Manželstvo ako právny vzťah

Toto je trvala požiadavka najmä mužov homosexuálov a žien lesbičiek, ako aj všetkých ľudí obhajujúcich a podporujúcich túto požiadavku.

Prv než začneme analyzovať, rozoberať danú tézu, je treba zodpovedať základné otázky, čo je právo, kto alebo čo je zdrojom práva a čo v konkrétnom, tzv. pozitívnom práve musí alebo nemusí byť stanovené.

Je veľa definícií práva, ale najlepšou sa javí byť nasledovná: Právo je pravidlo správania sa ľudí, vydané štátnou / suverénnou mocou vo forme zákona alebo iného právneho predpisu, ktorého dodržiavanie je sankcionované, zabezpečované donucovacou mocou štátu, suveréna.

Z pozitívneho práva vznikajú ľudom, subjektom práva, stanovené oprávnenia a povinnosti, resp. nároky.

Z uvedeného vyplýva, že zdrojom, pôvodcom každého práva je suverénna spoločenská moc, v súčasnej etape dejín najmä štát, predstavovaný zákonodarným orgánom, prípadne iným suverénnym a k tomu oprávneným orgánom. Treba zdôrazniť, že podľa mienky viacerých expertov, toto je jediný zdroj pozitívneho práva. Niektorí právni teoretici pokladajú za zdroj práva aj inú moc, najmä božskú, alebo inú nespoločenskú, a tým aj existenciu tzv. prirodzeného práva, ktorého podstata a charakter sú ponímané a vysvetľované rôzne.

Ak uznáme vyššie uvedenú definíciu práva, tak z nej vyplýva, že len to je právo, čo zákonodarca za právo uzná a vyhlási, a že v každom pozitívnom práve je upravené len to, čo zákonodarca považuje za dôležité a hodné úpravy; a že nič v ňom nemusí byť, čo zákonodarca upraviť nechce. Táto právna zásada bola už dávno vyjadrená v jednom z najstarších demokratických zákonodárnych zborov, v anglickom resp. britskom, parlamente, tak, že „Parlament môže urobiť všetko, čo chce, len nemôže zmeniť muža na ženu.“

Vychádzajúc z týchto základných a všeobecne uznaných právnych postulátov môžeme konštatovať, že otázka úpravy manželstva, ako spoločenskej ustanovizne, plne spadá do právomoci suverénneho orgánu štátu, v Slovenskej republike do kompetencie parlamentu, Národnej rady.

Skôr však, než začneme s právnou analýzou otázky manželstva, skúmajme jeho podstatu, spoločenskú funkciu, dôvod na samotnú jeho existenciu a jeho dejinný vývoj.

Smelo môžeme povedať, že manželstvo nie je od večnosti, že je to spoločenská inštitúcia, vznikla v istej epoche vývoja spoločnosti. Keď príroda alebo Boh, každý si môže vybrať svoje, „stvorila“ človeka, sformovala ho v dvoch pohlavných formách, ako muža a ženu. Dvojpohlavnosť bola daná nielen človeku, ale väčšine živého tvorstva, vrátane rastlín. Azda tu netreba podrobne rozoberať dôležitosť tohoto faktu. Stačí poznamenať, že je to tak preto, aby sa zabezpečilo zdravé rozmnožovanie, miešanie génov, zabránilo degenerácii, ktorá sa prejavuje v prípadoch potomstva blízkych príbuzných, kde toto miešanie génov nenastalo, alebo bolo zoslabené. Teda dve pohlavia, ženské a mužské, sú v celej živej prírode základným biologickým kameňom rozmnožovania, pokračujúcej existencie života na tejto planéte. Tomuto prírodnému biologickému faktu, resp. zákonitosti, nie je možné uniknúť, aspoň nie bez katastrofálnych spoločenských následkov. Pohlavné, sexuálne spojenie muža a ženy (aj u väčšiny zvierat a mnohých rastlín) je základnou a hlavnou, aj keď nie jedinou, funkciou a dôvodom ich spolužitia. Z toho vo všeobecnosti, a väčšinou, vyplýva plodenie a narodenie detí, potomstva. To je hlavným, od prírody daným podnetom prečo sa muž a žena vzájomne hľadajú, stretnú, spolu žijú a väčšinou sa neskôr spolu starajú o svoje potomstvo.

