Dušička

Pri jednej z týchto činnosti ma psi upozornili na príchod neznámej pani. Nemali sme vtedy telefón a ľudia nás navštevovali bez ohlásenia. V ten deň bolo okolo -20°C a kto mohol zostal doma. Bol som prekvapený, že tá pani bez problémov prišla až k nám, pretože jej vek bol pri maximálnej slušnosti seniorský. Cesty k nám boli pokryté ľadom a snehom. Ja sám som sa len s maximálnym vypätím síl dostával hore na kopec. Samozrejme peši. Auto som musel nechávať v meste na parkovisku. Cesta nebola celú zimu udržiavaná, nakoľko to nemal kto zaplatiť. Všetko sme vozili do útulku na saniach. Našťastie tento problém je už za nami. Prístupovú cestu začali využívať aj podnikateľské subjekty a tým nám podstatne uľahčili život. Ale k veci.

Spomínaná pani k nám priniesla v igelitovej taške šteňa. Vraj ho našla pri ceste, keď šla k lekárovi. Bola rozrušená a naliehala na mňa, aby som niečo podnikol, pretože to šteňa uhynie. Pri pohľade naň som mu veľkú šancu na život nedával. Bolo už značne podchladené a apatické. Vzal som ho do tepla a začal doslova oživovať. Malo ešte snahu dýchať, tak som mu pomáhal jemnou masážou hrudníka. Bolo doslova hybernované. Pani som pozval dnu a ponúkol teplým čajom. Nechcel som, aby bez pomoci šla dolu kopcom. Hrozilo jej, že spadne. Doslovné vzkriesenie trvalo vyše hodiny. Dal som oživovovacie inštrukcie spomínanej pani, pretože som mal vonku povinnosti s ošetrovaním ostatných psov. Občas som nazrel do kancelárie a skontroloval daný stav. Starenka si stále čosi šomrala popod nos a neustávala v masáži. Keď som sa lepšie započúval, tak som zistil, že sa modlí.

Veterinár nás v tom období navštevoval len sporadicky. Všetko bolo iba na nás a vo viere v Boha. O necelé dve hodiny už šteňa dvíhalo hlávku a ticho skučalo. Teplota sa jej vrátila na normál. Podujal som sa pani odprevadiť na najbližší bezpečný chodník do mesta a pri tej príležitosti privolať telefonicky veterinára. Na nešťastie sa už v ten deň nemohol dostaviť. Nechcel som všetko ponechať na osud a rozhodol sa o samoliečbu. Snažil som sa dostať do toho malého telíčka aspoň teplý čaj. Šteňa začalo silno hnačkovať. Pod kožu som mu napichal fiziologický roztok a nechal odpočívať pri zdroji tepla.

V tú noc som prespal na útulku a vzal ho k sebe do postele. Nad ránom sa úplne prebralo a vynucovalo si pozornosť. Začalo mi oblizovať tvár, z čoho som usúdil, že má hlad. Mal som nachystané v termoske teplé mlieko obohatené o minerály a hroznový cukor. Pilo bez problémov. Musel som ho doslova obmedzovať, aby sa nepovracalo. Ako zázrakom ožilo a nejavilo vonkajšie príznaky po predchádzajúcom stave. Dal som jej meno Dušička. Bola taká malá a slabučká (kríženec ratlíka), že iné meno ma v tom momente ani nenapadlo. Možno som bol inšpirovaný aj tými modlidbami jej zachránkyne. Často to slovo pri modlení spomínala.

Mali sme v tom období ešte ďaľšie šteňatá, ktoré ktosi vyhodil na cestu. Bolo ich päť. Samé od seba prišli do neďalekej firmy, kde sa ich ujali dobrí ľudia. Boli privezené k nám. Zhotovil som im takú malú ohrádku, kde sa zdržiavali, aby sme ich nemuseli každú chvíľu vyťahovať spod nábytku. Boli nesmierne životaschopné a zvedavé. Dušičku som vložil k ním a dúfal, že sa zapojí do normálneho života. Štence ju odmietali prijať medzi seba a ako na povel sa všetky na ňu vrhli. Musel som ju odstaviť a starať sa o ňu individuálne. Po týždennej antibiotikovej liečbe z nej bolo hravé šteniatko. Akosi mi prirástla k srdcu a venoval som jej podstatne viac času, ako ostatným šteňatám. Celú zimu o ňu neprejavil nikto záujem, pretože bola veľmi slabučká a stále plakala. Keď som nechcel počúvať jej náreky, musel som ju nosiť pod bundou. Na jar už behala sama a neustále som ju mal v pätách. Už by si ju aj boli ľudia adoptovali, no ja som sa rozhodol, že si môže sama vybrať svojho nového pána. Nikto sa jej nepáčil a pri príchode nových ľudí mala stále snahu niekde zaliezť.

