Nejlepší pes mého života - pokračování

Bask zdvihol nášmu synovi sebavedomie až nad únosnú mieru. Bol to krásny pohľad, keď som pozoroval svoje päťročné dieťa, ako hravo zvláda bez použitia vodítka tak veľkého psa. Prvé leto sme chodili takmer každý víkend do prírody i s manželkou. V týždni to nebolo možné, aby sme sa túlali po horách spoločne, pretože manželka bola zamestnaná. Až ona mi povedala, ako ten pes z týždňa na týždeň napreduje a ovláda čím ďalej náročnejšie cviky. Napokon som ho učil len na posunky, aby nedochádzalo k zámene povelov medzi nami. Stal sa z neho legendárny pes v celom meste. Srsť mu behom necelého roka narástla a bola čierna, ako uhoľ. Bolo to po prvý raz, čo som mal psa s dlhou srsťou. V celom byte sme museli položiť dlažbu, pretože koberce boli veľmi nepraktické. Je iróniou osudu, že sa ľudia zbavujú svojich štvornohých priateľov aj pre tento riešiteľný problém. Často počúvam od ľudí, ktorí sa rozhodli zbaviť psa prostredníctvom nášho zariadenia, že by si ho aj nechali, keby nemal tak dlhú srsť. V poslednej dobe už s takými ľuďmi ani nekomunikujem. Koľko som sa už napočúval odporných klamstiev a výhovoriek. Dokonca tí ľudia tvrdia, že ho majú radi, ako svoje vlastné dieťa a pri odovzdávani plačú o život.. Proste hnus. Vtedy reagujem podráždene a vytmavím to bývalému majiteľovi od srdca. Svojim počínaním získavam negatívne preferencie a koluju o mne tie najneuveriteľnejšie fámy. Dokonca som sa stretol i s názorom, že môžem byť rád, keď mi tu privezú čistokrvné zvieratá. Preukazy o pôvode psa od majiteľov neprijímam, nakoľko som obviňovaný z obchodovania zo psami a príjmu slušných ziskov. Môžem vás ubezpečiť, že sa na prevádzke útulku nedá zbohatnúť. V dnešnej ekonomickej situácii, keď krachujú takmer všetky podniky, by bolo na Slovensku podstatne viac útulkov, ako pekárni. Určite by sme neboli vo svojom úsilí osamotení.

Najväčším problémom vo výchove Baska bola jeho neutíchajúca túžba zabiť všetko živé okolo seba. Už som si myslel, že to nezvládnem. Napokon sa to podarilo, ale poviem Vám, nebolo to vôbec jednoduché.

Nezabudnem na deň, keď sme so synom našli v meste malé mačiatko. Nadokázal som Richardovi vysvetliť, že mu môže Bask ublížiť. Trval si na svojom a mača sme priviezli domov. Tie stresujúce dni, neustále v strehu, nám s manželkou dali poriadne zabrať. Bask nechápal, prečo mu nedovolíme, aby mačiatko zlikvidoval. V jeho minulosti to dostával doslova rozkazom. Našťastie som býval doma nepretržite a nastalo obdobie sústavného presviedčania. Napokon pochopil, že nesmie, ale priznám sa, v prvé týždne sme ich v našej neprítomnosti oddeľovali. Čo sa mi nepodarilo nikdy dosiahnuť vo vzťahu k našej mačke bolo spoločné kŕmenie. Vtedy som mohol do jeho misky zasiahnuť iba ja. Ale to zas nebol až taký problém. Napokon sa zblížili a doslova boli na sebe závislí. Máme veľmi veľa rodinných videosnímkov, kde je vidieť pravú nefalšovanú hru medzi nimi. Kto poznal Baska z predchádzajúceho života, jednoducho neveril. Vtedy som si začal uvedomovať, že sa so psom dá robiť všetko, len treba chcieť a vedieť. Na cudzie zvieratá bol stále opatrný, ale neubližoval bez príčiny.

