O čo ide v Kyjeve

Pred tým, ako si priblížime niektoré detaily skutočných, naozaj demokratických dôvodov, prečo Západ vlečie Ukrajinu tam, kde ju vlečie, ešte niekoľko poznámok. V prvom rade samotný názov „Ukrajina“ ako krajina. Takáto krajina – máme na mysli názov – začala existovať aj v čase násilného uchopenia moci v Ruskom impériu boľševikmi – tiež vycvičenými a financovanými Anglosasmi. Ale tu by sme tých, ktorým ide o detaily odporúčali na knihy bývalého pracovníka britskej spravodajskej služby Dr. Colemana a prípadne Američana J. Marrsa. Mimochodom, práve boľševici premenovali aj krajinu Kazakstan (stan, t.j. stanovisko Kazakov) na dnešný Kazachstan.

Boľševici zaviedli názov „Ukrajina“ – my už vieme, že v minulosti to vždy bola Rus, neskôr Kyjevská, predtým Červená, alebo Malá. Teda Veľká Rus bolo územie čiastočne predstavené dnešným Ruskom, Malá Rus bola dnešná Ukrajina a Maličká Rus bolo naše územie, územie Západných Slovanov. Okrem Slovienov – opakujeme Slovienov, t.j. Slovenska a Moravy – tu patrilo Česko, Poľsko minimálne po Vislu, polabskí Slovania, Maďarsko, Slovinsko, Srbsko atď. Jednou z hlavných úloh prístupu „rozdeľ a panuj“, teda presnejšie „rozdeľ a podrob si“ je zmena, t.j. preprogramovanie nášho spoločného povedomia tak, aby sme sa ani necítili Rusmi, ba naopak, aby sne sa navzájom nenávideli. Minimálne na našich územiach sa im to naozaj veľmi dobre podarilo.

Z dnešného pohľadu – toto je v ukrajinskom probléme dôležité – ide aj o peniaze. Málokto si dnes uvedomuje, že to, čo dnes voláme honosne „medzinárodný obchod“ dnes existuje iba na základe dvoch krajín dnešného sveta: Ruska a Číny. Rusko poskytuje celému svetu suroviny a Čína výrobné kapacity. Anglosasi si tlačia papieriky, ktoré dávajú týmto dvom štátom – aj ostatným – za skutočné hodnoty – dokedy budú tieto krajiny spať? Ale možno to už nebude trvať až tak dlho… lebo ide iba o to, kedy to dôjde väčšine masy národa. Ale aby sme boli úplní, čiastočne do tohto pridávajú ako suroviny tak výrobné kapacity aj niekoľkí ďalší väčší hráči dneška – India, Brazília a podobné krajiny – ale nič neprekoná vedúcu rolu Ruska a Číny. No a Ukrajina znamená pre EÚ „aspoň niečo“ ako surovinový zdroj, ale – a to treba vedieť – nič iné. Metropola predsa nikdy neposiela peniaze do provincie. Nuž, kde a kedy to teda na Ukrajine naozaj všetko začalo?

To, čo sa nazýva história začalo pred cca 5 500 rokmi – súvislosti sú našim čitateľom dobre známe – a dejiny sú úplne odlišné od histórie. Ďalší dôležitý zlom nastal r. 988 – u nás, v Maličkej Rusi sa prevalil r. 991 – čo zároveň považujeme za začiatok najťažšej fázy Galaktickej noci. No Galaktická noc – Noc Svaroga – skončila 21. decembra 2012. Je tu ráno a ľudia sa začínajú pomaly prebúdzať – ale kľúčové slovo je „ľudia“, pretože neľudia ostanú takí, akí boli. Galaktická noc je akousi obdobou obdobia zimného spánku napr. medveďov, ktorým sa počas zimy spomalia všetky životné funkcie, a teda nie sú schopné plnohodnotného života. Tento stav „kómy“, t.j. stav spánku periodicky vždy prežívajú aj ľudia v súlade s galaktickými cyklami. Práve preto náš mozog ustupuje počas Noci Svaroga do stavu spánku – akejsi „kómy“ – a pracuje iba na 3%. Veď aj my sa na noc ukladáme do neaktívneho spánku. No už je ráno a po ráne príde deň, teda čas, keď sa prinavrátia všetky funkcie nášmu mozgu (10%) a nastane to, čo neľudia nechcú… ak dovtedy nezahynieme spiaci.

