Indiana

Keď sa narodila, nikto z ľudí, ktorí jej pomohli na svet ani len netušili, aké trápenie ju postihne v prvom roku jej života. Hneď po odstave bola predaná nezodpovednému majiteľovi, ktorý mal o chove koní asi také

Indiana

V súčasnosti sa chovu športových koní a následnému speňaženiu na Slovensku nedarí. Ponuka prevyšuje dopyt. Ceny sa pohybujú na najnižšej úrovni za posledných tridsať rokov. Slušného koňa na rekreačné jazdenie je možné kúpiť za necelých 500 US. Veľkou módou sa stalo chovať koňa z prestížnych dôvodov. Naši rýchlozbohatlíci pociťujú určitú snahu dokazovať svoje príjmy i navonok. Okrem luxusných áut, prepychových domov a chát, je v móde aj vlastnenie koňa. Pri jeho kúpe sa ani len nezamyslia nad tým, že kôň je živý tvor a vyžaduje nesmiernu starostlivosť. Luxusnú motorku, alebo auto je možné v prípade nepriaznivého počasia zavrieť do garáže. Kone treba dennodenne ošetrovať, kŕmiť a v neposlednej miere aj dostatočne opohybovať. Na počasí nezáleží. Kôň je bylinožravec a svoju potravu v tráviacom trakte rozkladá aj bakteriálnym spôsobom. Pri tomto procese dochádza k nadmernej tvorbe plynov, ktoré sa hromadia v črevách. V prípade, že kôň nemá dostatočný pohyb, dochádza ku kolikám. Je to veľmi bolestivé ochorenie, ktoré by som mohol prirovnať k zastaveným vetrom u ľudí. Je aj častou príčinou uhynutia zvieraťa. Napokon akékoľvek tráviace ťažkosti sú pre koňa nebezpečné, pretože kôň nedokáže vzhľadom k svojmu šikmému pažeráku zvracať. O týchto skutočnostiach vie veľmi málo ľudí, čo si ich kupujú. Majiteľ našej Indiany bol presvedčený, že stačí, keď jej dá trochu sena a niekoľko litrov vody. Priznám sa poznám aj prípad, keď bolo i toto pre pseudochovateľa veľkou neznámou a nechal svojho koňa vyhladovať na smrť.

Kobylka s prihliadnutím na svoj zdravotný stav márne čakala na svoje odpredanie. Pravidlo číslo jeden pri chove koní, je zdravý kôň. V prípade, že nespĺňa toto krytérium, má spočítané dni života. To čakalo aj našu Indianu. Majiteľ ju predal ľuďom, ktorí obchodujú s koňmi určenými na mäso.

Bolo to vlani na jar, keď ma navštívil priateľ z Mníchova. Je to bývalý emigrant a často navštevuje slovenských príbuzných. Pri tejto príležitosti si vždy spomenie na mňa a stretávame sa v našom zariadení. Je to veľmi dobrý človek, ktorý je ochotný pre záchranu zvierat veľmi veľa obetovať i napriek tomu, že má sám finančné problémy. V prvom roku našej činnosti nám výdatne pomáhal a často priviezol rôzne zariadenia a prístroje dôležité pre prevádzku útulku. Raz sa zmienil o svojom strýkovi, ktorý by chcel chovať koňa. Keďže vedel o mojej minulosti spätej s chovom koní a samozrejme aj o mojom vzťahu k nim, požiadal ma o radu. Ja som nezaváhal a spomenul jedno zberné miesto, kde su ustajnené kone určené na jatočné účely. Takých stajní je na Slovensku niekoľko. Už sa mi v minulosti podarilo niektorým z koní zachrániť život podobným spôsobom. Zapáčila sa mi jeho reakcia a hneď sme sadli do auta. Spomínaná stajňa je vzdialená od nás cca 120 km. O necelé dve hodiny sme boli tam. Desil som sa predstavy, čo tam všetko bude za kaliky. Poznám toho o koňoch určených na mäso veľmi veľa. Či už z vlastnej skúsenosti, alebo z rozprávania. Túto stajňu som navštívil po prvý raz. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď som tam našiel kone stáť pri plných válovoch sena, s prístupom k pitnej vode. To sa všade nevidí.

