Zvláštnosti ruského národného charakteru

Zatiaľ čo pred týmito udalosťami boli Rusi celkom spokojní, keď sa považovali za „iba ďalšiu európsku krajinu“, teraz si spomenuli, že sú vlastne odlišná civilizácia, s odlišnými civilizačnými koreňmi (Byzancia namiesto Ríma)-ktorá bola zo strany západu raz alebo dvakrát za každé storočie predmetom sústredených pokusov o zničenie, či už zo strany Švédska, Poľska, Francúzska, Nemecka, alebo v nejakej kombinácií vyššie uvedeného. Tieto udalosti prispôsobili vývoj ruského charakteru do špecifickej množiny chovania, ktorý, ak nie je primerane pochopený, pravdepodobne povedie ku katastrofe pre Európu a svet.

V prípade, že si myslíte, že Byzancia mala nejaký nevýrazný kultúrny vplyv na Rusko, tak ten vplyv bol v skutočnosti dosť kľúčový. Byzantské kultúrne vplyvy, ktoré prišli spolu s ortodoxným kresťanstvom, najprv cez Krym (rodisko kresťanstva v Rusku), potom cez hlavné mesto Ruska Kyjev (ten istý Kyjev, ktorý je dnes hlavným mestom Ukrajiny), umožnili Rusku preskočiť nejakých tisíc rokov v kultúrnom vývoji. Tieto vplyvy zahŕňajú nepriehľadnú a nemotornú byrokratickú náturu ruskej vlády, ktorú západniari, ktorí milujú transparentnosť (aj keď len u ostatných) pokladajú za znervózňujúcu, popri mnohých iných veciach. Rusi občas nazývajú Moskvu tretím Rímom-tretím po samotnom Ríme a Konštantinopole-a nie je to tak úplne prázdne tvrdenie. Nedá sa ale tvrdiť, že Ruská civilizácia je derivatívna; áno, zvládla absorbovať celé klasické dedičstvo, na ktoré sa pozerá jednoznačne odlišnou východnou optikou, ale jej obsiahle severské prostredie pretransformovalo toto dedičstvo do niečoho radikálne odlišného.

Pretože táto téma má ohromnú komplexnosť, zameriam sa iba na štyri faktory, ktoré pokladám za základ pre pochopenie transformácie, ktorú môžeme aktuálne sledovať.

1. Reakcia na urážku

Západné národy sa vyvinuli v prostredí obmedzených zdrojov a neúprosného populačného tlaku a to vo veľkej miere podmienilo spôsob, akým reagujú na útok. Pomerne dlhý čas, pokiaľ centrálne autority boli slabé, sa konflikty ukončovali krvavo a aj slabá urážka mohla spôsobiť, že doterajší priatelia sa stali okamžití protivníci a tasili svoje meče. To z dôvodu, že žili v prostredí, v ktorom stáť si za svojim bolo kľúčom k prežitiu.

Naproti tomu, Rusko sa vyvinulo ako národ v prostredí takmer nekonečných, aj keď poväčšine pomerne riedko roztrúsených zdrojov. Taktiež čerpalo zo štedrosti tradičnej obchodnej cesty vedúcej od Vikingov ku Grékom, ktorá bola taká aktívna, že arabskí geografi verili v existenciu morskej úžiny prepájajúcej Čierne more s Baltským, zatiaľ čo v skutočnosti pozostávala z riek s veľkým množstvom prístavov. V tomto prostredí bolo dôležité vyhýbať sa konfliktu a ľudia tasiaci meče po jedinom zle vyslovenom slovíčku by v ňom dlho úspešne nepôsobili.

