Blondie

Pri tomto pánovi sa musím pristaviť a vyriecť jeden velikánsky obdiv nad jeho znalosťami. Kto ho poznal vyslovuje jeho meno s úctou. Do Motešíc som prišiel pracovať, keď už bol pán Svoboda na dôchodku a nemal som tú česť s ním spolupracovať. Niekoľkokrát som ho navštívil v jeho byte a jeho rozhovory sa mi natrvalo vryli do pamäti. To čo sa stalo s Motešicami predpovedal niekoľko rokov dopredu a ja teraz priam žasnem, že sa vôbec nemýlil. Je smutné, čo sa tam stalo. Všetko sa začalo odchodom tohoto pána do dôchodku a nesprávnym výberom jeho nástupcu. Kone, ktoré mali v celom svete úctu dokázal novodobý "managment" zdegradovať na úbohé trosky. Svetoznámy žrebčín so storočnou tradíciou neprežil transformáciu ekonomiky. Je neskoro plakať nad rozliatým mliekom, ale neodpustím si poznámku na rôznych ekonomických poradcov z tzv. demokratického sveta. "Ďakujeme za vaše rady, ste naozaj odborníci, zlodejov je aj na Slovensku dosť."

Všetko čo malo hodnotu sa napokon po transformácii rozpredalo za smiešne peniaze a niekoľko ľudí sa snažilo na úkor koní "nabaliť". Keby sa aspoň nabalili. Dnes už viem, že si svojou neschopnosťou a nevedomosťou v problematike chovu koní narobili iba dlhy a položili svetoznámy žrebčín na lopatky. Ale to som odbočil. Vráťme sa k Blondie.

Hneď keď som ju videl, tak som sa zamiloval. Možno si niekto pomyslí, že som blázon, ale ja tú kobylku naozaj milujem. Kto nechová kone, alebo aj ten kto chová nepochopí, kým nezažije. Je to moje nádherné zvieratko, ktoré mi vo veľmi veľa prípadoch pripomína kone, o ktorých som sa zmienil, že som ich nedokázal zachrániť. Často počúvam, že ju chovám úplne zbytočne, pretože nie je z nej žiadny osoh. Pri tejto príležitosti chcem podotkúť, že nechováme kone v útulku preto, aby zarábali, ale s tých ostatných majú moji blízki aspoň ako taký osoh, že sa "pobicyklujú".

Na Blondie som sedel iba ja a jeden dobrodruh. Ani jedného z nás nenechala na pochybách, že je to pán kôň. Ja osobne po niekoľkých pokusoch som z nej spadol iba raz, ale tá túžba si na ňu opäť vysadnúť je neodolateľná. Nanešťastie moja zodpovednosť a zviazané ruky s útulkom mi to neumožňujú. Neviem si to predstaviť, keby sa mi náhodou niečo stalo. Stále snívam, že príde niekto kto mi finančne pomôže a v prípade mojej neschopnosti sa o všetko postará. Márne, už je tomu štyri roky čo existujeme a taký človek, alebo organizácia sa neprihlásili.

Blondie je naozaj osobnosť a je ozdobou našej stajne. Nikdy nezabudnem na okamih, keď sme ich spolu s jej sestrou priviezli do útulku. Z očí jej sršali blesky a všetko vôkol seba strašila. Počas jazdy nám na križovatke vyskočila z auta a dodnes mi je to nepochopiteľné. Tak ako je sebavedomá, je aj nesmierne plachá a nedôveruje ani sebe. Všetko však spravili ľudia. Nebudete mi veriť, ale niekoľko krát som ju pristihol, že sa zľakla aj vlastného tieňa. Vtedy som mal problémy udržať sa v sedle. Ani neviem, či je to strach, alebo pocit zodpovednosti, jednoducho som sa rozhodol, že Blondie strávi podstatnú časť svojho života takmer slobodná. Ráno keď vypúšťam kone na pasienok, tak sa dokážem v jej ladných pohyboch kochať aj niekoľko minút. Obidvaja jej rodičia mali mimoriadne vyvinuté chody a keby nebola "na hlavu"(ako často o nej rozprávajú odborníci od koní a ja s tým nesúhlasím) bola by určite veľmi dobrým športovým koňom. Podľa čoho tak usudzujem?