Majdan je tu práve preto, aby sa ukrajinská spoločnosť neprebudila, lebo ak sa prebudí, tak zlaté časy parazitov rýchlo skončia. No je to výsledkom práce amerických a britkých sociálnych inžinierov. Prvá fáza tohto projektu trvala od r. 1945 do 1991, teda od porážky fašizmu po rozpad ZSSR. Toto obdobie nazývame aj „Studená vojna“, a túto vojnu Východný blok prehral. V r. 1991 až 1993 sa začala ďalšia fáza programu, ktorá skončila podpisom dohody medzi Ukrajinou a Európskou Úniou r. 1994. Áno, vidíte dobre, Ukrajina podpísala dohodu s EÚ už r. 1994. Tak prečo teraz spustili kampaň, že Ukrajina nechce podpísať dohodu s EÚ? A tu to všetko začína.

Dňa 10. novembra 1994 bola ukrajinským parlamentom – Vrchovnou radou Ukrajiny – ratifikovaná Dohoda č. 237/94 – BP medzi Ukrajinou a Európskou Úniou. Text tejto dohody je k dispozícii na oficiálnej stránke Vrchovnej Rady Ukrajiny. Za EÚ boli signatármi Dohody tieto krajiny: Belgicko, Dánsko, Nemecko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxemburg, Holandsko, Portugalsko a Veľká Británia. Za Ukrajinu ju podpísal vtedajší predseda ukrajinského parlamentu, O. Moroz. Dostatočne kvalifikovaná zostava – nie? Ale prečo práve EÚ chce túto Dohodu „PREPODPÍSAŤ“? Odpoveď je až zarážajúco jednoduchá. Stačí si spomenúť na dejiny, lebo v histórii to už prepísali.

V čase prípravy Dohody prebiehalo jadrové odzbrojenie Ukrajiny, pretože táto po rozpade ZSSR r. 1991 sa stala hneď od svojho vzniku treťou najsilnejšou jadrovou veľmocou sveta. No nie je v plánoch Západu, aby sa rozširoval okruh slovanských krajín s jadrovými zbraňami. Namiesto Ukrajiny je dnes v tomto „Klube“ Izrael…

EÚ sa zaviazala – ako kompenzáciu za jadrové odzbrojenie – zaplatiť Ukrajine veľkú sumu, ktorá mala zahŕňať aj sľubované náklady na likvidáciu následkov Černobyľu. A čo sa stalo? Hádate správne. Európska Únia NEVYPLATILA Ukrajine ANI CENT. Ukrajinské jadrové hlavice odviezli Američania na likvidáciu do Amarilla v Texase, následky – ako je známe diverzie CIA – černobyľskej katastrofy si musela Ukrajina zafinancovať z vlastného vrecka. No a keďže nemá žiadne jadrové zbrane, tak ju nikto viac neberie vážne. A aby sme vedeli o čo sa hrá – v prepočte na dnešné kurzy dlhuje EÚ Ukrajine 160 miliárd EUR. Tu môžeme citovať W. Churchilla: „Nikto vám nemôže toľko dať ako ja sľúbiť“. A Ukrajine ostali Iba „oči pre plač“.

Pretože EÚ nedodržala dohodu – ktorá je však stále právne platná – a navyše je jasné, že tak ani nehodlá urobiť, tak radšej chce dosiahnuť podpis úplne novej dohody – môže sa volať hocijako honosne, napríklad „asociačná“ – čím by sa automaticky anulovali záväzky vyplývajúce zo starej dohody. No a na to sú dobrí kadejakí tajtrlíci – nech to je aj Kličko. Tento je viac ako 10 rokov občanom úplne cudzej krajiny – Nemecka – ale rád by sa stal – možno po víkendoch – ukrajinským prezidentom. Dôvody sú očividné. Ak by ukrajinský prezident zrušil dohodu, na základe ktorej má Ukrajina – úplne legálne – dostať od EÚ obrovskú sumu, stal by sa okamžite zradcom vlastného národa. Všetky rozprávky o „tajnej ruke Moskvy“ sú iba výmysly – hlavné je zrušiť starú Dohodu. Na tejto situácii sa už priživujú hyeny – bývalý poľský prezident, ktorý navštívil Majdan, by tiež rád dostal „poľské zeme nazad“. Ukrajinského prezidenta nenavštívil, ale Timošenkovú, ktorej dokázali obchodovanie s drogami, vo väzení pozrieť bol.

