Kukučka

Keďže chcem, aby mal dej určité súvislosti, musím sa vrátiť niekoľko týždňov dozadu a sprostredkovať vám, ako sa aktérka tohto prípadu k nám dostala. Ten, kto sleduje pravidelne našu databázu psov ponúkaných na adopciu, určite neprehliadol tri milé sučky kokršpanielov.

V minulosti ich majiteľka využívala na produkciu šteniat pre náš i zahraničný trh. Keďže trh je kokršpanielmi preplnený a spomínaná činnosť už toľko nevynáša, rozhodla sa svojej "továrne na šteňatá" zbaviť prostredníctvom nás. Dve sučky sme veľmi rýchlo umiestnili do dobrých rodín a na svoj domov už čaká iba jedna. Je to Dajána. Nie, že by o ňu nebol záujem, práve naopak. Jej problémom však bola jej gravidita, ktorá sa prejavila po niekoľkých dňoch pobytu u nás. Šteniatka sa narodili zdravé a Dajána je veľmi dobrá mama.

Pred niekoľkými dňami nám priniesli obyvatelia nášho mesta čerstvo narodené šteniatko, ktoré našli pri hľadaní svojej "obživy" v kontajneri na odpadky spolu s ďalšími šiestimi súrodencami. Žiaľ, ostatné nevydržali krutosť a bezohľadnosť pravdepodobne majiteľa ich mamy. Je to pre mňa nepochopiteľné, že sa tieto prípady tak často opakujú. Prečo títo ľudia nedokážu náhodne narodené šteniatka hneď utratiť, alebo si vstúpiť do svedomia a svoju neschopnosť ustrážiť háravú sučku, odčiniť odchovom týchto psích kojencov. V našom prípade nie je absolútne problém takéto šteniatka umiestňovať do nových rodín. Na celej udalosti je pikantné, že šteňatá vyhodil človek, ktorý má strechu nad hlavou a určite aj prijateľné podmienky na svoj život. Na druhej strane záchrancami šteniatka boli bezdomovci, ktorí sa možno ani nie vlastnou vinou dostali do núdze. Pritom by som práve od takýchto ľudí očakával ľahostajnosť, pretože zažili zradu a denne sa stretávajú s opovrhnutím a psychickým terorom. Ľudskosť z nich však nik nevygumoval a rozhodli sa konať, nie len rozprávať.

Tu sa musím pristaviť a prostredníctvom tohto príbehu vysvetliť niektorým našim sympatizantom, prečo sa snažím za každú cenu zachraňovať životy, ktoré sa mi dostanú do rúk. Nie jeden krát som bol od tejto činnosti odhováraný ľuďmi, o ktorých sa nedá povedať, že im je osud bezprízorných zvierat ľahostajný. Ich výčitka na moju adresu spočíva v tom, že záchranou šteniat vlastne oberám o určitú možnosť rýchleho umiestnenia ostatných čakateľov na adopciu. Nedokážem týmto ľuďom oponovať, pretože majú pravdu. Ich výčitky majú aj racionálne dôvody. No na druhej strane je veľmi ťažké sa takto rozhodovať človeku (teda mne), ktorý zažil na vlastné oči niekoľko stoviek pôrodov. Tento zážitok by som doprial každému, aby videl na vlastné oči zázrak prírody a príchod nového života na tento svet. Ono je naozaj jedno o aký druh života sa jedná. Denne prežívam a riešim prípady bezmocných obetí ľudského násilia, nadradenosti koruny tvorstva, teda človeka voči zvieratám. Svet sa jednoducho nedá zmeniť bez toho, aby nedošlo k tomu najhoršiemu a samotný človek nepocítil na vlastnej koži krehkosť a bezmocnosť svojho života voči prírode. Každým rokom pribúda čoraz viac obetí rôznych prírodných katastrof, ale ľudstvo je nepoučiteľné. Viem, že by som nemal mentorovať a kritizovať spôsob života našej civilizácie, ale ja už som raz taký. Mám už dostatok skúseností zo spolužitia so zvieratami a denne sa presviedčam o správnosti mojej cesty. Nedávno som sa dozvedel od jedného literárneho odborníka, že sa moje príbehy dobre čítajú, ale keby ich chceli zverejniť, musel by som trochu pozmeniť obsah. Vraj z mojich článkov je cítiť určité poučovanie ľudstva, ktoré väčšina čitateľov nemá v obľube. S týmto názorom som sa stretol niekoľko krát i v minulosti. Čo k tomu dodať? Len som sa zasmial a naďalej chcem poučovať, pretože na rozdiel od neho poznám ľudí, ktorí sa už poučili a svoje vedomosti odovzdávajú ďalej. Zas som odbočil.

Šteniatko, pravdepodobne nemecký ovčiak, alebo jeho kríženec už nejavilo snahu prežiť. Odmietalo prijímať potravu a zostalo apatické. Ja osobne som sa s tým už zmieril, keď manželku napadlo, že by sme ho mohli zachrániť v spolupráci s Dajánou. Manželka vzala značne podchladené šteniatko a vložila ho do búdy k Dajániným deťom. Predstavte si, že ho začala hneď ošetrovať a takmer hodinu ho masírovala svojím jazykom. Bol to nádherný pohľad. Šteniatko začalo vydávať čoraz hlasnejšie zvuky a snažilo sa prisať k bradavke, odkiaľ načerpalo životnú energiu. Už je u svojej adoptívnej matky takmer dva týždne a všetko nasvedčuje tomu, že sa ho podarilo zachrániť. Dajána nerobí rozdiely medzi svojimi šteniatkami a malou sirotou. Prijala ho za svoje a je takmer isté, že prežije. Hmotnostný rozdiel medzi ňou a malými kokršpanielmi je viditeľný, preto ju musíme dokrmovať. Dali sme jej meno Kukučka a dnes sa po prvý raz pozrelo na svet. Nezostáva nám nič iné len dúfať, že pre ňu bude tento svet už len prechádzka ružovou záhradou.