Rodová identita

„Ahoj, nespomínal si, že sa chystáš na karneval“ prihovorí sa mu uštipačne otec „a nemyslím si, že ísť naň v prestrojení za tvoju mamu je vhodný nápad.“

„Ahoj, prosím ťa, aký karneval“ odpovie syn, otcovi venuje v zrkadle krátky pohľad a opäť sa sústredí na hornú peru, po ktorej si starostlivo prejde rúžom. „Pracujem na svojom objavenom rode.“

„Na svojom objavenom…. čo?“

„Rode. Rodovej identite. Objavil som v sebe výrazné ženské črty a chcem ich nechať vyniknúť. Zreálniť. Stotožniť sa s nimi aj navonok, chápeš.“

„Nie.“

Syn prevráti oči, upraví si pred zrkadlom výstrih, zatiahne opasok ešte o jednu dierku a pohľadom cez zrkadlo vysvetľuje:

„Vieš oco, ponímanie dvoch rodov typické pre vás starších, je vlastne klamom. Sme v skutočnosti nekonečne slobodní, môžeš si voliť nielen značku cigariet, ale napríklad aj rod, ktorý precítiš hlboko vo svojom vnútri. Rodové stereotypy, ako ich doposiaľ väčšina vníma, sú zavádzajúce, lepšie povedané neexistujúce kategórie, ktoré vytvorili nereálny obraz muža a ženy. Dve fyzické pohlavia s tým nemajú nič do činenia, tie proste nejaké sú.“

Otcovi poklesne po tejto krátkej synovej lekcii sánka.

„Neexistujúce kategórie?“ Pozrie rýchlo do zrkadla, akoby sa chcel ubezpečiť, že sa v ňom vidí „ Podľa teba predstavujem nereálneho chlapa?….Ako to, že nemajú nič do činenia, nehrá žiadnu rolu, čo mám... máš...eee... medzi nohami?“

„Ale oco. Ide o to, že môžeš využiť celé spektrum rodových možností a neobmedzovať sa na dva demagogicky zadefinované rody. Neprogresívne opice ostanú pri akceptovaní týchto dvoch rodov a postupne zakrnú, progresívni jedinci ponúkajúce sa spektrum využijú a tým rozšíria svoje možnosti uplatnenia sa v živote. A nebuď vulgárny, vyjadruj sa o fyzických pohlaviach decentne, tak ako ja. Áno, fyzické pohlavia prosto nehrajú rolu.“

Otcovi sa derie na jazyk otázka ako presnejšie prebehne zakrnenie tých neprogresívnych opíc a tiež aké spektrum možností to čaká progresívnych mužských jedincov oblečených v ženských šatách, taktiež mu nie je úplne jasná téza nepodstatnosti dvoch fyzických pohlaví, ale sústredí sa na osobnejšiu líniu synovho prejavu:

„Tak ty si to teda…. slobodne precítil, hovoríš, a zistil si, že si… no, čo si to zistil? Si homosexuál? “

Syn sa nadýchne, konečne venuje otcovi priamy pohľad a vysvetľuje:

„Nie som gej, baby sa mi páčia. Ale okrem mužského elementu, ktorý samozrejme naďalej tvorí základ mojej osobnosti, som hlbším bádaním precítil, že tento element je zreteľne popretkávaný výraznými ženskými atribútmi a tie nemienim v sebe potláčať. Nateraz mám v úmysle obliekať sa aj ako žena, podľa toho, aký prvok, či atribút u mňa momentálne preváži a čas ukáže.“

„Tak takto je to. A… čas ukáže čo… že dokedy ten tvoj... ten žensky popretkávaný mužský element bude trvať?“

„Ako som už naznačil, vývoj v tomto smere je otvorený, čo znamená, že nemusím ostať pri mojom práve objavenom rode, ale môžu sa u mňa časom prejaviť aj iné rodové tendencie, s ktorými sa nakoniec môžem tiež stotožniť.“

„Ešte aj iné, jasné…..“ poškrabe sa otec za uchom „ počas výkyvov v prvkoch a atribútoch už zrejme pracuješ aj na iných... a vieš už aj to, aké to budú?“

„Nie, povedal by som, že sa nechám aj sám prekvapiť“, nepovšimne si syn ľahkú iróniu v hlase otca „ale je dôležité to sledovať, pretože bez uvoľnenia limitov, do ktorých vtesnali muža a ženu mylne definované rodové stereotypy, nie je možný naozaj slobodný….

