Majstri peňazí: Pozadie globálnej dlhovej krízy

Niet pochýb o tom, že najväčšia miera zodpovednosti za tieto katastrofálne zlyhania leží jednoznačne na pleciach vlád týchto krajín, ktoré sú podriadené záujmom a cieľom peňažnej moci. Všetko to sprevádza korupcia zakorenená v jednej krajine za druhou, čo je dnes zjavné hlavne v Spojenom kráľovstve, Taliansku a v USA.

V tomto článku sa snažíme objasniť kľúčové prvky súčasného globálneho finančného, menového a bankového modelu s nádejou, že čitatelia budú môcť lepšie pochopiť, prečo sa všetci nachádzame v takejto kríze, ktorá zrejme bude v nadchádzajúcich mesiacoch a rokoch oveľa horšia.

Základy zlyhávajúceho a chybného modelu

Tento finančný model skrývajúci sa za maskou chybných „zákonov“, ktorými sa údajne riadia „globalizované trhy a ekonomiky“, umožnil malej skupine ľudí zhromaždiť vo svojich rukách obrovskú a bezkonkurenčnú moc a ovládať trhy, korporácie, priemyselné odvetvia, vlády a globálne médiá. Dnes všetci vidíme dôsledky ich nezodpovedného a kriminálneho konania.

Model, ktorý v krátkosti popíšeme, spadá do rámca oveľa väčšieho globálneho systému moci. Tento systém je trestuhodne nespravodlivý a jeho autorov a architektov môžeme hľadať v slonovinových vežiach privátnych geopolitických a geoekonomických¹ plánovacích centier pracujúcich na uskutočňovaní agendy globálnej mocenskej elity s cieľom prípravy „Nového svetového poriadku“, čo je opäť newspeakový výraz pre prichádzajúcu Svetovú vládu.²

Konkrétne hovoríme o kľúčových mozgových trustoch („think tanks“) ako Rada pre zahraničné vzťahy („Council on Foreign Relations“), Trilaterálna komisia („Trilateral Commission“), Bilderbergská skupina („Bilderberg Group“) a iné podobné inštitúcie ako Cato Institute (monetárne záležitosti), Americký podnikateľský inštitút („American Enterprise Institue“) a Projekt pre nové americké storočie („Project for a New American Century“), ktoré spoluvytvárajú prepracovanú, spoľahlivú, tesne prepojenú a veľmi mocnú sieť určujúcu a riadiacu záujmy, ciele a zámery Nového svetového poriadku.

Pripúšťam, že zo svojej pozície argentínskeho občana mám určité „výhody“ pred občanmi industrializovaných krajín ako USA, Spojené kráľovstvo, Európska únia, Japonsko alebo Austrália, pretože sme v Argentíne za niekoľko posledných desaťročí priamo zažili za sebou nasledujúce katastrofické celoštátne krízy zapríčinené infláciou, hyperinfláciou, kolapsom bankového systému, menami peňazí, mega-swapovými obchodmi so štátnymi dlhopismi, vojenskými pučmi a prehranými vojnami...

Financie versus ekonomika

Finančný systém (t.j. v základe nereálny virtuálny, symbolický a parazitujúci svet) čoraz viac pôsobí smerom idúcim proti záujmom reálnej ekonomiky (t.j. reálneho a konkrétneho sveta práce, výroby, spracovania, tvorivosti, driny, námahy a odriekania zo strany reálnych ľudí). V posledných desaťročiach sa financie a ekonomika uberali úplne odlišnou a antagonistickou cestou a už viac nefungujú v rámci zdravého a vyváženého vzťahu, ktorý podporuje spoločné blaho ľudu. Tento obrovský konflikt medzi nimi možno vidieť medzi iným v súčasnom finančnom a ekonomickom systéme, ktorého základom je dlhová paradigma - to znamená, že nemôžete nič robiť bez toho, že by ste najprv mali úver, financovanie a pôžičky. Reálna ekonomika sa takto stáva závislou a skresľovanou zámermi, záujmami a kolísaniami virtuálnych financií.³

Systém založený na dlhoch

Reálna ekonomika by mala byť financovaná skutočnými peniazmi; časom sa však globálnej bankárskej elite podarilo dosiahnuť to, že sa jeden suverénny národný štát za druhým vzdal svojej neodňateľnej funkcie dodávať na financovanie reálnej ekonomiky správne množstvo národnej meny ako primárneho finančného nástroja - to si vyžaduje rozhodné konanie každej krajiny prostredníctvom politík zameraných na podporu spoločného blaha ľudu a na ochranu národných záujmov pred nebezpečenstvami hroziacimi zo strany vnútorných i vonkajších odporcov.