Vynorila sa teda odlišná stratégia ukončenia konfliktu, ktorá prežila dodnes. Ak urazíte, ukrivdíte alebo inak ublížite Rusovi, tak nie je veľmi pravdepodobné, že vypukne bitka (pokiaľ to nie je demonštratívna bitka na verejnosti, alebo vypočítavé vyrovnávanie skóre pomocou násilia). Namiesto toho Vás pravdepodobne Rus pošle do pekla a potom odmietne mať s vami čokoľvek do činenia. Ak tomu prekáža fyzická blízkosť, Rus zváži presťahovanie, ľubovoľným smerom, ktorý ho dostane preč od vás. V praxi bol tento akt tak častý, že pre neho existuje jednoslabičný výraz: „Пшёл!“ („Pšol!“) a dá sa vyjadriť jednoducho ako „послать“ (doslovne, „poslať“). V prostredí, kde je k dispozícií takmer nekonečné množstvo pôdy, na ktorej sa dá usadiť, takáto stratégia dáva obrovský zmysel. Rusi žijú ako usadení ľudia, ale keď sa musia presťahovať, presúvajú sa ako nomádi, ktorých metóda riešenia konfliktu je dobrovoľné presťahovanie.

Takáto reakcia na mrzutosti ako niečo permanentné je výrazný aspekt ruskej kultúry a západniari, ktorí to nechápu pravdepodobne nedosiahnu želaný výsledok, často ani nepochopia dôvod. Pre západniarov, urážka sa dá vyriešiť vyslovením niečoho ako „Je mi ľúto!“. Pre Rusa je to v podstate iba hluk, obzvlášť, ak ho vydáva niekto, komu už bolo povedané, aby šiel do pekla. Ústne ospravedlnenie, ktoré nie je podložené niečím hmatateľným, je jedno z tých pravidiel slušnosti, ktoré predstavujú pre Rusov pomerne luxus. Ešte pred niekoľkými desaťročiami, štandardné ruské ospravedlnenie bolo „извиняюсь“ („izviňjájus“), ktoré sa dá doslovne preložiť ako „ospravedlňujem sa“. Rusko je dnes oveľa zdvorilejšia krajina, ale základné kultúrne vzory zostávajú na svojom mieste.

Napriek tomu, že čisto verbálne ospravedlnenia sú bezcenné, odškodnenia nie sú. Naprávanie vecí na pravú mieru môže znamenať rozlúčenie sa s cenným vlastníctvom, zaviazanie sa k značnému záväzku alebo oznámenie dôležitej zmeny smerovania. Pointa je, že tieto znamenajú podstúpenie ťažiskových činov, nielen slov, pretože za určitým bodom slová môžu situáciu iba zhoršiť, čím sa dá zostať z fázy „choď do pekla“ do ešte menej senzačnej fázy „ukážem ti cestu“.

2. Zaobchádzanie s útočníkmi

Rusko má dlhu históriu byť napádané z každej strany, ale obzvlášť zo západu a ruská kultúra si vytvorila určité myslenie, ktoré je pre cudzincov ťažké pochopiť. Po prvé, je dôležité si uvedomiť, že keď Rusi bojujú proti invázii (a keď CIA a ministerstvo vnútra USA riadia Ukrajinu s pomocou ukrajinských nacistov, to sa počíta ako invázia), tak nebojujú za teritórium, aspoň nie priamo. Namiesto toho bojujú za Rusko ako koncept. A koncept je, že Rusko bolo napadnuté mnohokrát, ale nikdy úspešne. V ruskom myslení úspešné napadnutie Ruska znamená zabitie každého jedného Rusa a ako radi hovoria, „všetkých nás nezabiješ.“ („Нас всех не убьёшь.“) Obyvateľstvo sa časom dá obnoviť (na konci druhej svetovej vojny bolo o 22 miliónov menej, ako pred ňou), ale koncept, ak je raz stratený, je stratený navždy. Západniarovi môže znieť nezmyselne, keď počuje Rusa nazvať svoju krajinu „krajinou princov, básnikov a svätých“, ale to je to, čo to je-je to stav mysli. Rusko nemá históriu-ono samo je svojou históriou.

