť vlastne ani nepripadala do úvahy. Zostali sme na všetko sami a dokonca pod takým tlakom, že som rád, že sme to prežili s Pejom bez následkov. Tak trochu som si sľuboval mediálnu podporu, ale naše média neprejavili o Pejkov osud záujem i keď sme ich informovali. Mrzelo ma to. Teraz som rád, že sa nám to podarilo bez nich. Keď si predstavím, aké rôzne prípady "týrania" zvierat už televízia Markíza riešila na svojej obrazovke, je mi do smiechu. Mám v živej pamäti prípad, keď vrcholný predstaviteľ jednej nemenovanej ochranárskej organizácie stál pred kamerou v náručí so sliepkou, ktorú prehodili protestujúci poľnohospodári cez plot na Úrad vlády. Vyhrážal sa im podaním trestného oznámenia. Vtedy som nevedel, či mám plakať od zlosti, alebo sa smiať. Pán Ďurkovič je schopný všetkého, len aby sa nejakým spôsobom zviditeľnil. Zaujímalo by ma, aký koniec pripravil tomu vtákovi a či ho naozaj aj s ostatnými sliepkami zachránil. Ale čo narobíte, taký je život. Sme ďaleko od Bratislavy a na Slovensku nie je záujem o zviditeľňovanie iných organizácii, ktoré zachraňujú zvieratá naozaj. Ale to som odbočil.

Ako som už spomínal, na nezodpovedného majiteľa som podal trestné oznámenie. Zdokumentovali sme Pejov zdravotný stav a odovzdali polícii. Prípad prevzal úrad skráteného konania a začalo vyšetrovanie. Vlastne sa ani nezačalo, pretože vyšetrovateľ prekvalifikoval celý prípad na priestupok a pre mňa sa teoreticky celá akcia skončila. Nie, že by predložená dokumentácia bola nedostatočná. U nás je to jednoducho tak. Pokiaľ tyran nebol za posledné dva roky trestne stíhaný za podobný trestný čin, alebo v poslednom roku riešený priestupkovo za týranie zvierat, nemôže byť jeho konanie kvalifikované ako trestný čin. Až keby sa celá situácia s Pejkom opakovala do jedného roka, nastalo by vyšetrovanie a na základe nových dôkazov by bol majiteľ trestne stíhaný. Z toho vyplýva, že ľudia podobní pánovi Mihálikovi môžu každý druhý rok utýrať svoje zvieratá hladom. Len musia dávať pozor, aby im neuhynuli a stihli ich pred smrťou hladom, usmrtiť rukou. V prípade, že by to nestihli, je to už trestný čin. Jednoducho hlúposť, aká nepozná hranice. Vlastne, čo sa divím. Stačí sa pozrieť do parlamentu a hneď vieme odkiaľ vietor fúka.

Peja som musel vrátiť pôvodnému majiteľovi. Keďže som tvrdohlavý a sľúbil som nielen Pejovi, že ho do rúk toho tyrana nevydám, rozhodol som sa na vlastnú päsť konať. Pripravil som sa na všetky možné alternatívy. Od krádeže až po fyzické napadnutie majiteľa za účelom zastrašenia i keď som riskoval, že budem stíhaný za trestný čin ja. Našťastie nič také som nemusel urobiť. Majiteľ si prišiel po koňa a bol celkom slušný. Bolo na ňom vidieť, že prišiel v pozícii víťaza. Takmer hodinu sme sa rozprávali a ja som hľadal jeho slabiny v komunikácii. Predstavte si, že sa mi ho podarilo presvedčiť, aby mi koňa predal. Ukázal som mu peniaze a neodolal. Napokon z neho vyšlo, že sa ho už pokúšal v minulosti predať, ale nikto ho v takom stave nechcel od neho odkúpiť ani na jatočné účely, pretože by nemusel prežiť transport do Talianska. Za Peja vyplatila manželka 10 000Sk a ja som mohol s kľudným pocitom zaspávať, že ho nikto v noci neukradne z ohrady.

Peja sme "kupovali" s vedomím, že má viac ako 26 rokov. Informoval som sa u všetkých koniarov v okolí, ktorí s ním prišli do styku. Všetci mi potvrdili, že sa jedná už o starého koňa. Podľa nich som sa mýlil, keď som určoval vek koňa podľa zubov a stanovil jeho vek na 12 až 16 rokov. Samozrejme, že som poslal žiadosť aj do centrálnej evidencie a čakal na výsledok. Ten nebol pre mňa prekvapením. Pejo sa narodil 14. 3. 1988. Zuby má preto v tak kvalitnom stave, lebo sa narodil v marci. Neviem prečo je to tak, ale potvrdilo mi to veľa koniarov. Marcové kone majú jednoducho veľmi dlho zreteľné zubné jadro a krátky zub. Pri týchto koňoch vznikalo v minulosti aj najviac podvodov pri určovaní veku. Takže predsa, spravodlivosť existuje. Pejo má len 16 rokov. Má zdravé nohy, chutí mu jesť a neskutočne rýchlo priberá na svojej hmotnosti. Už úplne prepĺzol a aj boľavé kopyto sa rýchlo zahojilo. Pre Pejka už máme aj "pracovné zaradenie" v našom stáde. Keď sa úplne zotaví, bude na svojom obrovskom chrbte voziť autistické deti. Je mimoriadne kľudný a poslušný. Poslúcha na slovné povely, ktoré ho naučili ešte pri práci v lese.

Takže takto akosi sa končí strastiplný život koníka a začína nový. Pre mňa z toho vyplýva jedno ponaučenie, že je zbytočné, aby sme sa obracali na úrady a políciu v prípade, keď zaznamenáme týranie zvieraťa. Oni nám jednoducho nemôžu pomôcť aj keby chceli. Doteraz som vždy konal na vlastnú päsť a v prípade Peja sa nádejal, že túto kauzu musím určite vyhrať cez úrady. Mýlil som sa a vraciam sa k pôvodnej taktike. Všetky úrady sú mi ukradnuté. Ich legislatíva doslova núti slušných ľudí páchať trestné činy za účelom záchrany zvieraťa. Nového zákona na ochranu zvierat pred týraním sa tak skoro na Slovensku nedočkáme. Vraj tento, ktorý je v platnosti, je v súlade so zákonmi v EU. Nuž čo už, vítajme v treťom tisícročí, ktoré je pre zvieratá ešte stredovekom.

Určite ste si všimli môj nahnevaný tón. Verte mi, mám byť na čo nahnevaný. Našťastie pri Pejovi stál Boh šťasteny a nemusel sa vrátiť späť do toho pekla. Čo by sa však stalo, keby som nemal peniaze? Nechcem ani pomyslieť. Spravodlivosť, i keď oklieštená predsa len existuje. Týmto by som osud Pejka uzavrel. Ak sa náhodou stane v jeho živote niečo výnimočné, určite vás budem informovať.