Vo svetle vyššie uvedeného lepšie rozumieme tomu, prečo sa skutočnou dogmou stal finančný „zákon“ požadujúci, aby boli centrálne banky vždy úplne „nezávislé“ od vlády a štátu. Je to len ďalší spôsob zabezpečenia toho, aby bolo centrálne bankovníctvo vždy plne podriadené záujmom súkromného bankovníctva po celom svete – ako lokálne v každej krajine, tak aj globálne.

Takýto model nachádzame v krajinách ako Argentína, Brazília, Japonsko, Mexiko, v  Európskej únii a v takmer každej inej krajine, ktorá prijala takzvané „západné“ finančné praktiky. Snáď najlepším (či skôr najhorším) príkladom sú Spojené štáty, kde je Federálny rezervný systém jednoznačne súkromne riadenou inštitúciou, okolo 97% akcií ktorej vlastnia jej samotné členské banky (je pravda, že majú veľmi špecifický akciový systém), aj keď bankári riadiaci „Fed“ (Federal Reserve Bank – Federálna centrálna banka USA) robia všetko možné pre to, aby vzbudili zdanie, že je to „verejná“ inštitúcia prevádzkovaná vládou, čo rozhodne nie je.

Jedným z permanentných cieľov globálnych bankárov po celom svete je a bolo udržať si plnú kontrolu nad centrálnymi bankami v takmer každej krajine, aby mohli mať pod kontrolou ich verejné zdroje.⁴ Toto im následne umožňuje zaviesť (pre nich) podstatnú podmienku, na základe ktorej nie je nikdy dostatočné množstvo verejných financií na uspokojenie skutočných požiadaviek a potrieb reálnej ekonomiky. To je chvíľa, kedy prichádzajú na scénu tie isté súkromné banky, ktoré majú kontrolu nad centrálnym bankovníctvom, aby „uspokojili dopyt po peniazoch“ reálnej ekonomiky tým, že umelo vygenerujú peniaze súkromnej banky z ničoho. Nazývajú to „úvery a pôžičky“, ktoré ponúkajú pre reálnu ekonomiku, ale s „pridanou hodnotou“ (pre nich): (a) budú si účtovať úroky (často na úžerníckej úrovni) a (b) vytvoria väčšinu peňazí súkromnej banky zo vzduchu pomocou frakčného pôžičkového systému.

Na geoekonomickej úrovni sa takto vytvorili obrovské a zbytočné verejné dlhy štátov po celom svete. Argentína je dobrým príkladom – jej vlády systematicky ignorujú možnosť a prejavujú neochotu použiť jednu z kľúčových kompetencií nezávislého štátu: emisiu výkonných bezúročných verejných peňazí (podrobnejšiu definíciu viď nižšie). Namiesto toho Argentína umožnila, aby boli v krajine prijaté takzvané „recepty“ Medzinárodného menového fondu (MMF) (International Monetary Fund –IMF) odrážajúce vlastné záujmy globálneho bankového kartelu a aby boli uvalené v základných oblastiach ako sú riadne funkcie Centrálnej banky, štátny dlh, fiškálna politika a iné menové, bankové a finančné mechanizmy, ktoré sa takto systematicky využívajú proti spoločnému blahu argentínskeho ľudu a proti národným záujmom krajiny.

Tento systém a jeho katastrofálne dôsledky teraz i v minulosti sú také podobné v mnohých iných krajinách ako Brazília, Mexiko, Grécko, Írsko, Island, Spojené kráľovstvo, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Indonézia, Maďarsko, Rusko, Ukrajina..., že môže byť len výsledkom dobre premysleného a prepracovaného plánu, pôvod ktorého siaha do najvyšších plánovacích výšok globálnej mocenskej elity.

