Bude izraelský národ naveky zatratený?

Izraelitov, ktorí boli pôvodne zotročení na egyptskom území, vyviedol na nové územie prorok Mojžiš, ktorému sa zjavil Boh a riadil jeho kroky. Izraeliti po príchode na nové územie si postupne podrobili iné pôvodné semitské kmene vrátane starovekého kmeňa Hebrejcov. Podrobili si tiež územia, kde už žili predchodcovia Palestínčanov, o ktorých písali staroegyptské nápisy z 12. storočia pred n. l., keď panoval faraón Ramesse III. ako o národe Pelesetov. Tak bola uzavretá starozákonná zmluva Boha s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Boh vyslobodil ľud z egyptského otroctva a zaviedol ho do Zasľúbenej zeme. Na oplátku sa mali klaňať jednému, pravému Bohu a dodržiavať Desať božích prikázaní a Zákon, ako je to zaznamenané v Biblii. Boh Izraelitom prostredníctvom Mojžiša povedal: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, budete kráľovským kňazstvom a svätým národom.“

Hora Sinaj sa dnes stotožňuje s horou Jabal Músá, ktorá sa nachádza na území Egypta. (Sinajský poloostrov). V arabskom jazyku znamená „Hora Mojžišova“. Za Semitov sa pokladajú príslušníci semitských národov, ktorí vzišli z Noemovho syna Sema. Neskôr sa rozdelili na východnú a západnú vetvu. K západnej vetve patrili okrem Izraelitov, Hebrejci, Feničania, Aksumovia, Arabi,Aramejci a pod. Ďalším faktom je, že historickí Palestínčania neboli Semiti, ale biblickí Filištínci. Boje medzi Izraelitmi a Filištíncami popisuje už Starý zákon, čiže vzájomná historicky zdedená nenávisť medzi nimi tu panuje už viac ako 3000 rokov.

Obyvatelia vyvoleného národa stratili boží mandát, pretože porušili zmluvu, ktorá bola s Bohom uzavretá prostredníctvom proroka Mojžiša na hore Sinaj.

Historicky sa izraelský národ považuje za biblický národ, ktorý bol vyvolený Bohom. Nemožno však stotožňovať Izraelitov s Izraelčanmi. Izraelčania len pochádzajú zo širokého kmeňa Izraelitov. Potomkovia pôvodných Izraelitov sú však aj obyvateľmi okolitých národov.

Potomkovia Semitov okrem dnešného Izraela žijú v Libanone, Sýrii, Iraku, Jemene, Jordánsku, Egypte a pod. A samozrejme aj na území Palestíny. Miešanie pôvodných semitských národov za niekoľko tisícročí je nesporné. Miešali sa národy, ale i kráľovské rody. Moc sa preskupovala podľa výsledkov krvavých vojen. Môžeme polemizovať o tom, do akej miery tu došlo k vzájomnému miešaniu obyvateľstva, ale to už dnes nie je dôležité. Dôležité je, že v podstate dnes na týchto územiach dochádza k bratovražednému boju potomkov kedysi blízkych národov. Základná chyba sa stala keď bol vytvorený štát Izrael na základe rozhodnutia OSN v roku 1947, ktorá schválila rozdelenie Mandátu Palestína na dva štáty – židovský a arabský. (Mandát vykonávala na území Veľká Británia). Následne došlo k v roku 1948 k vytvoreniu štátu Izrael.

Chyba bola tá, že vytvorením štátu Izrael boli potlačené práva Palestínčanov na vytvorenie ich štátu, ale i iných arabských národov na stanovenie spravodlivých hraníc štátov, v ktorých žili. Rozhodnutie OSN bolo byrokratické, jednosmerné a neodkomunikované s predstaviteľmi obyvateľov daného územia. Temer okamžite sa začali násilné nepokoje v problematickom území i okupácia cudzích území Izraelom, ktorá trvá dodnes.