Skoro určite, sa toto biologické, pohlavné spájanie muža a ženy kedysi dávno, v ranej dobe vývoja spoločnosti, v primitívnej forme spoločnosti, dialo viac-menej náhodne a podľa potreby. Časom však ľudia, spoločnosť zistila, že je dobre, a v mnohých ohľadoch výhodné, trvale spolužitie ženy a muža spolu so zrodenými deťmi. Postupom času spoločnosť rôzne menila a upravovala ich vzťah, a formálne ho zakotvila v inštitúcii, ktorú nazývame manželstvom. V rôznom čase a na rôznych miestach bolo a je upravené rôzne. Ako vieme, boli a sú rôzne formy manželstiev. U nás sa už dávno zaviedlo a uzákonilo monogamné a heterogénne, teda manželstvo jedného muža s jednou ženou. Ako v minulosti, tak aj v súčasnosti, boli však, a sú, aj iné formy manželstva, polygamické, mnohoženstvo, napr. u mohamedánov, alebo, v dávnej minulosti aj mnohomužstvo, polyandria, akokoľvek divne sa toto posledné zdá byť. Donedávna, najmä v USA, náboženská sekta mormónov uznávala mnohoženstvo, a ešte aj v súčasnosti sú tam ojedinelé náboženské obce s polygamickou formou manželstva. Takou je na americkom Západe „cirkev“ FLDS, pozostatok a odnož mormónov. Štátna moc však tieto tzv. „manželstvá“ neuznáva. Vždy však išlo a ide o manželstvo ženy a muža. Táto zásada a prax boli už oddávna všade pevne ustálené.

Zostaňme však pri našom slovenskom, tradičnom, heterogénnom a monogamnom manželstve. Slovenský právny systém uznáva a upravuje iba takéto manželstvo. To je v súlade so všetkými biologickými a právnymi konštatáciami, uvedenými vyššie, ako aj s väčšinou právnych systémov civilizovaných a demokratických krajín tzv. západného sveta, najmä Európy. (V Európe k decembru 2011 bolo len päť štátov, ktoré sa odklonili od princípu manželstva ako právnej ustanovizne spolužitia výlučne muža a ženy.) Takto je manželstvo historicky, aj súčasne, chápané a pojmove v ľudskej reči ustálené a v slovníkoch definované. Toto je dôležitý aspekt nastoleného problému.

Rozmýšľame a komunikujeme v slovách, pojmoch. Každý rozumný človek, ale najmä právnik, a tiež právo, ako výraz právneho myslenia, musí používať slová v takom význame, v akom sú všeobecne používané; v práve tiež s dôrazom na ustálenú a jazykovedcami odborne odobrenú jazykovú normu. Musíme predsa presne vedieť, čo si myslíme, o čom hovoríme, akú informáciu si medzi sebou vymieňame. Na to nám slúži reč s presne definovanými a všeobecne rešpektovanými pojmami, slovami. Keď povieme „dopravný prostriedok“ alebo „vozidlo“, použijeme slovo, pojem širšieho rozsahu, ako keď túto vec, v logike „pojem“, bližšie a presnejšie špecifikujeme ako auto, vlak alebo lietadlo. Keď sa prvýkrát v Nemecku objavilo auto, ľudia to asi hneď nevedeli pomenovať, tak použili vtedy známy výraz „voz“, ktorý dodnes niektorí používajú. Avšak voz a auto sú dve rozličné veci, teda aj rozličné pojmy, aspoň v slovenčine. Preto bolo treba túto novú vec nejako pomenovať, definovať. Tak vznikol nový pojem, nové slovo, auto, alebo automobil, hoci v angličtine sa stále bežne používa slovo “car”, čiže voz, vozidlo. Avšak, voz ťahaný koňmi a auto, hnané motorom, sú veľmi rozdielne dopravné prostriedky. Ak sa chceme vyjadriť presne a zrozumiteľne, musíme použiť správne, zodpovedajúce slovo. Inak vzniká chaos vo vyjadrovaní sa a v komunikácii, ľudia sú popletení, nerozumejú si. Tak isto, slovo, pojem „manželstvo“ má presný význam. Je presná, všeobecne uznávaná definícia manželstva, ktorá odhaľuje obsah i rozsah tohoto pojmu, slova, ktoré odráža istú špecifickú, presne vymedzenú realitu, skutočnosť.