Frakčný bankový pôžičkový systém

Tento bankový systém sa používa na finančných trhoch po celom svete a umožňuje súkromným bankám generovať „virtuálne“ peniaze zo vzduchu (t.j. písomné záznamy a elektronické vstupy do bežných a sporiacich účtov a široký okruh úverových liniek) v pomere, ktorý je 8, 10, 30, 50 alebo viackrát vyšší ako skutočné množstvo hotovosti (t.j. verejných peňazí), ktoré má banka vo svojich trezoroch. Výmenou za požičiavanie týchto súkromných „peňazí“ vyrobených z ničoho bankári vyberajú úrok, požadujú ručenie skutočnou hodnotou a ak sa dlžník stane nesolventným, skonfiškujú jeho nehnuteľný či iný majetok.

Pomer existujúci medzi množstvom úverov poskytovaných súkromnými bankami a množstvom dolárov či pesos v ich trezoroch určuje inštitúcia centrálneho bankovníctva, ktorá ustanovuje pákovú hranicu („leverage“ – páka, pákové obchodovanie, možnosť ovládať vyššiu finančnú čiastku s nižším kapitálom, pozn.prekl.) frakčného požičiavania (preto je kontrolná moc nad centrálnymi bankami tak strategicky dôležitá pre kartely privátnych bankárov). Túto pákovú hranicu predstavuje štatistická rezerva založená na poistno-matematických výpočtoch o tej časti držiteľov účtov, ktorí si v normálom čase vyberajú vo svojich bankách či automatoch peniaze v hotovosti (t.j. v bankovkách verejných peňazí). Kľúčovým faktorom tu je skutočnosť, že toto dobre funguje v „normálnych“ časoch, avšak termín „normálny“ je v podstate konceptom kolektívnej psychológie a veľmi tesne súvisí s tým, ako držitelia účtov a obyvateľstvo ako také vnímajú finančný systém vo všeobecnosti a každú konkrétnu banku.

Takže keď z akýchkoľvek dôvodov nastanú „nenormálne“ časy, napríklad vždy, keď prichádzajú (sotva predvídateľné) periodické krízy, z bánk sú náhlivo vyberané vklady, banky kolabujú a panikária, až situácia vybuchne, ako sa to stalo v Argentíne v roku 2001 a ako sa to teraz deje v USA, Spojenom kráľovstve, Írsku, Grécku, Islande, Portugalsku, Španielsku, Taliansku a v rastúcom počte krajín – vidíme, ako všetci držitelia účtov utekajú do bánk a snažia sa vybrať svoje peniaze v hotovosti. Vtedy zistia, že v bankách nie je na ich vyplatenie dostatok hotovosti, až na malú časť držiteľov účtov (väčšinou tých „zasvätencov“, ktorí majú prístup k dôverným informáciám alebo „priateľov bankárov“).

Pre ostatných smrteľníkov „už nezostali peniaze“ , čo znamená, že sa musia obrátiť na verejný poistný systém, ktorý niektoré štáty majú a niektoré nie (napríklad v USA „poisťuje“ štátom vlastnená Federálna korporácia na poistenie vkladov do 250 000 USD na držiteľa účtu z peňazí daňových poplatníkov). V Argentíne však nie je žiadna iná možnosť ako ísť do ulíc a hrncami a panvicami búchať na tie hrozivé, masívne a pevne uzatvorené bronzové brány a dvere bánk. A všetko to kvôli podvodníckemu frakčnému systému bankových pôžičiek.

Investičné bankovníctvo

V USA sú takzvané „komerčné banky“ tie, ktoré majú obrovské portfóliá bežných účtov, sporiacich účtov a viazaných vkladov pre jednotlivcov a firmy (napríklad také banky ako Citibank, Bank of America, JPMorganChase atď.); v Argentíne máme Standard bank, BBVA, Galicia, HSBC a iné). Komerčné banky operujú s pákovými hranicami frakčného požičiavania umožňujúcimi požičiavať „virtuálne“ doláre alebo pesos v množstvách, ktoré sú 6, 8 alebo 10krát väčšie ako hotovosť, ktorú majú v trezoroch; tieto banky sú zvyčajne pozornejšie sledované miestnymi peňažnými kontrolnými inštitúciami danej krajiny.