Táto kombinovaná akcia USA a EÚ je načasovaná po 20 rokoch, kedy už nastúpila nová generácia, ktoré bola vychovaná demokraticky, t.j. nemá iný názor ako demokratický – je teda nevedomá a ľahko programovateľná. No a vidia aj osobný prospech. Núka sa tu ale jedna otázka: Prečo túto dohodu nepodpísal predchádzajúci prezident, známy prozápadný „Brown nose“  Juščenko? Tento by ani nezaváhal. Odpoveď je jednoduchá – Západ sa prerátal v dynamike prebúdzania národa Ukrajiny po Noci Svaroga. Keď pred časom pochopili, že Ukrajina nepodpíše novú Dohodu, ktorá by zrušila povinnosť EÚ platiť, tak vytvorili novú vlnu tzv. „ukrajinyzácie“ a inštalovali Juščenka pomocou Prvej oranžovej (sieťovej) revolúcie. Jeho úloha bola tak zmeniť povedomie Ukrajincov, aby sa obľúbenosť eurointegrácie dostala čo najvyššie. Dnes je na Ukrajine tak upravená verejná mienka, že cca 40% Ukrajincov je za vstup do EÚ. V r. 2004 bolo 70% obyvateľstva proti, pretože sa chceli pripojiť k slovanskému, a nie anglosaskému zoskupeniu.

Juščenko teda vyhral 5. vlnu „ukrajinyzácie“, ale jednako podpis novej Dohody sa ešte nedal realizovať. Nastúpil Janukovič, ale tento sa v čase svojho funkčného obdobia neočakávane „zobudil“ a pochopil o čo Západu ide. Nuž, postavil sa na odpor a za záujmy Ukrajiny. Veď ide o obrovskú sumu. Ale ak EÚ nedostane Ukrajinu, t.j. všetky jej surovinové zdroje, tak reálne hrozí európsky defolt. Hrá sa naozaj o veľa. Hoci naše demokratické médiá a rôzne slobodné vysielače vysielajú o udalostiach v Ukrajine iba povolenú „demoverziu“, nie sme úplne bez možnosti sa niečo dozvedieť. Jeden z veľkých bojovníkov za Ukrajinu je poslanec ukrajinského parlamentu za Oblasť Dnepropetrovska Oleg Carjov. Na internete nájdete viacero verzií jeho mena, ale Vrchovná Rada Ukrajiny používa tvar „Царьов О. А.“ V iných zdrojov môžete nájsť aj tvar „Царев“.

Odporúčame vám pozrieť si aspoň toto interview s názvom „Ukrajina na ceste od vojny“. Ak viete o existujúcej zmluve s EÚ, tak hneď pochopíte aj jeho poznámky ku koncu rozhovoru.

A aby sme sa dostali do obrazu čomu naozaj musia čeliť na Ukrajine, odcitujme si úryvky z jedného z jeho vystúpení v parlamente Ukrajiny koncom minulého roku:

„Na území našej krajiny, za podpory a za priamej účasti Veľvyslanectva USA prebieha projekt, ktorý organizuje  prípravu na rozpútanie občianskej vojny na Ukrajine… je zameraný na výcvik špecialistov na informačné vojny, destabilizáciu štátnych orgánov v súčasných médiách, revolúciu, organizáciu protestných akcií, zvrhnutie štátneho režimu. Projekt je pod patronátom a kurátorstvom Veľvyslanectva USA na Ukrajine. Americkí inštruktori zrealizovali päť kurzov, kde vyškolili 300 špecialistov na organizáciu ozbrojených nepokojov… posledné školenie prebehlo 14. a 15. novembra 2013 na území Veľvyslanectva USA v Kyjeve.“

