Ponúkam vírus HIV: Zn. Grátis

Predstavte si párty, na ktorej sa mladí ľudia navzájom nepoznajú. Vedia o sebe len to, že niektorí sú nakazení vírusom HIV. Nikto netuší, kto to je, ale práve preto medzi sebou praktizujú nechránený sex. Vírusová ruleta. V USA takéto praktiky fičia už od 90-tych rokov hlavne medzi gay komunitou. Hovorí sa tomu bugchasing. Ide o zámerné vyhľadávanie sexu s HIV pozitívnymi osobami s cieľom nakaziť sa. Ide skutočne o nebezpečnú úchylácku zábavu, s vysokým stupňom adrenalínu, na konci ktorej ich čaká smrť.

V roku 2003 časopis The Rolling Stone uverejnil reportáž o mužoch, ktorí praktizovali bugchasing. Z celkového počtu nakazených vírusom HIV v USA až 25% mužov získalo HIV práve cez bugchasing. Napriek tomu, že odvtedy bolo mnoho prípadov medializovaných nič pozitívne spoločnosť neurobila, aby tomuto trendu zabránila. V USA masovo bežia tzv. barebacking parties, čiže večierky, na ktorých je zakázané používať kondómy. Vďaka sociálnym sieťam sa tieto praktiky šíria do celého sveta. Tu si ľudia z celého sveta dohadujú stretnutia. Dokonca už existujú aj gay dating aplikácie, čiže zoznamky pre gayov, na ktorých sa výslovne môže nájsť partner HIV pozitívny. Ten čo vírus odovzdáva sa volá giftgiver a ten čo prijíma, bugchaser. Používajú aj ďalšie kódy, pomocou, ktorých sa dorozumievajú o mieste a čase stretnutia. Giftgiveri uzatvárajú spoločenstvá, ktoré sa neustále zväčšujú.

Obe skupiny giftgiveri i bugchaseri sú na svoju komunitu dokonca pyšní. EMMA uviedla príklad Američana Nicka, ktorý mal nechránený sex s viac ako 1000 partnermi a keď zistil, že sa nakazil, bol šťastný. Sexuálne úchylky tohto typu sú spojené s prejavom mentálnej poruchy jedincov a tiež prejavom bezútešnosti komunity, v ktorej títo jedinci žijú. Či je najhoršie na tom, je skutočnosť, že spoločnosť je voči tomu ľahostajná. Obrovské nebezpečenstvo takéhoto konania spočíva aj v tom, že postihnuté osoby, užívajúce lieky sa stávajú postupne rezistentnými voči liekom. Vírus časom zmutuje a lieky prestanú účinkovať. Ďalším prenosom vírusu sa tak stáva táto choroba nevyliečiteľná. Mnohí z postihnutých časom svoje neviazané sexuálne aktivity tohto druhu oľutovali. „Vytriezveli“ až keď bolo neskoro. Ich heslom bolo „sexuj alebo umri“.

Mnoho ľudí sa však tomuto „športu“ venujú z beznádeje. Mnohí prišli o prácu, stratili priateľov, spoločnosť, na ktorú boli zvyknutí ich vyčlenila na okraj, a preto hľadali sociálne kontakty medzi drogovo závislými asociálmi, ktorí ich prichýlili, poľutovali. Odrazu pocítili, že ich tieto skupiny akceptujú, čo im robilo dobre. Jednoducho opäť mali pocit sebarealizácie. Akurát zabudli na to, že sa v hierarchickom rebríčku nachádzajú už v totálnej žumpe. V októbri 2012 sa Kanaďan Steve Paul Boone s HIV ocitol pred súdom a bol obvinený zo zámerného šírenia choroby. Nič sa mu nestalo a vírus šíri s ostatnými aj naďalej.

Ostáva len veriť, že na Slovensku takéto zvrátené praktiky neexistujú a že mladí ľudia sú zodpovednejší ako na Západe. Treba si uvedomiť jednu vec. Tou je skutočnosť, že takéto praktiky by sa nevyskytovali, keby spoločnosť svojou pasivitou nepodporovala drogy, homosexuálnu orientáciu bez rozdielu, LGBTI aktivity smerujúce k nezdravému vývoju v spoločnosti. V spoločnosti vládne pomýlený názor o ich diskriminácii. Nie je to pravda. Treba veci rozlišovať.

Nikto nepochybuje o tom, že malé percento občanov je homosexuálne zameraných, pretože ich takto stvorila príroda. Spoločnosť takýchto ľudí toleruje. Ale spoločnosť nemôže tolerovať prípady, kedy sa za homosexuálov sami označujú ľudia nie s vrodenou, ale získanou homosexualitou bez toho, aby sa s ňou stotožnili. Táto skupina homosexualitu berie ako moderný životný štýl, odlíšenie sa od iných, sú tu aj vplyvy nesprávnej výchovy (napr. rodičia majú troch chlapcov a túžia po dcére. Nemôžu ju mať a tak sa napr. rozhodnú, že jedného chlapca budú obliekať do dievčenských šiat), vplyv tu získali drogy, nešťastné heterosexuálne lásky, neschopnosť nájsť si hetero partnera, pocit menejcennosti, v mladosti šikanovanie, zatrpknutosť voči okoliu a pod. A zrazu príde homosexuál, ktorému takýto človek skoro vždy podľahne. Pre homosexuála sú práve takýto ľudia ľahkou „korisťou“. Čiže takáto „hraná“ homosexualita“ nemá nič spoločné s ich biologickou identitou. Nevenoval som sa zvlášť bisexualite, lebo bisexualita je skoro vždy prejavom sociálnej nevyhranenosti alebo tápania v sociálnom okolí jednotlivca v závislosti od tlaku, ktoré prostredie na neho vyvíja a to bez sebaidentifikácie.

Je veľkou chybou, že tejto téme sa nevenujú viac psychológovia. Úplne najnevhodnejšia je politizácia tejto problematiky, kedy politici a rôzne neodborné mimovládky komentujú a vytvárajú tlak na spoločnosť bez odborných znalostí. Spoločnosť sa pomaly dostáva do štádia, v ktorom odborný názor psychológa alebo psychiatra je neakceptovateľný, pričom by mnohí z nich mohli byť napadnutí z diskriminácie takýchto osôb. Nemali by sa báť, pretože ak sa preukáže, že homosexualita u daného jedinca je následkom psychickej poruchy, choroby či už v latentnej alebo otvorenej podobe, tak o diskriminácii nemôže byť ani reči. Treba jednoducho rozlišovať a jedincom s tzv. „hranou“ formou homosexuality pomôcť a spolu s nimi opäť nájsť ich stratenú identitu. Kým nie je neskoro. Spoločnosť nemá určite záujem, aby sa vyššie opísané praktiky používali aj na Slovensku. Ide o zdravie nás všetkých. A platí jedno pravidlo. Ak spoločnosť nie je zdravá, nie je kultúrna a nie je vzdelaná stráca svoju suverenitu, zvrchovanosť a potom štátnosť. A to hádam nechceme...