Inak to však bolo v USA (a doteraz je aj v iných krajinách) s takzvanými globálnymi „investičnými bankami“ (poskytujúcimi megapôžičky korporáciám, veľkým klientom a štátom), ktoré sú oveľa menej kontrolované, takže pákové pomery ich frakčného požičiavania sú oveľa, oveľa vyššie. Práve táto väčšia flexibilita umožňovala investičným bankám v USA „poskytovať pôžičky“ napríklad tak, že vygenerovali zo vzduchu 26 „virtuálnych“ dolárov na každý reálny dolár, ktorý mali vo svojich trezoroch (napr. Goldman Sachs) alebo 30 virtuálnych dolárov (Morgan Stanley) alebo viac ako 60 virtuálnych dolárov (Merrill Lynch až pokiaľ sa 15. septembra 2008 nezrútila) alebo viac ako 100 virtuálnych dolárov v prípade skrachovaných bánk Bear Stearns a Lehman Brothers.⁵

Súkromné peniaze versus verejné peniaze

V tomto bode nášho článku je dôležité, aby sme si veľmi jasne uvedomili podstatný rozdiel medzi dvomi druhmi peňazí alebo meny:

Súkromné peniaze – toto sú „virtuálne“ peniaze vyrábané zo vzduchu súkromným bankovým systémom. Generujú úroky z pôžičiek, čo zvyšuje množstvo súkromných peňazí v (elektronickom) obehu a spôsobuje ich rozširovanie a expanziu naprieč celou ekonomikou. Vnímame to potom ako „infláciu“. V skutočnosti hlavná príčina inflácie v ekonomike spočíva v štruktúre frakčného pôžičkového bankového systému založeného na výnosoch z úrokov, dokonca aj v industrializovaných krajinách. Príčinou inflácie v súčasnosti nie je ani tak nadmerná emisia verejných peňazí vládou, ako by nám chceli nahovoriť takzvaní bankoví odborníci, ale skôr kombinovaný efekt frakčného požičiavania a úrokov z peňazí súkromných bánk.

Verejné peniaze – toto sú jediné reálne peniaze, ktoré existujú. Toto sú skutočné bankovky vydávané monopolnou inštitúciou pre národnú menu (teda centrálnou bankou alebo podobnou vládnou inštitúciou) a ako verejné peniaze negenerujú úrok a nemal by ich vyrábať nikto iný okrem štátu. Ktokoľvek iný, kto ich vyrába je falšovateľ a mal by skončiť vo väzení, pretože falšovanie verejných peňazí je to isté ako okrádanie reálnej ekonomiky (teda „nás, pracujúcich“) o prácu, drinu a výrobné kapacity bez poskytnutia odplaty v zmysle sociálne produktívnej práce. To isté by sa malo vzťahovať na súkromných bankárov v rámci súčasného frakčného pôžičkového systému: falšovanie peňazí (t.j. ich vyrábanie zo vzduchu ako zápis do účtovnej knihy alebo elektronický impulz na počítačovej obrazovke) je to isté ako okrádanie reálnej ekonomiky o jej prácu a výrobné kapacity bez poskytnutia nejakej protihodnoty v zmysle práce.

Prečo máme finančné krízy

Základná koncepcia ležiaca v samotnej podstate súčasného finančného modelu sa odzrkadľuje v spôsobe, akým sa obrovské parazitické zisky na jednej strane a katastrofické systémové straty na strane druhej účinne prenášajú do jednotlivých sektorov ekonomiky naprieč celým systémom, prekračujúc hranice a vymykajúc sa spod verejnej kontroly.

Ako všetky modely, aj tento, ktorý v súčasnosti zažívame, má svoju vlastnú vnútornú logiku, na základe ktorej, ak jej správne porozumieme, sa stáva tento model predvídateľným. Ľudia, ktorí ho vymysleli, vedia veľmi dobre, že sa riadi veľkými cyklami vyznačujúcimi sa špecifickými fázami rozpínania a kontrakcie, ako aj špecifickými časovými krivkami. Takže vedia zaistiť, že v časoch býčích trhov rastu a gigantických ziskov (t.j. pokiaľ systém rastie a rastie, je relatívne stabilný a generuje tony peňazí z ničoho) sú zisky privatizované a ich tok je usmerňovaný do určitých inštitúcií, ekonomických sektorov, k určitým akcionárom, špekulantom, výkonným riaditeľom, na bonusy vrcholných manažérov a obchodníkov, k „investorom“ atď. , ktorí ovládajú brzdy a udržujú správne nastavenie a fungovanie celého systému.