„… výber životnej dráhy a uplatnenia sa jedinca, viem, viem. “ Dokončí otec vetu s tým, že myšlienku ešte sám mierne rozvinie a syn sa spokojne otočí späť k zrkadlu:

„Som rád, že to tiež vnímaš tak citlivo. Cením si to.“

Otec sa poškrabe aj za druhým uchom, urobí pár krokov tam a späť a znova zakotví vo dverách kúpeľne:

„Keďže sa to stále..…vyvíja a podľa všetkého vývoj môže mať dlhé trvanie, asi sa pýtam hlúpo, ale napriek tomu: vidíš aj nejaké svetlo na konci tunela...chcem povedať….rysujú sa ti v poznaní toho…doterajšieho objavu…. aspoň kontúry tvojho budúceho uplatnenia?“

„Vidíš?“ Zvrtne sa syn opäť k otcovi a tentokrát pridá vztýčený ukazovák „Tu je dôležité pochopiť, že práve pretrvávajúce rodové stereotypy naopak zabraňujú výbere vhodného štúdia a povolania z ktorých mnohé sú považované podľa týchto terajších noriem za výlučne „ženské“ a výlučne „mužské“, čo tiež prispelo k vytvoreniu mylnej „normality“. Akútnym problémom je, že porušovaním týchto noriem sa človek vystavuje riziku označenia za „nenormálneho“. Ako vidíš, nie je to tak, ja som toho jasným dôkazom.“ Rozmachom rúk ukáže takmer slávnostne na seba a opäť sa otočí k zrkadlu „Čo sa mňa týka, budem sa dôkladne venovať ďalšiemu sebaskúmaniu, lebo len tak dospejem k pochopeniu svojho pravého a nie akýmisi lživými definíciami vnúteného povolania. Ja sa nikam neponáhľam.“

Otec uváži, že je vhodný čas na štamprlík a presunie sa do kuchyne nechajúc syna pracovať na svojom zovňajšku. V kuchyni si pre istotu naleje hneď dva. Doteraz sa predsa správal normálne, čo to má znamenať? Odkedy tak intenzívne hlboko preciťuje? Nevšimol si, že by ho čo i len trochu emocionálne rozhádzal neumytý riad, ktorý po sebe pravidelne necháva a to je jeden z tých plytkých pocitov. Spomínal akúsi značku cigariet, čo to húli? Či toto ich učia v škole? Veď to vyzerá, akoby citoval z nejakých príručiek. S kým sa to vo svojom voľnom čase stretáva? Akési ideológie, no dobre, vždy tu nejaké boli, vždy sme nejako prežili, ale – až takto a jeho syn?? Jak že sa nikam neponáhľa, to nám bude visieť na krku do svojej štyridsiatky?, zamrazí otca pri predstave, že po byte sa im motá štyridsaťročný bradatý chlapík obtiahnutý v mini šatách, spod ktorých mu presvitá ženská spodná bielizeň a ktorý stále nemá jasno v tom, kým je...; ako si dočerta vlastne predstavuje to pobehovanie v ženských handrách po vonku?

´Tak moment, snáď tu mám nejaké slovo´, uvedomí si razom hlava rodiny svoju otcovskú autoritu a ráznym krokom odkráča späť do kúpeľne, kde si jeho hĺbavý, pocitovo nadmerne vyvinutý potomok obzerá profil raz z jednej, raz z druhej strany pôvabne pritom otáčajúc hlavou.

„Hneď teraz to dáš všetko zo seba dole a utrieš si ústa. Mame nič nepoviem, ostane to medzi nami. Ulož tie veci, odkiaľ si ich zobral tak, aby si nič nevšimla a tým záležitosť uzavrieme.“ Oznámi mu rozhodným hlasom a načiahne sa po jednej klipsni na synovom uchu, že mu ju strhne. Syn sa s výrazom zmätenia uhne zachrániac si tým náušnicu a na znak pohŕdania otcovým zbabelým postojom (podľa jeho úsudku) zdvihne bradu:

„Nemôžeš ma pri takejto citlivej otázke obmedzovať, ani mi rozkazovať. Je mojím bytostným právom sa rozhodnúť, kým som a ja sa za to nehanbím. Takto to cítim a pocitom treba načúvať.“

„ A ja cítim, že by som ti s chuťou jednu strelil, ale ovládnem sa , lebo viem, že pocit je naopak veľmi nespoľahlivý, synku, a nerád by som si to s tebou kvôli nejakej rodovej...tej... rozhádzal. Ostanem radšej pri zdravom rozume. Vyzleč to.“

„To nie je fér! Ja s tebou vediem serióznu debatu a nakoniec zistím, že ma neberieš vážne. A myslíš si, že svojím necitlivým výsmechom si to so mnou nerozhádžeš? Mimochodom, pozorujem, že máš okrem netolerancie aj sklony k fyzickému násiliu so sadistickým pozadím, keďže tvrdíš, že máš na bitku chuť.“

