Sme zaostalí a je to super!

Poznáte Marka Christensena, toho Američana, autora piesne „Deväť", čo sa tak zamiloval do Slovenska? Nie je jediný. Asi každý Američan, o ktorom viem, že strávil nejaký čas na Slovensku, si osvojil podobný postoj. To, na čo sa tak na Slovensku neustále sťažujeme, Američania (a nielen oni) na našej krajine tak veľmi milujú. Môj najlepší priateľ je Američan. Prišiel na Slovensko z Bostonu vyučovať na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Tak sa mu u nás zapáčilo, že sa intenzívne začal učiť slovenčinu, aby čo najlepšie zapadol. A podarilo sa mu to. Teraz je na rok v Peru a stále sníva o tom, že sa raz vráti do Štiavnice. Myslí to vážne. Čo ho sem tak láka?

Napriek všetkým štatistikám a štúdiám, Slovensko je oveľa slobodnejšia krajina ako ktorákoľvek západná krajina. Myslím, že je to práve preto, že sme „zaostalí". Nie sme tak „tolerantní", že sa vzdávame vlastného názoru v mene politickej korektnosti. Nemáme tak rozvinutú techniku, že nás vlády sledujú na každom kroku, nemáme také „pokrokové" zmýšľanie, že s radosťou prijímame regulácie „health & safety", ktoré nám jak dementori z Harryho Pottera vysajú šťastie zo života. Toto si zaslúži krátke pozastavenie.

Zabudnite na poldeci. Maximum, čo vám tu pri silnom alkohole a likéroch nalejú, je 25 ml, pričom vám odmietnu „dvojité". Ak ste príliš opitý, už si od nich viac v ten večer nevypijete a pošlú vás preč. Navyše alkohol je tu tak drahý, že to čo Slováci doma len tak popíjajú popri robote, by tu liali len na top udalosť roka. Napriek tomu Briti štatisticky konzumujú viac alkoholu ako Slováci, ibaže to majú oveľa zložitejšie. Ak sa chcete ísť prejsť do lesa, nenapadne vás tam medveď, ale slávna britská sociálka. Dieťa sa nesmie šplhať po stromoch, lebo by si mohlo ublížiť, a to je podľa „modernej" spoločnosti zločin. Ak si natrháte huby, zatknú vás za krádež. Skutočne, akákoľvek aktivita vás napadne, tam sú regulácie „health & safety". Všetko je obmedzené, regulované, kontrolované. Všade máte centrá. Tamto je športové centrum, toto je oddychové centrum, hentam komunitné, tam sa učí, tu sa pracuje... všetko má svoje pravidlá, organizáciu. Všetko je tak perfektne usporiadané, až si po čase uvedomíte, ako neuveriteľne nudné to v skutočnosti je. Z britskej spoločnosti zmizol život z ulíc. Jediné, čo tu môžete ísť von robiť, je nakupovať, ísť do knižnice alebo fitness centra. Mali by sme si vážiť slovenskú kultúru a folklór ako ten najdrahší drahokam a viac ho vpúšťať do ulíc.

Väčšina slovenských skautských vodcov, pedagógov, učiteľov, vychovávateľov a rodičov, by v Británii skončili za mrežami. Keď si spomínam na tie zlaté časy, ako som ako najmenší krpec behal po uliciach za kamarátmi a hrali sme sa, kde sa dalo, lebo žiadne „detské centrá" sme nemali, maximálne priestor medzi bytovkami, až sa mi slzy hrnú do očí. Ešte viac pri pohľade na tie znudené britské deti, ktoré ak nehrajú futbal, floorball alebo rugby, tak môžu sedieť doma a čakať, kedy si ich pracujúci rodič nájde čas vyjsť si s ním na detské ihrisko, lebo ak by sa tam vybral sám, od toho dňa by už svojich rodičov asi neuvidel. A to ja si nespomínam, či by som niekedy pri mojich detských hrách vonku bol s rodičmi (teraz nerátam rodinné výlety, ale klasickú „strieľačku" s kamošmi).

Možno trochu preháňam, ale toto je presne cesta, ktorou sa moderná spoločnosť vydáva. Vysoká životná úroveň tu znamená, že „každý" si môže dovoliť smartfón alebo tablet, aby na ňom virtuálne zabíjal čas, lebo vonku už pomaly nič nemôže robiť. Aj keď sa deje nejaká udalosť, vždy má v jednom momente minimálne polovica ľudí v skupine v rukách mobily, neustále, plný sústredenia, sa venujú nejakej „zmysluplnej" aktivite. Toto sa už pomaly začína diať aj na Slovensku a preto píšem tento článok.

Už aj pre mňa bolo na Slovensku ku koncu ťažké zohnať tých pravých kamarátov, ktorí netrávia viac času na „sociálnych" sieťach ako reálne vonku s priateľmi. Dnes je už všetko virtuálne. Elektronické bankovníctvo, pošta, administratíva, peniaze... to je všetko je fajn, ale malo nám to slúžiť, aby sme mali viac času byť skutočne spolu. No sme stále menej skutočne spolu, pretože do virtuálneho sveta informačných technológií sa presunulo aj naše socializačné správane. Priateľstvo, zábava... už ani hry sa nehrajú vonku ale za špičkovými multimediálnymi počítačmi a hracími konzolami.

Na Slovensku sa vôbec nežije zle. Slováci si vlastne nikdy nežili tak dobre ako dnes. Mám pocit, že si viac sťažujeme len preto, že sa vždy máme s kým porovnávať. No a teraz sú to z nejakého dôvodu tí najlepší na svete: Nemci, Rakúšania, Kanaďania, Austrálčania, Nóri, Švajčiari... aj keď sú na Slovensku oproti týmto veľmociam mizerné mzdy, myslím, že život je tu oveľa šťastnejší. Tie klasické hádky v krčme, ktoré nikdy nič nevyriešia, prosté myslenie, jednoduchý život, žiadne globálne starosti... Život nie je o peniazoch, ale o šťastí. A s týmto presvedčením chcem pokračovať na svojej ceste. Na Slovensku sa žije šťastne, občas tvrdo, často z ruky do úst, ale stále lepšie, ako vo vyprahnutej „modernej" spoločnosti. Slováci sú totiž ešte stále ľudia s ľudskou tvárou a nie ekonomické jednotky s naordinovanými pohybmi modernizácie. Naša kultúra nie je tak doničená modernizáciou a tou zvláštnou postmodernou ideológiou. Zo skúsenosti iných sa môžeme rozhodnúť ísť lepším smerom. Aj to jedna z výhod nebyť vo všetkom prvý.

Keď u nás vyhrá skorumpovaný politik, tak to naštve pár ľudí a týmto zhasne. Keď sa zvýšia platy učiteľov iba jedno percento, nejako sa s tým uspokoja. Za tri mesiaca štúdia na univerzite v Aberdeene som už zažil viacero štrajkov jednotlivých fakúlt ak nie rovno celej školy,  lebo ich platy sa zvýšili iba o 5 alebo 10 percent. Každý sa tu za niečím naháňa, hľadá šťastný život, ale akosi zabúda ten život proste žiť, bezstarostne, hoci s ťažkým vrecom na chrbte (slovenská babička).

Prosím, ostaňme „zaostalí". Je to skutočne super!