Náš syn mal problémy s výslovnosťou písmena R. Pri návšteve odborného lekára nám bolo povedané, že to nie je liečiteľný problém a časom sa to napraví. Mne sa to nepáčilo, pretože som ho párkrat pristihol, že keď chce aj vie. Nič múdrejšie ma nenapadlo, len kúpiť detské vysielačky a hrať sa v lese na spojárov. Zámerne som vyberal volacie mená tak, aby obsahovali spomínané písmenko. Naša hra prebiehala nasledovne: Ja som sa Richardovi schoval a on ma musel vyvolávať cez vysielačku. Pokiaľ to er nebolo výrazné, tak som sa mu neukázal, alebo ani neozval. Myslel som si, že bude mať sám v lese strach, ktorý ho donúti k správnej výslovnosti. Žiaľ, mýlil som sa. Bask ho nikdy nenechával osamote a keď som ho postavil pred voľbu, s kým pôjde, vybral si syna. Napokon som ho musel odložiť, aby bola naša hra úspešná. Pri jednej takej hre, bolo to na jar, som na Baska trochu pozabudol a keď som si naňho spomenul už na svojom mieste nebol. Spočiatku som bol nahnevaný, pretože od svojich psov vyžadujem dôsledne každý nacvičený povel. Našiel som ho asi desať metrov od pôvodného miesta vo vysokej tráve. Keď som sa priblížil, ten pohľad bol na nezabudnutie. Vedľa Baska ležalo malé sŕňa. V prvý moment som si myslel, že je mŕtve, ale Bask ma presvedčil o opaku. Muselo byť čerstvo narodené, pretože malo problémy s koordináciou pohybu. Vzal som psa aj syna a pobral sa na susedný svah. Asi o hodinu vyšla z neďalekých kríkov srna a odviedla svoje mláďa do húštiny. Vtedy som ľutoval, že nemám so sebou kameru. Bol to zážitok na celý život, ktorý poznačil i výchovu môjho chlapca. Od tej chvíle som začal Baskovi dôverovať. Bol som presvedčený, že sa mu obnovili pastierske pudy, ktoré boli potlačené jeho nesprávnou výchovou v predchádzajúcom období. So spokojným pocitom sme mohli opúšťať byt. Mačaťu sa za celý čas nič nestalo. Je z nej teraz krásna trojfarebná mačka.

Po roku som nechával svojho syna venčiť Baska bez dozoru. Mohol som sa spoľahnúť, že sa vychádzky zaobídu bez nepríjemností. Samozrejme, že sa vyskytli občas problémy, ale taktiež ich spôsobovali cudzí ľudia. Stávalo sa, že pri stretnutí s iným psom bol Bask neustále v strehu. Bolo to spôsobené zodpovednosťou voči môjmu synovi. Stále mal pocit, že ho musí ochraňovať. Naučil som ho, aby nikdy nevyprovokoval bitku sám. Pri napadnutí iným psom, sa však menil na šelmu a nikdy to nevzdal. Keď bol v plnej sile, tak stačilo, aby zdvihol chvost a provokatér odišiel so zvesenou hlavou. Richard mi raz spomenul, že naňho štvali iného psa. Rozhodol som sa preveriť túto informáciu a na druhý deň som ich z diaľky pozoroval. Mal pravdu.