Každý má možnosť nahliadnuť do slovníka ktoréhokoľvek jazyka. Tu uvediem len štyri. V autoritatívnom slovníku anglického jazyka The Concise Oxford Dictionary je táto definícia manželstva: „Stav muža a ženy právne spojených za účelom spolužitia a obyčajne plodiacimi zákonné potomstvo.“ Americký (USA) oficiálny právnický slovník Black’s Law Dictionary definuje manželstvo ako „…občiansky stav, postavenie alebo vzťah jedného muža a jednej ženy zákonne spojených na celý život, za účelom plnenia povinnosti jeden voči druhému a voči spoločnosti, uložených právom tým, ktorých spoločenstvo je založené na rozdielnosti pohlavia.“ Výborná, obsiahla definícia. V nedávno vydanom veľkom francúzskom slovníku Le Robert illustre je manželstvo definované stručne, ako „zákonné spoločenstvo muža a ženy.”

Slovník slovenského jazyka definuje manželstvo ako „zákonité spojenie muža a ženy na založenie rodiny.“ Takto je manželstvo historicky chápané, pojmove v ľudskej reči ustálené a spoločensky upravené. Toľkoto z jazykového hľadiska k všeobecne uznávanej a rešpektovanej spoločenskej a právnej inštitúcii manželstva.

Odrazom spoločenského vedomia a spôsobu života spoločnosti, a zároveň jeho regulátorom, je právo, definujúce tiež manželstvo, a upravujúce práva a povinnosti manželov.

V súlade s prírodou, tradíciou, morálkou a spoločenským súhlasom slovenské právo upravuje manželstvo tak, aby slúžilo jednotlivcom i spoločnosti. V Zákone o rodine, zákon č. 36/2005 Z. z. zo dna 19.1.2005, v článku 1.1 je ustanovené: „Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“ Článok 2.: „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti.“ Paragraf 1 ods. 1 ustanovuje: „Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo...“ Ods. 2 ustanovuje: „Účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí.“

Vzhľadom k tomu, že takto definované a právne upravené manželstvo spĺňa svoje prirodzené – biologické, osobné, rodinné, morálne a spoločenské úlohy a poslanie, nič nenúti slovenského zákonodarcu, aby tento zákon zmenil. Je v ňom všetko, čo tam má byť. Nič nie je potrebné doň vkladať alebo ho nejako meniť.

Ustanovenia rodinného práva, Zákona o rodinne, sú posilnené a zabezpečené Ústavou Slovenskej republiky, článkom 41 ods.1, ktorý na najvyššom normatívnom stupni vyhlasuje, že „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.“