Títo ľudia však tiež vedia, že – ako pri každej jazde na húsenkovej dráhe – keď dosiahnete úplný vrchol, systém prechádza do medvedieho trhu, destabilizuje sa,

vymyká sa spod kontroly, zmršťuje sa a nenapraviteľne kolabuje, ako sa to stalo v Argentíne v roku 2001 a ako sa to deje v lepšej časti sveta od roku 2008. Vtedy sú všetky straty znárodnené tak, že ich vlády musia absorbovať prostredníctvom najrozličnejších prevodových mechanizmov, ktoré uvaľujú tieto obrovské straty na plecia celej populácie (či už v podobe celkovej inflácie, katastrofickej hyperinflácie, kolapsu bánk, bailoutov, zvyšovania daní, nesplácania dlhov, núteného znárodňovania, tvrdých úsporných opatrení, atď.).

Štvorstranná globálna „Ponziho“ pyramídová schéma

Ako vieme, všetky správne pyramídy majú štyri strany a keďže je globálny finančný systém založený na „Ponziho“ pyramídovej schéme (podvodná investorská operácia, pri ktorej sú výnosy vyplácané z vkladov neskorších investorov. Pomenovaná podľa talianskeho emigranta Carla Ponziho, ktorý touto technikou v rokoch 1919-20 v USA vylákal od približne 40 000 investorov sumu 15 miliónov dolárov, pozn.prekl.) nie je žiadny dôvod na to, aby práve táto pyramída nemala tiež štyri strany.

Nižšie uvádzame krátky prehľad tejto štvorstrannej globálnej „Ponziho“ pyramídovej schémy, ktorá je podstatou súčasného finančného modelu. Je z neho zrejmé, že tieto štyri „strany“ fungujú koordinovaným, konzistentným a postupným spôsobom.

Prvá strana – Vytvorte nedostatok verejných peňazí. Ako sme vysvetlili vyššie, toto sa dosahuje kontrolou nad národnou verejnou inštitúciou emitujúcou verejné peniaze. Cieľom je demonetarizovať reálnu ekonomiku, aby táto bola nútená hľadať pre svoje potreby „alternatívne financovanie“ (t.j. aby nemala žiaden iný výber, iba sa obrátiť na pôžičky od súkromných bánk).

Druhá strana – Zaveďte pôžičky z frakčného pôžičkového systému súkromných bánk. Ako sme už hovorili, toto sú virtuálne súkromné peniaze vytvorené zo vzduchu, z ktorých bankári účtujú úroky – často na úžerníckej úrovni – a tak generujú enormný zisk pre „investorov“, veriteľov a pre rozličné inštitúcie a jednotlivcov, ktorí pôsobia ako paraziti žijúci z práce iných ľudí. Toto by sa nikdy nemohlo stať, ak by každá národná centrálna banka mohla pružne generovať správne množstvo verejných peňazí potrebných na uspokojenie potrieb reálnej ekonomiky danej krajiny a regiónu.

Tretia strana – Podporujte ekonomický systém založený na dlhoch. V podstate je celý pyramídový model založený na tom, že podporuje falošné tvrdenie tejto zovšeobecnenej paradigmy, že to, na základe čoho sa skutočne „hýbe“ súkromná i verejná ekonomika nie je ani tak práca, tvorivosť, drina a námaha pracujúcich, ale „súkromní investori“, „bankové pôžičky“ a „úvery“, t.j. zadĺženosť. Časom táto paradigma nahradila nekonečne rozumnejší, zdravší, vyváženejší a spoľahlivejší koncept spočívajúci v reinvestovaní korporátnych ziskov a v tom, že skutočné úspory jednotlivcov sú základom pre budúcu prosperitu a bezpečnosť. Presne takýmto spôsobom pôvodne vybudoval Henry Ford Sr. svoj mimoriadne úspešný podnik.