V susednom dome býval taký nevycválaný, zakomplexovaný chlapec, ktorý mal psa. V minulosti ho používal na dosiahnutie rešpektu medzi kamarátmi. Všetci sa ho báli a on nezniesol fakt, že už nemá najsilnejšieho psa na sídlisku. Vystihol príležitosť, keď som nebol v blízkosti a poštval svojho psa na Baska. Našťastie psy nie sú ľudia a väčšinou dopredu odhadnú svoje schopnosti. Málokedy sa púšťajú do vopred prehratých bojov. V prípade, že sú obaja silný, tak sa jednoducho ignorujú, pretože poznajú následky svojho prípadneho zlyhania. To neplatí pre psov, ktorí vykonávajú útok na povel. Jeho pes veľmi rýchlo vycítil, že na tak veľkého psa nemá a neútočil. Chlapcom v pubertálnom veku sa takéto počínanie môže javiť ako zbabelosť psa a neznesú prehru. Tieto problémy sú najčastejšími mimoriadnymi udalosťami medzi psami. Spôsobujú ich nevyrovnaní, zakomplexovaní ľudia. Máloktorý pes útočí, keď nie je na vodítku. Vždy sa snaží pri stretnutí toho druhého len oňuchať. Najčastejšou príčinou útoku psa na psa je vodítko. Ak je to silný pes, náhodou i cvičený, chápe svoje pritiahnutie ako povzbudenie na útok. I malé psy na vodítkach sa trhajú ako zmyslov zbavené.

Určite sa každý z vás stretol s prípadom, keď psík na vodítku vystrájal ako besný. Náhodou sa uvoľnil a zrazu bol prekvapený, že zostal na prípadneho nepriateľa sám. Dal sa zbabelo na útek. S týmto správaním sa stretávame aj u ľudí. Videl som niekoľko humorných situácií najmä v rôznych krčmách, keď sa prípadný útočník pod vplyvom alkoholu domáhal, aby ho držali. V opačnom prípade by vraj zabil. Keď sa nikto nemal k jeho výzvam, jednoducho sa ukľudnil a dokonca si chcel s objektom svojho napadnutia i vypiť. Takže sa nedivte. Pes nám bol daný od pána Boha na to, aby nám robil zrkadlo. Nielen ako vyzeráme, ale hlavne čo konáme. Dá sa povedať, že to je jediný tvor na zemi, ktorý svojim správaním usmerňuje našu činnosť. Ešte veľa ľudí nevie doceniť tento dar.

Část V (poslední)

Baska sme brávali so sebou všade. Pri rozhodnutiach, kde strávime dovolenku, sme museli brať do úvahy i jeho.

Nikdy nezabudnem na naše prvé Vianoce. Strávili sme ich na horách v jednej príjemnej malej dedinke. Bask sa stal v priebehu jedného dňa stredobodom pozornosti všetkých ľudí i psov na ulici. Domček, v ktorom sme bývali nebol oplotený a Bask mal možnosť vybehnúť každú chvíľu na ulicu. Hneď som mu musel vysvetliť pokiaľ môže, pretože som sa obával, že sa zabehne. To ale nebránilo iným psom, aby nás navštevovali a provokovali nášho ochrancu. Bask si hneď v prvý deň zjednal poriadok. Nanešťastie si to odniesli najmä rohy spomínanej chalúpky a všetky stromčeky na záhradke. Neobišiel ani kolesá na našom aute. Stále pociťoval potrebu prijímať tekutiny a s pravidelnosťou švajčiarskych hodiniek obchádzal svoje značky. Bolo nesmierne zábavné sledovať iných psov, s akým rešpektom čítajú jeho odkazy.

Tento problém so značkovaním je taktiež veľkým dôvodom na vyhodenie psa na ulicu. V lepšom prípade je to odsúdenie na celý život strávený na reťazi. Čo považujem za rovnaký zločin.

Najmä neskúsený chovateľ si neuvedomuje, že pes si svoje teritórium musí značkovať. Prvé poznatky o nesprávnej voľbe nastanú skoro na jar, keď majitelia zistia, že okrasné dreviny do jednej vyhynuli. V tomto prípade sa doporučuje spomínané stromčeky výdatne polievať, čím dosiahneme zriedenie moču. Pri adopcii psa z útulku upozorňujem všetkých záujemcov na tento problém a doporučujem pri výbere psa na záhradu, aby si adoptovali sučku. Žiaľ, moja snaha výjde často navnivoč, nakoľko ľudia majú predsudky voči psím slečnám.. Nič nie je zadarmo, ale keď si spočítate náklady na výsadbu okrasnej záhrady a prípadnú hormonálnu antikoncepciu, resp. sterilizáciu, vyjde to podstatne lacnejšie. Sučky si málokedy značkujú svoj priestor. Väščinou močia na trávnik, ktorý sa dá jednoduchým spôsobom zalievať vodou. Pri vhodnom výbere osiva, to nie je ani potrebné. To nehovorím o zvládnuteľnejšej povahe a prítulnosti. Sučky sa netúlajú, sú vernejšie a nie tak dominantné. Málokedy sa stane, že by sučka ublížila dieťaťu.