To znamená, že pokiaľ by v tomto smere nedošlo k zmene ústavy, manželstvo a z toho biologicky vyplývajúce rodičovstvo spolu s deťmi, požívajú najvyššiu právnu ochranu na úrovni základného zákona štátu – Ústavy. Akýkoľvek legislatívny útok na zákonom definované a upravené manželstvo by sa pokladal za porušenie ústavy s príslušnými právnymi následkami. Systematický a logický výklad práva/zákona umožňuje, ba prikazuje, posudzovať v citovanom ustanovení uvedené tri slová ako jeden pojmový celok, lebo to tak káže logika a „zdravý rozum“, teda racionálne uvažovanie. Predsa nie je možná rodina bez rodičov (aj filologicky: rod, rodiť) a ako bolo obšírne rozvedené vyššie, rodičovstvo sa najčastejšie spája s manželstvo, o opačne, manželstvo všeobecne vyúsťuje do rodičovstva. Ak by teda niekto chcel zmeniť vyššie citované ustanovenia Zákona o rodine, narazil by na ústavnoprávny problém, pretože by chcel meniť, alebo zrušiť, zákon, ktorý podľa ústavy právne upravuje a ochraňuje tieto tri zložky tvoriace rodinu. Ak by chcel niekto predefinovať manželstvo, bol by to útok, aj ústavný, nielen na inštitúciu manželstva, ale aj na rodinu, ako základ spoločnosti, národa a štátu.

Posledná otázka sa vzťahuje na požiadavku ochrany ľudských práv. Niekedy, najmä v poslednom čase, sa argumentuje najmä tým, že nielen domáce, slovenské právo, ale aj právo deklarované Organizáciou spojených národov (ďalej len OSN) a Európskou úniou (ďalej len EÚ), resp. inštitúciami Európskych spoločenstiev, vyžaduje dodržiavanie ľudských práv všetkých osôb žijúcich v signatárskych štátoch, teda aj na Slovensku. Vzhľadom k tomu budeme túto otázku skúmať a problém riešiť spoločne, na oboch úrovniach. To je o to dôležitejšie, že článok 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, že „právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“

Na Slovensku povinnosť dodržiavania ľudských práv je zakotvená v článku 12 ods. 2 Ústavy tak, že „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie… Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.”

Z medzinárodných právnych predpisov stojí azda najvyššie Deklarácia OSN, Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Dva články majú všeobecný charakter. Podľa článku 2: „Každý je oprávnený k všetkým právam a slobodám vyhláseným v tejto Deklarácii bez ohľadu na … pohlavie ...“ Článok 7 ustanovuje, že „všetci majú právo na rovnakú ochranu proti akejkoľvek diskriminácii porušujúcej túto Deklaráciu...“ Pre riešenie nášho problému má väčší význam článok 16 ods. 1: „Plnoletí muži a plnoleté ženy … majú právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu.“ V odseku 3 sa vyhlasuje dôležitosť rodiny: „Rodina je prirodzená a základná skupinová jednotka (bunka) a má právo na ochranu spoločnosťou a štátom.“

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950, podpísaný v Ríme, v článku 12 ustanovuje, že „muži a ženy … majú právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu v súlade s vnútroštátnymi zákonmi (zdôraznil autor), ktoré upravujú výkon tohto práva.“

Článok 53 Dohovoru znie: „Nič v tomto dohovore sa nebude vykladať tak, aby obmedzovalo alebo zasahovalo do výkonu ľudských práv a základných slobôd, ktoré môžu byť uznané zákonmi ktorejkoľvek vysokej zmluvnej strany (zdôraznil autor) alebo akýmkoľvek dohovorom, ktorého je táto zmluvnou stranou.“

Protokol č.12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Rím, 4. nov. 2000

Cl. 1. Všeobecný zákaz diskriminácie. 1. „Užívanie všetkých práv ustanovených zákonom (zdôraznil autor) sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie...“

Posledným zaujímavým a relevantným dokumentom je rozsudok Súdu Európskych spoločenstiev vo veci Sagulo, č. 8/77, v ktorom uznal právo členských štátov rozhodnúť o požiadavkách verejných záležitostí v rámci ich územia podľa ich vlastných politických a morálnych kritérií (zdôraznil autor) s prihliadnutím na základné práva v rámci Spoločenstva.