Dnes je však dlh nadradený nad všetko a táto paradigma sa usadila a pevne zakorenila v mysliach ľudí vďaka mienkotvorným médiám a špecializovaným časopisom a publikáciám, v kombinácii s ekonomickými fakultami prestížnych amerických univerzít, ktorým sa podarilo presadiť takéto „politicky korektné“ myslenie vo vzťahu k finančným záležitostiam a predovšetkým k tým, ktoré sa týkajú vlastnej povahy a funkcie verejných peňazí.

Faktom je, že tento model generuje nepotrebné dlhy, aby mohli bankoví veritelia získavať obrovské zisky, čo prináša so sebou podporu nekontrolovaného, svojvoľného a často patologického konzumizmu idúceho ruka v ruke so stále častejším trendom opúšťania tradičného zvyku „šetrenia na horšie časy“.

Keďže takéto dlhy majú skôr politické a strategické ciele ako len čisto finančné, zvyčajne sú zaobalené tenkou vrstvou „legálnosti“, aby ich mohol veriteľ uložiť na dlžníka (napríklad v prípade Kupca benátskeho dlžobný úpis uzavretý medzi Antóniom a Shylockom dáva Shylockovi legálne právo na libru mäsa z tela Antónia; v prípade chronicky zadlžených krajín ako Argentína sa takáto „legálnosť“ dosahuje pomocou zložitého mechanizmu na pranie⁶ verejného dlhu uplatňovaného všetkými formálne „demokratickými“ vládami až podnes).

Štvrtá strana – Privatizácia ziskov/Znárodňovanie strát. Nakoniec, a s plným vedomím toho, že v konečnom dôsledku čísla celého cyklu tohto modelu nikdy nedajú zmysel a že sa celý systém nevyhnutne zrúti, tento model zavádza vysoko komplexné a často nenápadné finančné, právne a mediálne manévrovanie umožňujúce privatizáciu ziskov a znárodňovanie strát. V Argentíne je tento cyklus čoraz viditeľnejší pre tých, ktorí ho chcú vidieť, pretože v našej krajine trvá „Ponziho“ pyramídový cyklus v priemere 15 až 17 rokov: mali sme za sebou nasledujúce kolapsy prejavujúce sa brutálnou devalváciou (1975), hyperinfláciou (1989) a systémovým bankovým kolapsom (2001). V industrializovanom svete mal však tento cyklus trvať takmer 80 rokov (t.j. tri generácie v časovom rozpätí od roku 1929 do 2008).

Závery

Základná príčina v súčasnosti prebiehajúceho globálneho finančného kolapsu, ktorý spôsobuje obrovské deformácie reálnej ekonomiky a následné zhoršovanie situácie v sociálnej oblasti, strádanie a sociálne nepokoje, je zrejmá: virtuálne financie si uzurpovali nadradené postavenie nad reálnou ekonomikou, ktoré im legitímne neprináleží. Financie musia byť vždy podriadené reálnej ekonomike a musia jej slúžiť, práve tak ako reálna ekonomika musí zohľadňovať zákony a sociálne potreby politického modelu vykonávaného suverénnym národným štátom (ak sa spätne pozrieme na to, ako je celý tento model vybudovaný, pochopíme, prečo je pre globálnu mocenskú elitu nevyhnutné v záujme dosiahnutia svojich monetárnych, finančných a politických cieľov najprv rozložiť suverénny národný štát a nakoniec ho úplne zlikvidovať.

Ak sa pozrieme na veci zo správneho hľadiska vidíme, že väčšina národných ekonomík je v skutočnosti v podstate nedotknutá napriek tomu, že sú poriadne doudierané finančným kolapsom. Sú to práve financie, ktoré sú uprostred masívneho globálneho kolapsu, pretože tento model „Ponziho“ financií prerástol do akéhosi maligného „rakovinového tumoru“, ktorý teraz „metastázuje“ a ohrozuje život celej ekonomiky a sociálne postavenie ľudí v takmer všetkých krajinách sveta a predovšetkým v industrializovaných krajinách.