V zime bol Bask na nezaplatenie najmä pri hre môjho syna. Keďže mám problémy s pohybom, hrozilo nášmu synovi, že toho moc nenasánkuje. Vždy keď sa spustil z kopca, musel si sane vytiahnuť sám. To mu trvalo nesmierne dlho a zbytočne sa unavil. Naučil som Baska, aby ho sprevádzal smerom dolu a vyťahoval mu sánky na kopec. Niekedy Richarda napadlo, že sa odvezie, ale to Bask v náplni práce nemal. Jednoducho zostal stáť, až kým si to môj chlapec nerozmyslel a nezostúpil.

V roku 1998 sme sa s manželkou rozhodli, že využijeme šancu, ktorá sa nám naskytla a zriadime útulok pre zvieratá. O financovanie tejto náročnej práce som nemal obavu. Už vtedy som sa venoval výcviku a výchove psov, takže som mal prehľad o výnosnosti tejto činnosti. Zaumienil som si, že by bolo dobré, keby si psy na seba navzájom zarobili. V tomto prípade išlo doslova o solidárnosť. Som rád, že sa moje úvahy potvrdili a sme doslova nezávislí na okolitom svete. Vyžaduje si to nesmiernu obetavosť, ale ten pocit slobody stojí za to.

Všetky dary, ktorých až tak veľa nie je, môžeme investovať do rozšírenia prevádzky a zlepšenia zoohygienických podmienok. Dodnes nechápem, kde idú všetky peniaze zaplatené daňovými poplatníkmi za chov psa v meste, alebo v obci. Škoda, že sa tejto téme venuje na Slovensku veľmi málo pozornosti. Je to smiešne, keď musia chovatelia psov zachraňovať obecné rozpočty. Ale to odbočujem.

Bask sa v novom prostredí útulku veľmi rýchlo adaptoval a prevzal vodcovstvo celej svorky. Naše siroty ho rešpektovali a Bask sa cítil, ako kráľ. Nikdy sa nestalo, že by spôsobil nejaký problém. Čo bolo najzaujímavejšie, veľmi rýchlo sa naučil pásť aj naše kozy. S Bettynkou boli nerozlučná dvojica. Raz dokonca zachránil jednému kozľaťu život.

Mali sme tu mladého československého vlčiaka. Plemeno pre veľa čitateľov najmä v zahraničí neznáme. Bol to taký malý komunistický ošiaľ bývalej nomenklatúry. Pes bol vyšľachtený zámerným krížením nemeckého ovčiaka s karpatským vlkom. To, čo teraz napíšem je smutné, no žiaľ holý fakt. Jeho šľachtenie bolo jednoúčelové, s cieľom dosiahnuť vlastnosti psa so zabijáckymi sklonmi vlka vo svorke. Títo kríženci mali strážiť náš vydretý socializmus a likvidovať všetkých narušiteľov hranice so západom. Mali strážiť bez prítomnosti psovoda medzi plotmi. Určite sa k tomuto psovi vrátim niekedy v budúcnosti.