V týchto dokumentoch nie je ani jediné slovo, nič, čo by prikazovalo členským štátom , ktorým je aj Slovensko, právne upraviť manželstvo tak, aby ho mohli uzatvárať aj osoby toho istého pohlavia. Alebo že by zakazovalo štátom odopierať manželstvo osobám toho istého pohlavia, homosexuálom a lesbičkám. Naopak, citované ustanovenia oprávňujú členské štáty vynášať príslušné zákony v zhode s vlastnými politickými a morálnymi zásadami a kritériami. Ďalej, citované dokumenty, Rezolúcia OSN a normy európskeho práva explicitne, výslovne, uznávajú suverenitu, jurisdikciu a zákonodárnu právomoc zmluvných štátov, najmä aj v otázkach manželstva. Z tejto analýzy vyplýva, že Slovenská republika nie je nikým a ničím, menovite ani medzinárodným, európskym právom viazaná a nútená zmeniť teraz platné právne predpisy o manželstve.

O tom, ze by nemožnosť osôb toho istého pohlavia uzavrieť zákonom definované a upravené manželstvo (Zákon o rodine) bola diskriminácia z dôvodu pohlavia nemôže byť ani reč. Veď každý homosexuál alebo lesbička môže predstúpiť pred príslušný úrad, požiadať o vykonanie predpísaného aktu a bez akejkoľvek prekážky uzavrieť manželstvo s osobou opačného pohlavia. Nikto, žiadny štátny orgán, vykonávajúci akt uzatvorenia manželstva, nebude skúmať či dotyční snúbenci sú, muž homosexuál a žena lesbička. Ale aj v prípade, keby to sobáš vykonávajúci orgán vedel, neodmietne, respektíve nesmie odmietnuť vykonať požadovaný úkon uzavretia manželstva. Stačí, aby sobášiaci vedel, že ide o ženu a muža. O akú diskrimináciu teda ide? Žiadnu. Práve naopak, keby sobášiaci orgán quasi „zosobášil“ dve osoby toho istého pohlavia, dopustil by sa diskriminácie, doslovne „rozlišovania“ (viď pôvodný latinský význam slova), pretože by vykonal niečo, čo je v rozpore so zákonom a je niečím iným, rozdielnym, odlišným, ako sú ostatné manželstvá, uzavreté heterosexuálmi. Išlo by o obrátenú, opačnú diskrimináciu. O disciplinárnych, prípadne trestnoprávnych následkoch tu neuvažujem.

Tento názor potvrdzuje aj základný dokument ľudských práv, Deklarácia OSN, ktorá v článku 16 ods. 1 vyhlasuje uzavretie manželstva medzi mužmi a ženami za ľudské právo. Také isté ustanovenie má aj čl. 12 rímskeho Európskeho dohovoru z r. 1950 (viď vyššie). To, čo je výslovne vyhlásené za ľudské právo, HETEROGÉNNE manželstvo, logicky, nemôže byť porušením ľudského práva, diskrimináciou. Inými slovami, dôsledna aplikácia zákona, stipulujúceho, vyžadujúceho spoluúčasť ženy a muža pri uzatváraní manželstva a ich následne vzájmné trvalé spolužitie, nemôže byť diskriminácia a to, nikoho.

Homosexuáli a lesbičky majú rovnaké právo uzavrieť manželstvo ako každý iný dospelý človek, za predpokladu splnenia tých istých podmienok ako každý iný človek. Osoby heterosexuálne a osoby s homosexuálnou orientáciou požívajú v Slovenskej republike rovnaké práva a majú rovnaké povinnosti, a to aj vo vzťahu k právnej inštitúcii manželstva. Slovenský právny systém homosexuálov nediskriminuje.

