Víkend pravicového extrémistu

Ako teda trávi pravicový extrémista víkend? V sobotu ráno vstane trocha neskôr, aby si trocha prispal po pracovnom týždni. Takže až o siedmej ráno vybehne von pomôcť susedom pri upratovaní spoločných priestorov (keďže to už sľúbil). Susedia, ktorí nie sú pravicoví extrémisti, ešte sladko spia, extrémista ale pracuje, keďže o 10:00 mu odchádza vlak, ktorý musí stihnúť aby sa mohol zúčastniť strašenia diskriminovaných spoluobčanov. Takže o 9:00 ukončí brigádu a vyšle na pomoc dvoch synov, aby pomohli všetkým dvom susedom (potencionálnym extrémistom), ktorí sa rozhodli extrémisticky víkendovať prácou (z celkového počtu štrnásť bytov).

Náš extrémista sa uteká prezliecť a trocha opláchnuť, potom zasa uteká na MHD a ešte na vlak. Ale toto behanie je dobrý tréning, ktorý sa zíde, keď bude strašiť policajné zložky, prípadne iné diskriminované zložky obyvateľstva. Šťastne dobehne na stanicu, kde umožní Železniciam SR troška si zarobiť z extrémistických peňazí. Vo vlaku si trocha oddýchne a vydýcha sa, ukľudní srdečný tep. Bude to totiž potrebovať. Po prestupe na osobný vlak sa mu totiž nerozbúši iba srdce, ale aj žalúdok, všetky vnútornosti a čuchomer prekročí všetky známe limity. Samozrejme, toto trápi iba jeho, pretože zvyšné domorodé počerné osadenstvo vozňa nemá žiaden problém. Je mu už ale aspoň jasné, že s projektovaním plynových komôr sa trápiť nemusí a s radosťou skonštatuje, že dane idú aj na užitočné veci.

Keďže pravicový extrémista prišiel na miesto akcie predčasne, rozhodol sa, že prezrie miesto deja spoločne so štyrmi ďalšími extrémistami. Tak si prešiel mestečo dookola. Bohužiaľ, nedokázal si naplánovať žiadnu teroristickú akciu, keďže ho neustále vyrušovali domáci obyvatelia všetkých farieb. Tí tmavší obvykle s požiadavkou na 50 centov, ktorú podmieňovali hrozbou, že ak ich nedostanú, nebudú voliť extrémnu pravicu. Tí svetlejší zasa so sťažnosťami, že dostávajú malý plat, ktorý im nestačí na sponzorovanie tmavších spoluobčanov. Taktiež požadovali, aby sme tam chodili každý deň, keďže ako čas postupoval, objavovalo sa čoraz menej 50 centových a pribúdalo uniformovaných, z čoho bola neprispôsobivá biela väčšina (aspoň zatiaľ väčšina) úplne mimo. Naposledy totiž toľko uniforiem videli snáď pri prechode 1. ukrajinského frontu počas 2. svetovej vojny. Až na to, že 1. ukrajinský nebol tak vyzbrojený.

Napriek tomu bol extrémista rád, pretože sa opäť presvedčil, že dane ktoré odvádza štátu, idú na dobrú vec. Štát z nich platí ozbrojené zložky, ktoré ho na každom kroku chránia, aby sa mu nedajbože niečo nestalo. Samozrejme, stretáva sa to aj s určitým obmedzením, keďže musí pravidelne predkladať doklady. Opäť ale chápe, že je to len a iba pre jeho dobro. Ak by sa mu predsa len niečo stalo aj napriek perfektnej ochrane, treba vedieť, o koho išlo a komu zaslať smútočné parte. Taktiež oceňuje snahu kriminálnej polície a tajnej služby zachytiť prípadné posledné momenty jeho života, aby mala rodina nejakú spomienku. Náš extrémista je potešený a rozhodne sa oplatiť túto službu rovnakou mincou. Ak by sa totiž niečo stalo pri jeho ochrane týmto milým ľudom, kto by poslal fotku ich rodine? Tak si išiel urobiť niekoľko fotiek. Keď si to ale títo milí ľudia všimli, otočili sa a utekali preč. Nepomáhalo ani kričanie za nimi, aby počkali, že im chce len poďakovať, ba priam ich to pomklo k vyššej rýchlosti. Ozaj nezištní a vzácni ľudia, ktorí nestoja o žiadnu slávu.