Volal sa Dandy. V tom období bol približne jeden rok starý. Úplným nedopatrením sa dostal zo svojho koterca a zaútočil na stádo. Vyhliadol si najslabšiu obeť v podobe malého kozliatka. Nestihol by som zasiahnuť, keby nebolo Baska. Vrhol sa na útočníka a doslova ho paralyzoval. Mal som problémy ho odvolať. Spôsobil mu značné rany, ktoré bolo treba i zašívať. Kozľaťu sa takmer nič nestalo, okrem niekoľkých stehov na chrbte a stresu. Je z neho pekná rohatá koza. Je to nepochopiteľne, ale Bask sa dostal do podobnej situácie, ako v predchádzajúcom živote. Zachoval sa úplne opačne. Bol som naňho nesmierne pyšný.

Prekvapoval ma svojim správaním takmer denne. Bol vyrovnanej povahy, ale pri útoku nesmierne húževnatý. Pri zákusoch do rukáva spôsoboval figurantom nemalé modriny, takže som musel od tohto výcviku napokon upustiť. Prejavil sa ako 100% tný obranár. Na stopách bol taktiež spoľahlivý, no nepodarilo sa mi nikdy, aby označoval predmety. Našťastie som to od neho nikdy nepotreboval, pretože sa nezúčastňujem žiadnych súťaží. Všetko sme robili spolu pre radosť a moju školu života so psom.

Žiaľ, minulý rok Baska postihla nevyliečiteľná choroba, ktorá ho oberala o všetky sily. Zo dňa na deň bolo vidieť, ako stráca chuť do života a už iba vylihoval v mojej blízkosti. Napokon prestal prijímať potravu a po zrelej úvahe a porade s veterinárom sme sa rozhodli, že ho dáme uspať. Bol som presvedčený, že nesmierne trpí, pretože strácal svoju silu. Nechcel som, aby skončil svoj život podobným spôsobom, ako ho začal s nami. Ostatní psi vycítili jeho slabosť a mohlo dôjsť i k jeho napadnutiu. Svoju hrdosť nikdy nestratil. Bolo to jedno z najťažšich rozhodnutí v mojom živote.

Tých zážitkov a poučení bolo za obdobie ôsmych rokov veľmi veľa. Bask prežil za jedenásť rokov tri životy. Každý ho poznamenal svojim spôsobom. Jeho posledný život však poznamenal mňa a bol dôvodom môjho rozhodnutia, venovať svoj vlastný život opusteným a nechceným zvieratám. Som presvedčený, že by som o ňom mohol napísať aj celú knihu a nevystihol by som všetky jeho životné príbehy. Keď si uvedomím, koľko takých psích príbehov nestojí ľuďom ani len za povšimnutie, tak mi je smutno. Bask mal šťastie, aké nepostretne milióny psov s podobným osudom. Nie som na tomto svete, aby som ľudí vychovával. Dúfam len, že sa aspoň jeden človek po prečítaní týchto riadkov, nad svojim správaním voči zvieratám zamyslí a nezostane ľahostajný voči ich osudom. Určite príde doba, keď vo zvierati nájdeme spoluobyvateľa tejto planéty. Zvieratá majú taktiež právo na dôstojný život.

Veľa ľudí mi kladie otázku, prečo Bask, veď si mal úspešnejších psov a nezmieňuješ sa o nich? Na to je jednoduchá odpoveď. Bask bol osobnosť a nesmierne hrdý pes. Je veľa úspešných kynológov, ktorí dokážu vycvičiť psov na dosiahnutie vrcholných výkonov. No veľmi málo takých, čo pracujú s každým psom individuálne. So psami je to podobné, ako s ľuďmi. Bask ma presvedčil, že každý pes sa dá vycvičiť. No bez dôkladnej analýzy jeho psychického stavu je to nemožné. Práca s ním bola o to náročnejšia, že som mu nevidel do očí. Zámerne som mu nevystrihal srsť okolo očí, pretože som mal dostatok času a chcel som sa učiť. Odvtedy je pre mňa každý pes i školou. Až pri Baskovi som pochopil zmysel svojej práce a je to pre mňa zábava.

Nikdy na Teba nezabudneme.