Spomienka na nezachránené kone

Od malička ma fascinovala príroda a všetko živé i neživé v nej. Mal som veľké šťastie, že som mal starého otca, ktorý bol uznávaným chovateľom koní v širokom okolí. Mohol som stráviť v jeho prítomnosti celé detstvo. O koňoch mi vedel rozprávať s takým zanietením, že som sa bál prehltnúť čo i len slinu, aby mi neušla nejaká veta z jeho prejavu. Čo bolo na ňom zaujímavé, v spoločnosti sa nejavil ako veľký rečník a dokonca si vyslúžil od svojich známych prezývku tichý mrzutý chlap. Veľmi túžil po tom, aby niektorý z jeho potomkov vedel o koňoch aspoň toľko, čo on. Bol doslovný liečiteľ koní. Ja osobne sa nepamätám, že by som u jeho koní videl veterinára. Poznal veľa liečebných metód na báze ľudového liečiteľstva, čo ho naučil ešte jeho dedo na Kysuciach. S koňmi pracoval až do svojich 73 rokov a keď odišiel nútene do dôchodku behom dvoch rokov nás opustil.

Ja som bol chlapec z mesta, no nikdy som sa doma necítil dobre. Pri každej jednej príležitosti som utekal z domu niekoľko kilometrov, len aby som mohol ráno vstávať za svitania s dedom do roboty. Dodnes mi nie je jasné, ako som mohol vydržať tú strastiplnú cestu na rúre od bicykla, prinajlepšom na nosiči nad zadným kolesom. Pritom družstvo bolo vzdialené od jeho domu päť kilometrov. Na počasí nezáležalo, pretože dedo do práce chodil výlučne na bicykli v každom ročnom období. Ak nafúkalo veľa snehu, tak chodil peši. Veľmi som sa hneval, keď ma za nepriaznivého počasia nezobudili.

Dedo bol veľmi tvrdý chlap a niekomu sa mohlo zdať, že na mňa mimoriadne. Mal svojské metódy výchovy a neraz sa stalo, že som to od neho schytal aj niekoľko krát za deň. Ja som však tiež nebol jednoducho zvládnuteľný a vždy som vedel za čo som dostal. Keď som však spravil niečo dobré, nikdy ma nezabudol odmeniť a pochváliť. Jednoducho sme si rozumeli. Rodičom som sa nesťažoval, pretože by mi zakázali pobyt u starých rodičov. Nikdy nezabudnem na jeho prvý trest. Mal som asi štyri roky a už som bol veľký "zloduch". Vtedy som lozil po čerešni a olamoval konáriky, ktoré som zhadzoval staršiemu bratovi, pretože sa bál vyliezť na strom. Deda nič lepšie nenapadlo, len nás zavrieť za trest do ohrady so žriebätami. Brat sa skoro zjančil od strachu, ale mne sa tam páčilo. Niekoľko krát som dokonca zaspal v stajni pod koňmi. Vtedy ich ešte dedo mal doma. Keď mu ich vzali do družstva, na dvore zostalo akosi smutno.

Jedna príhoda z detstva sa mi natrvalo vryla do pamäti. A poznačila celý môj život s koňmi.

Mica

Dedo mal kobylku, ktorú kúpil niekde na trhu a bola veľmi ťažko zvládnuteľná. Mala panický strach z ľudí. Bolo to nádherné ušľachtilé zviera a dnes už viem, že to bol anglický plnokrvník. Vtedy som o výpaloch koní nič nevedel, ale živo si pamätám v ľavom sedle výpal. Ja som ho vtedy vnímal ako prepichnuté srdce mečom, pritom dnes viem, že to bolo veľké M a meč. Bol to motešický výpal. Polokrvné kone ho majú na ľavom stehne. Nikdy som ju nevidel ťahať v ťažkom záprahu, ani vo dvojici. Vždy ju brával so sebou a mal ju uviazanú za vozom. Keď som bol dobrý, tak ma na nej nechal sedieť. Vtedy som bol nesmierne pyšný a mal radosť, ako mi chlapci z dediny závideli. Používal ju len na ľahké práce. Bola radosť pozerať, keď ťahala hrabačku, alebo malým plúžikom plečkovala okopaniny. Keď pracoval na veľkých koňoch ďaleko od cesty, tak ju nechával voľne pobehovať a popásať sa.

Po vzniku družstva ju musel dedo odovzdať aj s ostatnými koňmi pre rozvoj socializmu. Ako to býva na družstvách, zrazu je všetko spoločné, všetko všetkých a nikoho nič. Mica nechcela nikoho poslúchať, až sa napokon rozhodlo na predstavenstve, že pôjde na mäso. Koňa, čo nič nerobí predsa nebudú živiť. Vtedy som videl deda jeden jediný krát plakať.

Odviedli ju na železničnú stanicu a márne sa ju pokúšali naložiť do vagóna. Dedo sa potmehúdsky uškŕňal a napokon sme odišli do staničnej krčmy. Ja som tíško sedel pri dedovi a svojim detským rozumom nechápal, čo sa vlastne deje. Dedo mi nepovedal, že ju zabijú. Len toľko, že je v stajni veľa koní a tak ju museli predať. Čo sa s ňou naozaj stalo som sa dozvedel až o niekoľko rokov neskôr, keď si starkí medzi sebou spomínali v krčme na kone a rozprávali historky. Dedo vtedy povedal, že by musel byť ten Talian blázon, keby takého koňa zabil. A pravda bola vo vzduchu. Vôbec som sa na neho nehneval, pretože ma ušetril od trápenia. Ale poďme späť na stanicu.

Asi po polhodine prišli nejakí chlapi pre deda a odišli sme spolu na koľajisko. Tam som ju videl úplne inú, na akú som bol zvyknutý. Bola celá spenená, v očiach mala šialený výraz a nechcela sa pohnúť z miesta. Ktorýsi z chlapov ju hnal zozadu uhliarskou lopatou. Dedo zrýchlil krok, vytrhol tomu chlapovi lopatu z ruky a dal mu dve poriadne po papuli. Ten čo ju držal dostal iba jednu, lebo hneď, ako mu podal vodítko zutekal preč. Dedo pohladil kobylku po krku, vzal kliešte a kladivo a odišiel na neďaleký násyp. Všetci sa jej báli strhnúť zadné podkovy. Dedo to spravil sám za niekoľko minút. Napokon ju odviedol do vagóna, priviazal a asi päť minút pri nej mlčal. Vyšiel von, poriadne všetkým vynadal, vzal ma za ruku a odišli sme späť do krčmy. Na to sa ozval búrlivý potlesk a ja som bol v tom momente najpyšnejší chlapec na svete. Bol som nesmierne hrdý na svojho deda. Až po rokoch som si uvedomil, ako bolo dobre, že som nevedel, že Mica ide na smrť.

V ten deň sme prišli domov veľmi neskoro. Dedo sa spil pod obraz, pretože všetci tí chlapi mu nosili poháriky a potľapkávali ho po pleciach. Dedo len pil a klial. Všimol som si jedného chlapa prikrčeného v kúte, na ktorého tie nadávky smerovali. Po čase som sa dozvedel, že to bol chlap, ktorý rozhodol o Micinej smrti.

Vtedy som ešte netušil, že i ja zažijem niečo podobné.

Pokračovanie na budúce.