Pretože Rusi bojujú za koncept Ruska a nie za konkrétny kus ruského teritória, tak sú vždy ochotní ustúpiť-na začiatku. Keď Napoleon napadol Rusko a plánoval pľundrovať pri pochode cez krajinu, našiel celý vidiek vypálený ustupujúcimi Rusmi. Keď nakoniec obsadil Moskvu, tiež pošla v plameňoch. Napoleon chvíľu stanoval, ale eventuálne si uvedomil, že už viac urobiť nemôže (zaútočí na Sibír?) a že jeho armáda bude vyhladovaná a zomrie, ak zostane, a preto sa rozhodol pre rýchly a zahanbujúci ústup, eventuálne ponechajúc svojich ľudí svojmu osudu. Ako ustupovali, vynoril sa ďalší aspekt ruského kultúrneho dedičstva: každý roľník z každej dediny, ktorá bola vypálená Rusmi na ústupe, bol potom na čele postupujúcich Rusov a ruky ho svrbeli, aby dostal šancu vystreliť si na francúzskeho vojaka.

Podobne, nemecká invázia počas druhej svetovej vojny bola najprv schopná urobiť rapídne pokroky, zabrať veľké teritórium, zatiaľ čo Rusi rovnako rýchlo ustupovali a evakuovali obyvateľstvo, zároveň sťahovali celé továrne a iné inštitúcie na Sibír a usadzovali rodiny vo vnútri krajiny. Potom sa nemecký postup zastavil, obrátil a eventuálne zmenil na útek. Štandardný vzor sa opakoval, ruská armáda zlomila útočníkovu vôľu, zatiaľ čo miestni pod okupáciou odmietali spoluprácu, organizovali sa ako partizáni a spôsobovali maximálnu možnú škodu ustupujúcemu útočníkovi.

Ďalší ruský zvyk, ako zaobchádzať s útočníkmi je spoľahnúť sa na ruskú klímu, aby urobila svoju prácu. Štandardný spôsob, ako sa v ruskom dedinskom dome zbaviť škodcov je jednoducho nezakúriť; pár dní pod mínus 40 alebo menej a všetky šváby, ploštice, blchy, vši, chrobáky, myši, potkany sú mŕtve. Funguje to aj na útočníkov. Rusko je najsevernejšia krajina na svete. Kanada je tiež na severe, ale väčšina jej populácie obýva južnú hranicu a nemá žiadne väčšie mestá nad polárnym kruhom, zatiaľ čo Rusko má dve. Život v Rusku určitým spôsobom pripomína život vo vesmíre alebo na otvorenom oceáne: nemožné bez životnej podpory. Ruské zimy jednoducho nie je možné prežiť bez spolupráce miestnych, takže všetko, čo im stačí urobiť, aby sa zbavili útočníka, je neposkytnúť spoluprácu. A ak si myslíte, že útočník si môže zabezpečiť spoluprácu zastrelením zopár miestnych ľudí, aby zastrašil zvyšok, pozrite si vyššie bod „Reakcia na urážku“.

3. Zaobchádzanie s cudzími mocnosťami

Rusko vlastní takmer celú severnú časť euroázijského kontinentu, ktorý predstavuje niečo okolo 1/6 povrchu Zeme. To je, podľa pozemských štandardov, veľké teritórium. Nie je to nejaká úchylka alebo nehoda minulosti: počas celej svojej histórie, Rusi boli absolútne nútení zabezpečiť svoju kolektívnu bezpečnosť získaním čo najväčšieho teritória. Ak by ste chceli vedieť, čo ich motivovalo podniknúť takéto niečo, pozrite si vyššie časť „Zaobchádzanie s útočníkmi“.

Ak si myslíte, že cudzie mocnosti sa opakovane pokúsili napadnúť a dobyť Rusko, aby získali prístup k jeho obrovským prírodným zdrojom, tak sa mýlite: prístup sa vždy dal získať na požiadanie. Rusi nie sú známi tým, že by odmietali predať svoje prírodné zdroje-aj potencionálnym nepriateľom. Nie, to, čo nepriatelia Ruska chceli bola možnosť čerpať ruské zdroje bezodplatne. Pre nich bola existencia Ruska nepríjemná a pokúsili sa ju eliminovať pomocou násilia.