V slovenskom zákone o rodine je inštitúcia manželstva v plnom súlade so zásadami rešpektovania ľudských práv. Zákon o rodine a jeho ustanovenia o manželstve neporušujú právo, menovite ľudsko-právne normy OSN, ani EÚ a Európskych komunít. To, čo dnes homosexuáli a lesbičky žiadajú nie je odstránenie diskriminácie voči nim, lebo tá za daného právneho stavu neexistuje, ale zásadnú zmenu práva, novelizáciu rodinného práva, menovite ustanovení o manželstve. Domnievam sa, že je spravodlivé a rozumné tvrdenie, že zjavna menšina občanov nemá právo, ani morálny titul, morálny dôvod, to od väčšiny obyvateľstva žiadať a rôznymi verejnými akciami to presadzovať.

ZÁVER:

Dvojpohlavnosť, heterosexualita vo vzťahu dvoch ľudí je pravidlom, normou, v súlade s celou živou prírodou.

Rovnakopohlavnosť, homosexualita a lesbizmus, je výnimkou, aberáciou, odchýlkou, resp. úchylkou, v rozpore so zdravou, život udržiavacou prírodou.

Nech ktokoľvek, kedykoľvek a akokoľvek právne predefinuje, alebo ináč upraví manželstvo oproti dnešnému stavu na Slovensku, manželstvo vždy zostane tým, čím v skutočnosti je, manželstvom ako trvalé spolužitie ženy a muža, ženy s mužom. Na tom nič nemôžu zmeniť ani prípadné zákony parlamentov, alebo dekréty kráľov a komisárov. Ibaže narobia zmätok, na ktorý človek, spoločnosť, nakoniec musí doplatiť.

Vždy to, čo je v rozpore s prírodným, biologickým a mravným zákonom nemôže byť trvalé, funkčné a ľudstvu užitočné. V konečnom dôsledku to má takú racionalitu a hodnotu, ako keby bol vydaný zákon prikazujúci ľudom jesť kamene a nie potraviny.

POZNAMKY:

1. Problém tzv. bisexuality, dvojpohlavnosti a transsexuality, zmeny pohlavia, nie je svojou podstatou právny problém, ale biologický, anatomický, lekársky. Dá sa vyriešiť, a často sa aj rieši, lekárskym operatívnym zákrokom, ktorý vo svojom dôsledku stanoví príslušné, často požadované, pohlavie dotyčného človeka, pacienta. Po nej, po operácii, je ten človek potom mužom alebo ženou, čo som mal možnosť vidieť v našej obci. Všetko bolo v poriadku. Došlo aj k manželstvu. Otázka manželstva sa potom rieši podľa právnych noriem, o ktorých bolo pojednané vyššie. Ak by dotyčná osoba takúto zmenu pohlavia nepodstúpila, a zostala by dvojpohlavná, resp. neurčitého pohlavia, potom by sa na ňu v otázkach manželstva, mutatus mutandis, vzťahovalo to, čo platí pre osoby s určitým, úradne registrovaným (na rodnom liste, resp. inde) pohlavím.

2. Otázka registrovaného trvalého, resp. životného, partnerstva je samostatná otázka, nespadajúca, aspoň nie priamo, pod problematiku manželstva. Dá sa riešiť, a rieši sa, v rôznych štátoch rôzne, s rôznymi právnymi a tým aj spoločenskými dôsledkami. V žiadnom prípade sa však nemôže registrované partnerstvo právne, lingvisticky, psychologicky a spoločensky považovať za rovné, tým menej totožné s manželstvom. Ako právnik som toho názoru, že ak by u nás došlo k jeho uzákoneniu, tak by sa táto právna úprava a s ňou súvisiace práva a povinnosti, museli vzťahovať na každého človeka, občana, ktorý by o takúto registráciu a úpravu spoločensko-právneho stavu požiadal. Teda každé dve spolu trvalo žijúce osoby, napr. dve sestry, alebo dve heterosexuálne priateľky, alebo starý pán na dôchodku a jeho mladší opatrovateľ, alebo opatrovateľka, by potom mali rovnaké právo na registrované trvalé partnerstvo ako osoby deklarujúce homosexualitu alebo lesbizmus. Inak by naozaj išlo o diskrimináciu.