Nebezpečná extrémistická akcia začala. Vyjadrilo sa niekoľko extrémistov, a ani náš nebol výnimkou. Začial viesť protištátne a protidemokratické reči ako napríklad: zákony musia platiť pre všetkých rovnako bez ohľadu na pôvod a postavenie, vláda sa má začať starať o svojich občanov a začať robiť to, za čo je platená, že chce, aby bol urobený poriadok v uliciach a prestalo vraždenie a okrádanie daňovníkov, a chce aby sa zlepšila podpora mladých rodín. Kupodivu, ľudia mu tlieskali, zrejme ďalší potencionálni extrémisti. Za odmenu im bola taktiež urobená pamiatková fotka v archívoch Slovenskej Informačnej Služby.

Po skončení akcie sa ľudia stále pristavovali pri týchto extrémistoch a skúšali vymámiť návody, ako sa stať profesionálnym extrémistom. Čo im samozrejme náš extrémista nepovedal bolo to, že už žiadne návody nepotrebujú, keďže sa už extrémistami stali. Títo noví extrémisti v zápale akejsi eufórie ponúkali reklamné priestory, občerstvenie, odvezenie a podobne. Nechápali, že tento náš extrémista je zlom pre demokraciu a pre Slovensko. Jeho podpora je zlá a mala by byť prísne trestaná. Dúfajme len, že im to vysvetlí niekoľko návštev uniformovaných príslušníkov policajného zboru - najlepšie v práci.

Extrémistovi sa podarilo dôjsť domov večer o 22:00, osprchoval sa, najedol, prehodil pár slov s manželkou a deťmi. Plný uspokojenia z toho, ako sa mo podarilo v tento deň rozvracať demokraciu, poburovať národ (keby si aspoň vymýšľal, ale pravdou! Neodpustiteľné!) a šíriť nenávisť zaspal o 23:00.

V nedeľu ráno si extrémista taktiež trochu prispal, ale iba tak, aby stihol MHD o 7:00. Sľúbil totiž rodičom - dôchodcom, že im príde pokosiť záhradu, opraviť plot, pohrabať. Keďže sa celú sobotu venoval darebáctvam, tak to musel dobehnúť v nedeľu, miesto návštevy kostola, krčmy, futbalového zápasu, prechádzky alebo kam to vlastne normálne extrémisti chodia. A pritom ani nebol nahnevaný, on bol dokonca rád, že môže pomôcť. Toto je ešte horšie, ako to čo robil v sobotu. Jedným so znakov extrémizmu je totiž to, že človek vykonáva nejakú činnosť bez zjavnej fyzickej odmeny. Takže takto radostne extrémisticky pomáhal bez odmeny celý deň až do 16:00. Vybral sa domov, aby ešte stihol manželku, ktorá išla o 18:00 do práce, vyviedol ju trocha von aspoň na kofolu a trocha sa porozprával. Pri kofole a rozhovore o úspešne a krásne prežitom víkende ešte radostne a s úsmevom musel odmietnuť počerného spolubčana, ktorý od neho žiadal 5 Eur na automat, keďže tento spoluobčan má dlžoby a musí vyhrať aspoň 20 Eur. Po niekoľkých milých slovách od spoluobčana (aby ťa rakovina zožrala, aby ti deti zdochli) sa radšej pobral domov veselým krokom a v dobrej nálade. Manželku ešte pre istotu odprevadil na zastávku MHD, keďže pioniersky tábor z Luníka IX mal zrejme vychádzky.

Keď manželka odišla do práce, s úľavou dobehol domov, že bude mať trocha času na ďalšie teroristické plány. Tieto pozostávali z hygieny a konzumácie stravy, aby ďalší deň plný sily mohol ísť s piesňou na perách do práce. Treba predsa z niečoho zaplatiť políciu, ktorá s ním mala také výdavky. Prípadne treba mať niečo naporúdzi, aby mohol mať na tribút opáleným spolubčanom, pretože nabudúce ich môže byť viac. Ešte mu dokonca vyšiel čas na napísanie článku o tom, čo celý víkend robil. O 23:00 zložil svoju hlávku do postele s radostnou predstavou zvoniaceho budíka o 5:30 zaspal.

Dobrú nôcku, milý extrémista. Prajem ti ráno krásny biely deň.