To, čo namiesto toho dosiahli po zlyhaní pokusu o dobytie však boli iba vyššie ceny. Výpočet je jednoduchý: cudzinci chcú ruské zdroje; na ich obranu Rusko potrebuje silný, centralizovaný štát s veľkou a silnou armádou; ergo, cudzinci musia zaplatiť na podporu ruského štátu a armády. Následne, väčšina finančných potrieb ruského štátu je zabezpečená z exportných ciel, obzvlášť na ropu a zemný plyn, namiesto zdaňovania ruského obyvateľstva. Nakoniec, ruské obyvateľstvo je dostatočne zaťažené tým, že musí bojovať proti pravidelným inváziám; prečo ich zaťažovať ešte viac? Rusko je teda colný štát: používa clá a colné tarify na získanie prostriedkov z nepriateľov, ktorí by ho chceli zničiť a používa tieto prostriedky na svoju obranu. Pretože ruské prírodné zdroje sa nedajú nahradiť, čím nepriateľskejšie postupuje vonkajší svet voči Rusku, tým viac budú platiť na obranu Ruska.

Táto politika je namierená na cudzie mocnosti, nie na cudzincov. Počas storočí, Rusko absorbovalo početných prisťahovalcov: z Nemecka počas 30 ročnej vojny; z Francúzska po francúzskej revolúcii. V menej dávnych časoch to boli vlny prisťahovalectva z Vietnamu, Kórei, Číny a strednej Ázie. Minulý rok Rusko absorbovalo viac prisťahovalcov ako akákoľvek iná krajina, okrem Spojených Štátov, ktoré majú prisťahovalcov z krajín na svojej južnej hranici, ktorých populácie ochudobnila ich politika. Naviac, Rusko absorbuje veľký príval, takmer milión prisťahovalcov, z vojnou zmietanej Ukrajiny bez akejkoľvek ponosy. Rusko je národ prisťahovalcov vo väčšej miere ako väčšina ostatných, a je viac taviacim kotlom, ako Spojené Štáty.

4. Ďakujeme, ale máme svoje

Jeden zo zaujímavejších kultúrnych faktorov je, že Rusi vždy cítili nutnosť vynikať vo všetkých kategóriách, od baletu a krasokorčuľovania cez hokej a futbal po vesmírne lety a výrobu mikročipov. Môžete si myslieť, že šampanské je ochranná známka francúzskeho produktu, ale naposledy keď som to zisťoval, tak „Советское шампанское“ („sovietske šampanské“) sa stále výborne predávalo okolo Nového roku, a to nielen v Rusku, ale aj v ruských obchodoch v Spojených Štátoch, pretože, ako vidíte, francúzske veci môžu byť dobré, ale nechutia dostatočne rusky. Takmer pre každú vec, ktorú si viete predstaviť, existuje ruská verzia, o ktorej si Rusi myslia, že je lepšia, a niekedy tvrdia, že ju vynašli prví (napríklad rádio vynašiel Popov, nie Marconi). Existujú výnimky (tropické ovocie je jeden príklad), ktoré dostáva výnimku, pokiaľ pochádza z „bratského národa“, ako je napríklad Kuba. Takýto vzor bol počas sovietskych rokov, a zdá sa, že v určitej miere sa vracia späť.

Počas neskoršieho Brežnevovho/Andropovovho/Gorbačovho obdobia „stagnácie“ ruská invencia v skutku stagnovala, spolu so všetkým ostatným a Rusko stratilo technologickú (ale nie kultúrnu) pozíciu proti Západu. Po kolapse Sovietskeho zväzu Rusi sa začali dopytovať po západnom dovoze, čo bolo celkom normálne keď uvážime, že v tom čase toho Rusko moc nevyrábalo. Potom počas deväťdesiatych rokov prišla éra západných compradorov, ktorí sypali dovezené produkty na celé Rusko a dlhodobým cieľom zničiť domáci priemysel a urobiť z Ruska dodávateľa surovín, čím by z neho spravili bezbranné voči embargu a tým pádom ľahko ho donútiť vzdať sa svojej suverenity. To by bola invázia bez vojsk, proti ktorej by bolo Rusko bezbranné.