Už som si myslel, že zostane v útulku navždy, keď sa ozvali naši veľmi dobrí priatelia. Bolo to na jar. Dušička bola u nás viac ako rok a život bez nej som si nevedel predstaviť. Všade ma sprevádzala. V minulosti nám spomínaní ľudia veľa pomohli. Bola to rodinka, ktorá na nás upozornila ochranárov v Nemecku. Práve títo ľudia nám pomohli v najťažšom období našej existencie. Odvtedy sa medzi nami rozvinul krásny vzťah a sú častými hosťami v našom zariadení. Nikdy nechovali žiadne zvieratko, pretože mali obavu, že nezvládnu zodpovedne svoju starostlivosť oň. Kiežby všetci záujemcovia o chov psíkov, ale i iných zvierat, tak dôkladne zvažovali svoje rozhodnutie. Určite by nebolo toľko tulákov na uliciach.

Majú syna, ktorý túžil po štvornohom spoločníkovi. Prišli sa ku mne poradiť a v kútiku duše dúfali, že ich od tohto kroku odhovorím. Prechádzali sme popred koterce a ja som zvažoval, ktorý psík by bol vhodný do ich rodiny. V tom pribehla Dušička a sama sa začala ponúkať. Priniesla si loptičku a vynucovala si pozornosť. Bolo to práve v období, keď som ju učil vyhľadávať predmety a štekať na povel. Stále ich provokovala, aby sa s ňou hrali. Bola do svojho tenisáku doslova zamilovaná a dodnes je to jej najmilšia hračka. Zostal som v rozpakoch, pretože som ju už pokladal za svoju. Len tak zo slušnosti som im ju ponúkol a dúfal, že o ňu nebudú mať záujem. Mali totižto úplne inú predstavu o svojom novom spoločníkovi. Veľmi som sa mýlil. Hneď si ju zamilovali a najmä ich chlapec. Bol som vnútorne presvedčený, že to nebude zlý počin, ale i tak som neveril, že s nimi pôjde. Opäť som sa mýlil. Dušička nemala za celý svoj život obojok a o chôdzi na vodítku ani nehovorím. Mala pri mne úplnú slobodu. Veľa sme spolu experimentovali. Dá sa povedať, že som sa pri nej učil. Bola veľmi inteligentná a hravo zvládala všetky nové cviky. Ak to môžem tak nazvať, bola mojou učebnou pomôckou. Pomáhala mi pri výcviku aj iných psov. Teraz jej funkciu zastáva Batman.

K cudzím ľuďom sa správala nedôverčivo, preto sa mi v tom momente zdala ako nadrogovaná. Ochotne sa dala priviazať na vodítko a odcupitala s nimi k autu. Dodnes je to pre mňa záhadou. Dohodli sme sa, že si ju zoberú len na skúšku a v prípade komplikácii ju vrátia. Odvtedy som ju videl iba raz. Hneď po príchode domov vraj bola prítulná a veľmi poslušná. Spomínaní ľudia sú s nami v kontakte veľmi často a ešte nikdy sa nestalo, že by sa boli na ňu sťažovali. Doslova im obrátila život na ruby. Je ich neustálou spoločníčkou. Od tej doby si nevedia predstaviť bez nej ani len dovolenku. V našom zariadení poskytujeme i hotelové služby pre psov počas dovoleniek. Nie jeden raz som sa ponúkol, že sa im o ňu postarám. Nikdy to nevyužili. V prípade, že by ich nechceli ubytovať v hoteli, tak sú schopní rekreáciu odmietnuť.

Spočiatku som bol bez jej spoločnosti smutný. No keď som zvážil, aký krásny život jej noví majitelia pripravili, tak som spokojný. Viem, že nájsť každému nášmu zverencovi taký domov je nemožné. My sa snažíme vyberať pre nich to najlepšie. Dokonca i navštevujeme adoptívne rodiny a kontrolujeme, či žijú v znesiteľných podmienkach. Nie jeden raz sa stalo, že som pri takej príležitosti psíka novému majiteľovi odobral. Niekedy sa to nezaobišlo aj bez hrubých nadávok a vyhrážania. Našťastie vždy zostalo iba pri slovách. Snažím sa robiť našim psom takého advokáta a kmotra. Žiaľ, na všetko sám nestačím, pretože s ľudskou bezohľadnosťou bojovať je nesmierne náročné.

Chcel by som sa poďakovať týmto dobrým ľuďom za ich obetavú a nefalšovanú lásku voči zvieratám. Omnoho ľahšie sa nám pracuje, keď sa necítime v našom úsili osamotení. Za obdobie našej činnosti sme sa zoznámili s viacerými ľuďmi, ktorí prechovávajú čistú lásku voči nemým tvorom. Sú našou oporou a dnes som presvedčený, že bez nich by sme toho toľko nedokázali.