Je náš boj s rakovinou naozaj úprimný?

Stovky dobrovoľníkov, najmä študentov, sa teda opäť vydalo do ulíc s prenosnými pokladničkami, aby im do nich tisíce, ba desaťtisíce súcitných a dobroprajných spoluobčanov prispelo, ako už každoročne, svojou obligátnou dvadsať korunou. A toto všetko za prebiehalo za masívnej mediálnej kampane, plnej krásnych a pekne znejúcich slov, spolu s neustále opakovanou výškou sumy, vyzbieranou minulý rok.

No a po ukončení celej akcie, vo všeobecnom uspokojení a s pocitmi dobre vykonaného diela, sa tak organizátori, ako i darcovia, opäť naplno ponorili do svojich každodenných starostí a do svojho starého, zabehnutého spôsobu myslenia, žiaľ, už väčšinou absolútne postrádajúceho tie krásne znejúce slová a ideály, ktorými sa dokázali nadchnúť iba jeden, jediný deň.

A nikto zo spomínaných ľudí v podstate ani netuší, že v skutočnosti nebolo v boji s rakovinou vykonané takmer nič, alebo naozaj iba veľmi málo a že práve tento ich každodenný, navyknutý a v súčasnosti všeobecne zaužívaný spôsob myslenia predstavuje kľúčový bod, na ktorý by sa bolo treba zamerať, ak to myslíme s bojom s touto chorobou naozaj vážne. Ale myslíme to naozaj vážne?

Skúsme si teraz predstaviť rakovinu, ako zlovestného, temného bojovníka, nemilosrdne, bolestne a tragicky zasahujúceho do života miliónov ľudí na celej planéte. Bojovníka, dobre vyzbrojeného a účinne chráneného pevným pancierom, bezpečne odrážajúcim takmer všetky snahy ľudstva o jeho zničenie, alebo aspoň o spomalenie jeho desivého napredovania.

Ale ako vieme, zväčša niet bojovníka, ktorý by nemal nejaké slabé miesto, nejakú „Achillovu pätu“, kam by stačilo nasmerovať jediný istý a presný úder, znamenajúci jeho okamžitú likvidáciu. No a podobné citlivé miesto má samozrejme i temný bojovník s názvom „rakovina“.

Avšak už napriahnutá ruka ľudstva, ktorá by mala mocne vraziť meč do tohto odkrytého a zraniteľného miesta sa zrazu chveje, stáva sa neistou a nakoniec neovládne ochabuje. K onému rozhodujúcemu úderu do srdca rakoviny nedochádza, lebo naša civilizácia podvedome vytušila, že by tým zároveň zasiahla aj ...svoje vlastné srdce!

Áno, je to žiaľ tak, srdce rakoviny je súčasne srdcom, podstatou a hybnou silou súčasnej civilizácie. Sú spolu zrastené, ako siamské dvojčatá, takže smrteľný zásah jedného by bol zároveň záhubou druhého. A toto srdce má meno … sebectvo!

Sebectvo! Ono je totiž ohniskom a jedinou skutočnou, vnútornou príčinou vzniku rakoviny, ale zároveň vždy iba ono hýbalo a aj doteraz hýbe dejinami planéty Zem. Neveríte?

Idolom dneška sa stal individualizmus a predovšetkým honba za osobným úspechom: Čo z toho budem mať? Koľko zarobím? Aké mi to prinesie výhody? Takéto a podobné myšlienky víria v mysliach ľudí od rána do večera a u mnohých i od večera do rána. Ja, ja a opäť iba ja! Hoci aj na úkor iných, hoci aj nečestným, nečistým a nekalým spôsobom! Len aby som mal predovšetkým „ja“, aby som „ja“ postupoval, aby som bol „ja“ známy, aby sa o „mne“ hovorilo, aby som „ja“ mal moc, vplyv a tak ďalej. Ja, ja a stále zase len a len ja!

U naprostej väčšiny ľudí dneška vypĺňa toto ich vlastné, milé „ja“ absolútne celý duševný obzor ich vnútorného života, kam sa práve pre ono nadrozmerné „ja“ nezmestí už vôbec nič iného.

Ale to ešte nie je všetko! Toto „ja“ má aj iné, skrytejšie a rafinovanejšie podoby, maskujúce nízkosť sebectva za pekné a na prvý pohľad ušľachtilo znejúce pojmy, ako napríklad: moja rodina, moje deti, moje záujmy, moji priatelia, moja práca, moja firma, moje náboženstvo, moja strana. Pojmy, ktoré sú žiaľ, vo svojej skutočnej podstate iba inou, zahalenou formou toho istého sebectva a egoizmu.