Tento proces došiel pomerne ďaleko, než sa zachytil na niekoľkých veľkých háčikoch. Po prvé, export ruských priemyselných a ne-surovinových výrobkov sa obnovil, zdvojnásobil niekoľko krát počas jednej dekády. Táto vlna obsahovala export obilia, zbraní a špičkovej techniky. Po druhé, Rusko našlo mnoho lepších, lacnejších, priateľskejších obchodných partnerov na celom svete. Napriek tomu, obchod Ruska so západom, obzvlášť s EU, nie je zanedbateľný. Po tretie, ruský vojenský priemysel bol schopný udržať svoje štandardy a svoju nezávislosť na dovoze. (Toto sa nedá povedať o vojenských spoločnostiach na západe, ktoré závisia na ruskom vývoze titánia).

A teraz nastala perfektná búrka pre compradorov: rubeľ čiastočne devalvoval v reakcii na pokles cien ropy, čím zdražel dovozy a pomohol domácim výrobcom; sankcie podmínovali dôveru Ruska v spoľahlivosť západu ako dodávateľa; a konflikt skrz Krym posilnil sebadôveru Rusov v ich vlastné schopnosti. Ruská vláda využíva túto príležitosť na preferovanie spoločností, ktoré sú schopné rýchlo poskytnúť náhradu za produkty dovážané zo západu. Ruská centrálna banka dostala za úlohu financovať ich úrokovou mierou, ktorá náhrady dovozu robí ešte viac atraktívnymi.

Niektorí ľudia porovnávajú dobu, v ktorej sme dnes s poslednou, kedy poklesli ceny ropy-až na $10/barel-ktorá nejakým spôsobom urýchlila rozpad Sovietskeho zväzu. Takéto porovnanie je nesprávne. V danom čase Sovietsky zväz bol ekonomicky stagnujúci, závislý na úveroch zo Západu, aby zabezpečil dovoz obilia, bez ktorého nebol schopný vychovať dostatok dobytka, aby uživil svoju populáciu. Viedol to slabošským a poddajným Gorbačovom-umierneným kapitulátorom, vetroplachom svetovej úrovne, ktorého žena milovala nákupy v Londýne. Ruskí ľudia ho neznášajú a nazývajú ho „poznačený Míša“, kvôli jeho materskému znamienku. Rusko je teraz na vzostupe, je jedným z najväčších exportérov zrna na svete, je vedené nepoddajným a nezmieriteľným prezidentom Putinom, ktorého obľuba presahuje cez 80%. Porovnávaním ZSSR pred kolapsom a dnešným Ruskom komentátori ukazujú svoju ignoranciu.

Závery

Táto časť sa píše takmer sama. Je to recept na katastrofu, tak to napíšem ako recept.