Takže sa nemôžeme diviť, prečo Kyjevčania demonštrovali pred veľvyslanectvom USA. Rovnako nie je už žiadnym tajomstvom, kto koordinuje „spontánne povstanie“. Na internete nájdete viac jeho videí. Určite si pozrite krátky prejav Olega Carjova vyše dvestotisícovom ANTIMAJDANE v Kyjeve. A niet sa čo diviť, že TOTO SA ZÁPADNÝM MÉDIÁM NEHODÍ!

Z horeuvedeného videa je jasné, kto „zabezpečuje“ nepokoje v Kyjeve, ale aj tak sa natíska otázka, koľko môže byť takýchto ľudí v krajine? Odpoveď nájdeme v programovacej príručke pre transfer moci od Gojov k Biblickému národu, teda v Biblii. Je to naozaj nič iné iba konkrétna programovania príručka na tému „Ako prebrať moc“. Ako všetky staré texty, aj táto je pôvodne písaná obrazovým písmom, hoci v tomto prípade sú použité zodpovedajúce, t.j. temné obrazy. Kto sa zameria iba na fonetickú informáciu je „vedľa“. V evanjeliách poľahky zistíme, že Ježiš mal 12 učeníkov, pričom dvaja z nich ho zradili. Judáš ho priamo nahlásil úradom a Peter ho 3x zaprel „kým kohút zakikiríkal“. Aký obraz sa tu podáva? V každej kresťanskej spoločnosti – oni si na to vytvorili štát – sa vždy a určite nájde minimálne takýto podiel zradcov vlastných Rodov, t.j. približne 17%. Okrem iného si všimnime, že „Hlavou cirkvi“ sa nestal ani prvý Ježišom povolaný apoštol – Andrej, ani ten, ktorého Ježiš „najviac miloval“ – Ján, ale zradca, Peter. No a takýto zapĺňajú Majdan a zabíjajú ľudí…

Môžeme zopakovať, že naša stránka a tieto informácie nie sú pre tých, ktorí aj u nás dnes trávia čas pitím Coca-Coly, žraním hamburgerov a nudou na diskotékach, pričom podávajú premúdre komentáre na rôznych blogoch. O týchto nám vôbec nejde – my chceme oslovovať zdravomysliacu vrstvu ľudí, ktorí už začali myslieť a hľadajú cestu k dedičstvu Predkov. Pozrime sa na celý Majdan realistickými očami. On môže byť totiž aj začiatkom niečoho takého, čo sa potom bude napríklad v amerických médiách nazývať povedzme Európska či Východoeurópska jar – podobne ako nie tak dávno začala „Arabská jar“. Držme preto palce našim bratom na Ukrajine a v Rusku, aby situáciu dotiahli do zdarného konca.

Ale nemôžeme si nevšimnúť jednu paralelu. Ozbrojení provokatéri v uliciach Kyjeva už zaútočili na sídlo prezidenta aj parlamentu – a Američania sa začali vyhrážať kdejakými sankciami, ak si Milícia dovolí proti ním zodpovedajúco zakročiť. Američanom nevadí ani to, že nimi vycvičení a financovaní revolucionári už zastrelili (v čase písania článku) už dvoch príslušníkov milície a aj ich napádali s armatúrami a podobnou výzbrojou, čím už spôsobili aj otvorené zlomeniny na nohách milicionárov. A teraz si predstavme, že presne takýto dav by zaútočil na Biely dom, budovu Kongresu alebo Senátu vo Washingtone. Ako by to dopadlo? Rozstrieľali by ich guľometmi… pekne demokraticky.

Ukončme slovami ukrajinského poslanca Olega Carjova, ktoré smerovali proti tým Ukrajincom na Majdane, ktorí kričia na slávu Benderovcom, presne tým Benderovcom, ktorí po vojne vraždili aj na Slovensku: „A či už z nás (Slovanov) aj strach stratili?“ Článek se objevuje na vícero slovenských serverech, například zde, zde, zde a další.