Z pohľadu mierového urovnania vzťahov boli významné aktivity bývalého premiéra Izraela Jicchaka Rabina. Kontroverzný politik, generál, diplomat a premiér si na staré kolená uvedomil, že napredovanie Izraela nebude možné bez urovnania vzťahov s predstaviteľmi Palestíny. V roku 1993 viedol mierové rokovania s OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny vedená Jásirom Arafatom). Cieľom bolo vytvorenie štátu Palestína. Rabin aj Arafat za mierové úsilie získali Nobelovu cenu mieru v roku 1994. Koniec nádejám na mierové usporiadanie vzťahov medzi Izraelom a Palestínou urobil militantný židovský extrémista, ktorý v roku 1995 zavraždil Jicchaka Rabina. V roku 2004 umrel na údajnú mŕtvicu a zlyhanie krvného obehu aj Arafat. V roku 2012 podala žiadosť o jeho exhumáciu vdova po Arafatovi z dôvodu podozrenia, že išlo o vraždu. Vyšetrovanie preukázalo, že v jeho tele sa našlo zvýšené množstvo polónia Po-210, vzácnej a mimoriadne smrtiacej látky. Dodnes sa vedú spory, či bol Arafat zavraždený alebo nie. Prikláňam sa k názoru, že áno, pretože PO-210 sa bežne vyskytuje v pôde vo veľmi nízkych hladinách a nie je možné, aby sa v tele človeka koncentroval v takom množstve, ktoré by zapríčinilo smrť človeka. Muselo byť telu dodávané postupne zvonku. Polčas rozpadu PO-210 je 138 dní, čo je relatívne krátka doba. Ku koncentrácii preto mohlo dôjsť tak, že Arafatovi bola v malých dávkach táto látka v niečom podávaná, (napríklad v tabaku) koncentrovala sa v jeho tele až nakoniec zapríčinila smrť. Ten, čo má na svedomí jeho smrť počítal s tým, že pomalým spôsobom otravy Arafatovho tela sa pravá príčina jeho smrti utají a nedokáže. S obidvoma politikmi tak zahynulo aj mierové riešenie vzájomného usporiadania vzťahov medzi Izraelom a Palestínou.

Spravodlivé riešenie je v nedohľadne práve pre neochotu hľadať východisko zo strany Izraela, ignoráciu OSN a svetového spoločenstva. To, čo sa dnes v danom území deje, je násilie, ktorého základy boli položené prijatím nespravodlivého riešenia po druhej svetovej vojne. Riešenie je možné iba vytvorením štátu Palestína na základe širokého konsenzu štátov a obyvateľov žijúcich na Blízkom východe za podpory OSN a svetového spoločenstva. Samozrejmosťou je odchod Izraela z okupovaných území.

Čo sa týka Jeruzalema, spory a nároky na toto mesto neprestanú. Historické udalosti, ktoré tu prebiehali sa týkajú židov, kresťanov, arabov, ale i muslimov. Delenie na západnú židovskú časť a východnú palestínsku časť by tiež nebolo vhodné vzhľadom k ich nevraživosti. Najvhodnejšie by bolo, keby z Jeruzalema odišli všetky politické inštitúcie a mesto by sa vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku všetkých národov. Vznikol by mestský štát Jeruzalem, na živote ktorého by sa podieľali všetci jeho občania bez rozdielu viery. Vlastnili by pas mesta Jeruzalem. Poriadok by tam bol bol zabezpečovaný gardami OSN na spôsob vatikánskej gardy. Jeruzalem by nemal ani vládu, ani parlament ani iné vysoké štátne inštitúcie. V prípade Jeruzalema by boli kontraproduktívne. Najvyšším predstaviteľom by bol primátor a rada. Funkcia primátora by bola voliteľná a zároveň by bola založená na princípe rotácie. V danom období by bol volený žid, potom arab, muslim atď. Takto by bola zaručená nábožensko-politická rovnováha.

Na záver jedna poznámka: Sinajská hora, ktorú z biblického hľadiska považujem za dôležitejšiu ako Jeruzalem, lebo ako hovorí kniha Exodus tu vznikla Dohoda medzi Bohom a Izraelitmi vedenými Mojžišom vrátane Desiatich božích prikázaní. Dnes sa na jej vrchu nachádza kláštor Sv. Kataríny, mešita a pravoslávny chrám. Zaujímavosťou je, že táto biblická hora bola v správe Izraela od roku 1967 (šesťdňová vojna) do roku 1979, kedy bola vrátená do správy Egypta. Faktom je, že bádatelia dodnes tápu, kde sa nachádzala biblická hora Sinaj. Jabal Músá je vážnym kandidátom, ale nie jediným. Poloha biblickej hory Sinaj je teda ešte zahalená rúškom tajomstva. Pre mňa je však prekvapením, že z pohľadu záujmu všetkých náboženstiev v regióne Blízkeho východu ostala hora Sinaj zabudnutou.

Z biblického pohľadu, Izrael porušil zmluvu s Bohom už dávno. Dnes sme svedkami eskalácie porušovania tejto zmluvy, ktorá by mala byť pre Izrael posvätná. Nechá to Boh bez trestu?

Viac na:

https://svetkrestanstva.postoj.sk/88756/abraham-a-izraeliti

https://dkc.kbs.sk/dkc.php?hl=&in=ex19,1#ex_19_1

https://christianitas.sk/dekalog-desat-bozich-prikazani/

https://www.palestine.sk/sk/content/o-palestine

https://www.moderni-dejiny.cz/...

https://mfa.gov.il/Jubilee-years/...

Z mesta SNP Ivan Štubňa