Otcovi zaiskria oči a zhlboka sa nadýchne na ďalšiu repliku, podľa výrazu tváre omnoho odvážnejšiu, ako bola tá predchádzajúca, keď v zámku zaštrngocú kľúče a vojde mama, ktorá pri pohľade na otca spozornie. Príde k nemu, nakukne do kúpeľne a keď zbadá syna, zmeravie:

„Čo sa tu deje?“ Zmôže sa konečne na slovo a zmätene hľadí raz na otca, raz na syna, až zotrvá pohľadom na synovi „Prečo máš na sebe moje šaty?“

„Prečo?! Lebo máme doma polobabu! Ale určite ti aj sám rád vysvetlí, kam svojim citlivým hĺbaním o svojom rode dospel. A ak by sa ti málilo, črtajú sa mu už aj iné rodové identity, ale to sa nechá prekvapiť a my s ním, nepredbiehajme dobu. Mimochodom, vedela si, že my dvaja sme v skutočnosti neexistujúce kategórie?“ Prekríži si otec ruky na prsiach a zapichne oči do syna.

„ Aká polobaba, čo za identity? Prečo neexistujeme?“ Obracia sa dezorientovaná mama k synovi, ktorý si tak ako pred otcom zafilozofuje o rodových výzvach a ich utešených možnostiach aj pred mamou, nezabudnúc pritom žalovať na otca, ktorý ho neberie vážne a o ktorom navyše zistil, že má sadistické sklony. Otec sa pre pokoj v rodine zdrží akýchkoľvek ďalších komentárov a po ukončení synovho monológu sa so zdvihnutým obočím zahľadí na svoju polovičku. Tá sa na syna chvíľu len pozerá, potom k nemu pristúpi a upraví mu blúzku a sukňu :

„Budeš potrebovať väčšie číslo lodičiek na vyššom opätku, že?“ Povie nakoniec, keď si ho z každej strany obzrie.

„Pro, prosím?“ Zakokce syn a zakývajúc sa na vysokých opätkoch odstúpi krok od mamy.

„No, veď vieš, že budúci týždeň má tvoj strýko okrúhle výročie a že sme k nemu pozvaní. Bude potrebné sa pekne obliecť, on si na to potrpí, ja tiež a ty, keďže si v sebe objavil tie ...výrazné ženské atribúty, budeš ich chcieť určite náležite zdôrazniť a teda potrebuješ primerané ženské ošatenie, väčšie lodičky, uši si dovtedy zrejme nedáš prepichnúť, tak nejaké vkusné moderné klipsne...“

„Ale...ja...“

„...budeš si chcieť prefarbiť aj vlasy? Môj odtieň sa ti bude pozdávať?“ Načiahne sa popri synovi za krabičkou s farbou na vlasy na poličke pod zrkadlom, „ Môžeme kúpiť aj iný. Dievčatá a ženy sú sexi aj s krátkymi vlasmi, no povedz oco, s tým by problém nemal byť...“

„Mama...brzdi...“

„…. ale budeme musieť ísť s tebou na nákupy my, alebo aspoň ja, lebo okrem toho, že ty peniaze mimo vreckového nemáš si tiež myslím, že by som ti mohla poradiť pri výbere….“

„ … ty tomu nerozumieš, to celé je proces,…. netreba nič unáhliť...“

„...ale...nechceš sa nakoniec sám čím skôr stotožniť so svojím novým rodom? Veď si vravel, že na tom pracuješ a aj za necelé dva týždne sa toho dá hodne stihnúť. A podľa mňa, ak ti trochu záleží na mojom názore, treba začať čím skôr aj s praxou, aby si čo najskôr zavŕšil ten… proces. Je aj v našom záujme ako rodičov, aby si sa cítil pohodlne vo svojej koži...“

„..no...veď….ja si to…. možno ešte rozmyslím....“

„...predstav si, akou ideálnou možnosťou na tvoju novú prezentáciu sú tie oslavy, na ktorých budú všetci príbuzní, rodinní priatelia, strýkovi kolegovia, známi a...kam ideš? Môžeme si na tie nákupy naplánovať aj zajtrajší deň? “

Tresknutie izbovými dverami, šťuknutie kľúča v zámku. Mama pozbiera náušnice, ktoré si chlapec cestou strhol a zlostne zahodil a tiež svoje lodičky, ktoré odkopol a pozrie na otca:

„Podvečer spravím pár palaciniek s čokoládou na rodinné zmierenie.“

„Len či sa mladý neposadí k stolu v blúzke a sukni.“

„Nebuď už na neho zlý.“

„Fajn…..ale radšej mu ešte pre istotu nalej mlieko, ktoré k palacinkám rád pije, do tej šálky s nápisom ´Mojej nežnej krasotinke“, hej? …………..dobre, dobre, len som žartoval.“