Začali sme sa zaujímať o nejaké zviera, čo by bolo vhodné pre strýka môjho priateľa. Veľmi som sa nerozhliadal, pretože to prostredie na mňa pôsobilo deprimujúco. V rýchlosti som prešiel stajňu a dal vyviesť najmladšieho chladnokrvného koňa. Zhodnotil som jeho zdravotný stav a chcel odísť. V tom sa mi zdalo, že niekto na mňa volá z rohu stajne. Spočiatku som si myslel, že mi šibe. Nikoho som tam totižto okrem koňa nevidel. Pristúpil som bližšie ku kobylke a začal si ju obzerať. Majiteľ stajne si ma všimol. Keďže bol správny obchodník, začal mi ponúkať tovar. Vycítil, že by nemuselo zostať len pri tom jednom a napokon business je business. Dozvedel som sa o nej potrebné údaje, ktoré zo seba vysypal jedným dychom. Nebol však žiaden podvodník a upozornil ma na všetky nedostatky. Nebolo ich málo. Už len to, v akej stajni stála vypovedalo za všetko. Dodnes neviem, čo sa to so mnou porobilo. Tá kobylka mi jednoducho učarovala.

V útulku sme neboli absolútne pripravení na chov koní a o financiach ani nehovorím. Už v minulosti som sa pristihol pri myšlienke zachraňovať aj kone, ale vždy som sa snažil na túto možnosť veľmi rýchlo zabudnúť. Je to nesmierne náročné na financie a taktiež na priestory. Nezostávalo mi nič iné, len jeho ponuku odmietnuť. Strýko priateľa si koňa vybral a my sme sa ponáhľali domov. Celou cestou som myslel na tie veľké, smutné oči. Keď som sa večer o tom z manželkou rozprával, tak ma prekvapil jej postoj. Mala našetrené peniaze na kúpu lepšieho auta. Sama mi ich ponúkla. S výčitkou v hlase, že to bude moja vina, keď ju zabijú, sme zaspávali. Hneď ráno som telefonoval majiteľovi a poprosil o štrnásť dní času na realizáciu obchodu. Vyhovel mi a ešte sa ponúkol, že ju za prijateľnú cenu privezú až do Dubnice. Tiež mu záležalo na tom, aby tak mladé zvieratko nemuselo zomrieť a napokon aj finančne to bolo preňho výhodnejšie.

Začal sa doslova boj o čas. Prvoradou úlohou bolo vybudovať stajňu. Už vtedy som myslel do budúcnosti a rozhodol sa, že musí byť minimálne pre tri kone. Sám neviem, čo ma to vtedy napadlo. Začal som zháňať materiál a vhodných brigádnikov, ktorí by sa na tak šialené dielo podujali. S odstupom času sa mi nechce veriť, ako všetko prebiehalo bez problémov. Čo som si zmyslel, bolo na druhý deň skutočnosťou. Bolo to priam neuveriteľné. Rozhodli sme sa vybudovať zrubovú stajňu. S materiálom neboli vôbec problémy, pretože dreva za prijateľnú cenu je na Slovensku dosť. O necelých desať dní sme mali stajňu postavenú. Nie je to žiaden luxus, ale na naše pomery celkom slušné ustajnenie. Kiežby aj ostatné kone mohli žiť v takých podmienkach.

Nastali dni netrpezlivého očakávania. Priviezli ju skoro ráno, takmer za svitania. Deti ešte spali. Vyviedol som ju z auta a pustil do narýchlo vybudovaného výbehu. Až vtedy som pochopil, že to vôbec nebude s jej zdravím tak jednoduché. Kobylka mala problémy aj v kroku. Mala stuhnutý chrbát a takmer schvátené predné kopytá. S manželkou sme sa rozhodli tak ako sme chceli a vôbec som nespozoroval u nej ľútosť nad našim rozhodnutím. Hneď si ju zamilovala a moje deti tiež. Po predchádzajúcich skúsenostiach s ľuďmi bola veľmi nedôverčivá a prvé týždne sa dala ošetrovať len pri maximálnej opatrnosti. Stále sme tŕpli, aby neublížila deťom. Chlapci boli v jej blízkosti pri každej príležitosti. Snažili sa ju kŕmiť z ruky a neustále hladiť. O niekoľko týždňov stratila svoju plachosť. Prestala varovne sklápať uši a ceriť zuby. Nohy už dvíha na jednotku a nepamätám, kedy so ju naposledy čistil. Všetko robia deti.

V lete to bol rok, čo žije s nami a zmenila sa na nepoznanie. Vyrástla o pol metra a s pohybom už nemá takmer žiadne problémy. Členitý terén a voľnosť pohybu na pasienku spravili svoje. Na jar jej dáme sedlo a začneme s pomalým výcvikom. Nepredpokladám, že z nej bude športový kôň, ale na vychádzky do terénu bude veľmi spoľahlivá. Už teraz na nej vozíme deti. Neprejavuje žiadne negatívne vlastnosti, ktoré získala počas svojho prvého roka života. V stajni nezostala sama. Pribudli k nej ďaľšie dve prekrásne angloarabky, ktoré mali podobný osud, ako ona. O nich by som sa mohol zmieniť nabudúce.