Prečo? Lebo v nich niet onoho všeobsiahleho úsilia po dobre a harmónii celku! Naprostého celku, bezo zvyšku zahŕňajúceho celé ľudstvo, objímajúceho všetko a všetkých na zemi. Kto však neuvažuje podobne všeobsiahlo a nezohľadňuje to aj vo svojom každodennom žití, ten je v skutočnosti iba sebcom, aj keby sa sám sebe snažil nahovoriť niečo úplne iného.

A spomínané úbohé, otvorené, alebo skrývané, každodenne intenzívne živené, sebecké myslenie, myslenie, nehodné pravého človečenstva, sa náhle jedného dňa odrazí a prejaví aj vo fungovaní telesného aparátu. Zrazu totiž nejaká skupina buniek, ktoré dovtedy správne, čiže nesebecky pracovali v prospech celku, príjme na základe dlhotrvajúceho duševného tlaku tento „nový“, ale zhubný model správania sa. Začne sebecky bujnieť a bezohľadne rásť, hoci i na úkor celku, majúc na zreteli iba svoj vlastný, úzky a obmedzený prospech. Tak teda prepuká rakovina, ktorá nie je ničím iným, ako zhmotneným prejavom nášho vlastného, chorobného, sebeckého a egoistického myslenia.

A keďže toto riziko, ako Damoklov meč, visí nad každým z nás, je o ňom treba nahlas, pravdivo a otvorene hovoriť. Ľudia sú totiž umelo udržiavaní v klamlivej ilúzii, že svojimi príspevkami v „ Deň narcisov“, alebo inak povedané: peniazmi, je možné zastaviť víťazné ťaženie rakoviny. Je to však iba časť pravdy, pretože verejnosti sa nehovorí o tom najrozhodujúcejšom, a síce, o nevyhnutnej zmene myslenia.

Samozrejme, že aj podobné zbierky majú schopnosť kultivovať ľudí k dávaniu a všeobsiahlemu mysleniu, ale je to iba prvý krok. Ak sa stále zostáva iba pri ňom, je to málo. Veľmi málo! Tento prvý krok nebude totiž nikdy postačujúcim, ak súbežne s ním nebude zároveň dochádzať k už spomínanej, celospoločenskej zmene myslenia.

K lepšiemu pochopeniu nesmierneho paradoxu, ktorý vzniká jestvujúcim, povrchným prístupom, uvediem prehnane extrémny príklad: Predstavme si, že sa niekto živí lúpežnými vraždami. V lese prepadáva cestujúcich, zabíja ich a berie im peniaze.

Avšak pár dní do roka na neho, z toho všetkého, predsa len doľahne vlastné, zlé svedomie a vtedy pravidelne prispieva na dobročinné zbierky, organizované pre siroty a ženy zavraždených pocestných.

No a niečo veľmi podobného sa deje aj v našom prípade. Spoločnosť a ľudia v nej totiž holdujú po celý rok iba svojmu „,ja“, čiže mysleniu a jednaniu, ktoré samotné tvorí hlavnú duševnú príčinu vzniku rakoviny, avšak sporadicky sa snažia práve peniazmi, získanými takýmto egoistickým prístupom k životu, potlačiť spomínanú chorobu.

Kto teda je ešte schopný vnímať tieto veci v reálnych súvislostiach a naozaj nechce byť zasiahnutý bolesť spôsobujúcim mečom temného bojovníka s názvom „rakovina“, ten nech predovšetkým urýchlene zmení svoje myslenie. Nech okamžité nemilosrdne zrazí z vyvýšeného podstavca vo svojom vnútri modlu vlastného „ja“ a dosadí na jej miesto ono veľké a všeobsiahle „my“! „My“, ktoré bude jeho vnútri živé po celý rok a nie iba na Vianoce, či v čase podobných, dobročinných zbierok. Ak to naozaj dokáže, potom sa už nebude musieť obávať žiadnej rakoviny.

Áno, všetko je skutočne až tak detsky jednoduché, prosté a „lacné“, že sa nám to v dnešnej dobe zložitých riešení zdá byť priam neuveriteľným. Ale je to tak, všetko naozaj veľké vždy bolo, je a bude veľmi jednoduché a je ňou taká i cesta k nášmu zdraviu. Kľúč k nemu spočíva v našej mysli, v našom vnútornom živote, správne nasmerovanom k všeobsiahlym a všeľudským hodnotám. A každý človek, ktorý to správne pochopí a svojim životom premení v čin, ten sa už nebude musieť obávať nielen rakoviny, ale ani nijakých iných vážnych chorôb.

Slovenské občianske združenie pre posiľňovanie mravov a ľudskosti
www.zdruzenie-ludskost.sk