Bývala u nás niekoľko týždňov a keďže bola v predchádzajúcom živote naviazaná na svoju sestru Anisu, nedokázala bez nej existovať. Anisa je jej polosestra po otcovi ale povahovo úplne iná. Je taktiež dosť obtiažne zvládnuteľná, ale dá sa s ňou pomerne dobre komunikovať. V ten deň som bol na jazdiarni práve s ňou a Blondie som nechal vo výbehu. Nemohol som tušiť, že jej nebude robiť žiadny problém preskočiť dvojmetrový betónový plot a pribehnúť za nami. Keď sa zjavila v našej blízkosti, tak som začal nadávať a celý personál si to poriadne odskákal, že nezabezpečil bránu na výbehu. Nechcelo sa mi veriť, že by kôň bez tréningu prekonal tak vysokú prekážku. Napokon som sa musel všetkým ospravedlniť, pretože pri druhom pokuse som to videl na vlastné oči. Bolo to čosi, čo sa nedá opísať a natrvalo ma to poznamenalo. Videl som koňa v akcii o akej sa sníva mnohým ľuďom, čo majú radi kone. Odvtedy musíme robiť rôzne opatrenia, aby sa nezranila. Prvé tri mesiace po príchode bola takmer neošetrovateľná. Kŕmil som ju ako tigra a nejeden raz ma v prvých dňoch vykopala zo stajne. Napokon som ju ukľudnil, ale poviem vám bola to fuška. Teraz ju už môžu ošetrovať aj skúsenejšie deti, ale vždy im zdôrazňujem, že to nie je obyčajný kôň.

Minulý rok na jeseň nám všetky tri ušli do hôr. Až po čase som sa dozvedel, že to nebola náhoda, ale zlý úmysel niekoľkých ľudí. Nebolo ich tri dni a dve noci. V tom období sa po okolí túlal medveď a lesy boli plné nažhavených poľovníkov na streľbu. Vypočul som si od nich nejednú nadávku, keď som ich hľadal. Ešte šťastie, že nestrelili mňa. Manželka ich hľadala cez deň a ja v noci. Druhú noc som bol už zúfalý, pretože som mal obavu o ich zdravie. V prípade, že by sa nedostali k vode, tak by mali nemalé problémy. Rozhodol som sa uvažovať ako kone a vydal som sa ich hľadať ako sa povie rovno za nosom. Prešiel som takmer dvanásť kilometrov bez toho, že by som odbočoval z lesnej cesty. Našiel som ich až na druhej strane kopca, spokojne sa popásať na lúke pri Omšení. Ten pocit bol neopísateľný. Bola tma ako v rohu a ja som nevedel čo si počať. Indiana, ktorá je na mňa naučená ako psík sa ku mne rozbehla a pýtala cukor. Ostatné dve, boli veľmi ostražité a nechceli sa priblížiť. Rozhodol som sa, že ich privediem aspoň k vode a budem vidieť, ako sa situácia vyvinie ďalej. Pevne som držal Indianu i keď nejavila žiadne známky, že by sa jej chcelo odomňa utekať. Bol som rád, že držím aspoň ju. Ostatné kobylky kráčali za nami ako husy. Bolo už neskoro po polnoci a tma sa dala doslova krájať. Vedel som sa zbežne orientovať, pretože okolitý terén mám celý prejazdený. Vydal som sa smerom k potoku a o niekoľko desiatok minút som tam spolu s koňmi dorazil. Terén tam bol rozbahnený a ja som sa presvedčil, že moje obavy o smädné kone boli neopodstatnené. Všade kde som sa pozrel za matného svetla, boli ich stopy a vtedy som si uvedomil, že vďaka Blondie by dokázali prežiť aj vo voľnej prírode. Ani za svet som ich nemohol dostať z toho miesta, preto som sa rozhodol, že ich zanechám a prídem po ne ráno. Moja noha dostala poriadne zabrať a ráno som nebol schopný pohybu. Manželke som vysvetlil, kde som ich zanechal. Za pomoci jedného nášho rodinného známeho a jej psa Baka ich išla hľadať. Netrvalo ani tri hodiny a boli naspäť.

Po ustajnení som šiel skontrolovať ich zdravotný stav. Na moje prekvapenie ani jedna kobylka nemala na sebe žiaden škrabanec, nieto vážnejšie poranenie. Dnes som presvedčený, že ich vodila Blondie. Je to naozaj divý kôň, ktorý sa najlepšie cíti slobodný. Od toho dňa sme sa rozhodli, že ich nebudeme púšťať na pasienok spoločne, aby vždy aspoň jeden kôň zostal v stajni. Ich stádový pud by ich mal teoreticky držať pohromade. Táto metóda sa nám osvedčila, aj keď tento rok sa stalo, že nám Blondie s Anisou opäť ušli. Neváhal som a šiel na pôvodné miesto. Boli tam, ale ani jednu sa mi nepodarilo odchytiť. Vždy ma pustili k sebe maximálne na 15 metrov a keď som prekročil túto hranicu odbehli niekoľko metrov ďalej. Nezostávalo mi nič iné, len sa vrátiť s dlhým nosom domov, vziať Indianu na ruku a prísť si pre tie herečky späť.

Ten pocit víťazstva, keď dovediete kone domov sa nedá opísať a dnes už viem, prečo vtedy manželka od radosti plakala. I keď máme s nimi nemalé starosti, nedáme na ne dopustiť. Pritom sú to kone, ktoré už nemuseli byť, pretože bol nad nimi napísaný rozsudok smrti. Veľmi nás obohacujú a ja sa stále viac a viac vžívam do konskej psychiky. Možno im raz budem naozaj rozumieť.