1. Zoberte národ ľudí, ktorí odpovedajú na urážku poslaním do pekla a odmietaním mať čokoľvek spoločné s vami, namiesto boja. Uistite sa, že je to národ, ktorého zdroje sú nutné na to, aby ste mali zasvietené svetlá a vykúrené domy, ktorý vyrába vaše lietadlá a vaše stíhačky, okrem mnohých iných vecí. Uvedomte si, že štvrtina žiaroviek v Spojených Štátoch svieti vďaka ruskému jadrovému palivu, a že odstrihnutie Európy od dodávok plynu by bola katastrofa prvého rádu.
2. Vyvolajte v nich pocit, že sú pod inváziou nainštalovaním k nim nepriateľskej vlády na území, ktoré považujú za svoju historickú domovinu. Jediná skutočne neruská časť Ukrajiny je Galícia, ktorá sa oddelila pred mnohými storočiami a ktorú, ako by vám väčšina Rusov povedala, „si môžete zobrať so sebou do pekla“. Ak máte radi svojich neo-náckov, môžete si nechať svojich neo-náckov. Takisto si uvedomte, ako Rusi nakladajú so svojimi nepriateľmi: nechajú ich vymrznúť.
3. Prijmite ekonomické a finančné sankcie proti Rusku. Znechutene sledujte, ako vaši vývozcovia začínajú strácať peniaze v okamžitej odpovedi Ruska, blokujúcej Váš poľnohospodársky vývoz. Pamätajte, že toto je krajina, ktorá vďaka prežitiu série pokusov o inváziu sa tradične spolieha na potencionálne nepriateľské štáty na financovanie svojej obrany voči nim. Ak to nepomôže, použijú iné spôsoby na ich zneškodnenie, ako napríklad vymrznutie. „Žiadna ropa pre členov NATO“ znie ako chytľavý slogan. Dúfajte a modlite sa, že v Moskve nenadobudne popularitu.
4. Vykonajte útok na ich tradičnú menu, spôsobte, aby stratila časť svojej hodnoty, v pomere k zníženiu ceny ropy. Znechutene sledujte, ako sa ruskí predstavitelia smejú cestou do centrálnej banky, pretože nižšia cena rubľa spôsobila, že príjem štátu sa nezmenil napriek poklesu ceny ropy, čím vymazal potencionálny rozpočtový deficit. Znechutene sledujte, ako vaši vývozcovia bankrotujú, pretože ich výrobky sú príliš drahé pre ruský trh. Pamätajte, že Rusko nemá národný dlh, má zanedbateľný rozpočtový deficit, má bohaté rezervy cudzích mien a dostatočné zásoby zlata. Takisto pamätajte na to, že vaše banky požičali stovky miliárd dolárov ruským podnikom (ktorým ste práve vyhlásením sankcií zabránili prístup k vášmu bankovému systému). Dúfajte a modlite sa, že Rusko nezmrazí splácanie pôžičiek západným bankám, pokiaľ nebudú sankcie zrušené, pretože to by rozbilo vaše banky.
5. Znechutene sledujte, ako Rusko podpisuje veľké zmluvy o vývoze zemného plynu s každým, okrem Vás. Bude dostatok plynu aj pre Vás, keď s tým skončia? No, zdá sa, že Rusov to už netrápi, pretože ste ich urazili, a keďže sú tými, kými sú, povedali Vám, že máte ísť do pekla (nezabudnite so sebou zobrať Galíciu) a budú teraz jednať s inými, priateľskejšími krajinami.
6. Pokračujte v znechutenom sledovaní ako Rusko aktívne hľadá spôsoby, ako spretŕhať väčšinu svojich obchodných prepojení na Vás, hľadá dodávateľov v iných častiach sveta alebo organizuje produkciu náhrad za dovoz.

Ale teraz príde prekvapenie-nie moc spomínané v tlači, mierne povedané. Rusko ponúklo EU ponuku. Ak EU odmietne pristúpiť na Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (Transatlantické Trade and Investment Partnership, TIPP) so Spojenými Štátmi (ktoré jej mimochodom ekonomicky ublíži), potom môže vstúpiť do Colnej únie s Ruskom. Prečo vymrznúť seba, keď spoločne môžeme namiesto toho nechať vymrznúť Washington? Toto je odškodnenie, ktoré by Rusko akceptovalo za urážlivé chovanie EU ohľadom Ukrajiny a sankcii. Prichádzajúc od colného štátu, je to najštedrejšia ponuka. Jej vytvorenie stálo mnoho: uznanie, že EU nepredstavuje ani vojenskú, ani ekonomickú hrozbu Rusku; fakt, že európske štáty sú veľmi maličké a ľúbezné a vyrábajú chutné syry a klobásky; pochopenie, že aktuálni národní politici sú slabošskí a zaviazaní Washingtonu, a že potrebujú dobre posotiť, aby pochopili, kde leží skutočný záujem ich národa... Bude EU akceptovať túto ponuku, alebo akceptujú Galíciu ako nového člena a „vymrznú“?