Vyššie uvedené prirovnanie súčasného finančného systému k malignému tumoru je viac ako obyčajná metafora. Ak sa pozrieme na čísla, okamžite uvidíme príznaky tejto finančnej „metastázy“. Napríklad denník New York Times vo svojom vydaní z 22. septembra 2008 vysvetľuje, že hlavným spúšťačom finančného kolapsu, ktorý vypukol práve týždeň predtým, 15. septembra, bolo, ako všetci vieme, zlé manažovanie a nedostatok kontroly nad trhmi s „derivátmi“. Times ďalej objasňujú, že pred dvadsiatimi rokmi, v roku 1988, trh s derivátmi neexistoval; do roku 2002 však deriváty narástli do globálneho 102-biliónového dolárového trhu (je to o 50% viac ako hrubý domáci produkt všetkých krajín sveta, vrátane USA, EÚ, Japonska a krajín BRICS) a do septembra 2008 sa deriváty nafúkli na globálny 531-biliónový dolárový trh. To je osemkrát viac ako HDP celej planéty! Je to „finančná metastáza“ vo svojom najhoršom štádiu. Odvtedy niektorí experti odhadujú, že sa toto číslo globálneho trhu s derivátmi pohybuje v pásme jedného trilióna dolárov...

Keď tento kolaps nastal, vlády v USA, EÚ a inde začali prirodzene okamžite konať a uplatnili „operačný bail-out“ všetkých mega-bánk, poisťovníckych spoločností, búrz, špekulatívnych trhov a ich príslušných prevádzkovateľov, riadiacich pracovníkov a „priateľov“. Takto sa rozdali bilióny a bilióny dolárov, eúr a libier finančným inštitúciám ako Goldman Sachs, Citicorp, Morgan Stanley, AIG, HSBC a iným „príliš veľkým na to, aby sa nechali padnúť“... čo je newspeak pre „príliš mocným na to, aby sa nechali padnúť“, pretože držia vo svojom oceľovom zovretí politikov, politické strany a vlády.

Toto všetko sa zaplatilo dolármi daňových poplatníkov alebo, čo je ešte horšie, nekontrolovaným a nezodpovedným tlačením bankoviek verejných peňazí a štátnych dlhopisov, najmä Federálnou centrálnou bankou USA (Federal Reserve Bank, Fed), ktorá v podstate technicky hyperinflovala US dolár: „kvantitatívne uvoľňovanie“ („quantitative easing“ – emitovanie veľkého množstva nových peňazí zo vzduchu centrálnou bankou na nákup dlhopisov komerčných bánk, pozn.prekl.), ako to nazývajú, je newspeakovým výrazom pre hyperinfláciu.

Zatiaľ sa však, podobne ako v prípade nahého cisára, nikto neodvažuje povedať to otvorene. Prinajmenšom dovtedy, pokiaľ nejaká „nekontrolovateľná“ udalosť nespustí alebo neodhalí to, čo by už teraz malo byť každému jasné: Cisár dolár je totálne a úplne nahý.⁷

Keď sa tak stane, budeme svedkami krvavých sociálnych a občianskych nepokojov po celom svete, nielen v Grécku a Argentíne. Vtedy však, ako to už chodí, bude mocná banksterská klika a jej dobre platení finanční a mediálni manipulátori sledovať celé toto pekelné predstavenie pohodlne usadení v bezpečí a komforte svojich luxusných zasadačiek na najvyšších poschodiach mrakodrapov New Yorku, Londýna, Frankfurtu, Buenos Aires a Sao Paula...

Poznámky

1. Pojem „geoekonomika“ vytvorila Rada pre zahraničné vzťahy sídliaca v New Yorku prostredníctvom študijnej skupiny na počesť Maurica Greenberga, finančníka, ktorý bol po desaťročia výkonným riaditeľom American International Group (AIG), ktorá skolabovala v roku 2008 a mala tesné vzťahy s veľkou poisťovacou a zaisťovacou brokerskou Marsh Group – jej výkonným riaditeľom bol jeho syn Jeffry, čo bol konflikt záujmov. Otec i syn boli obvinení z podvodu Elliotom Spitzerom, vtedajším generálnym prokurátorom štátu New York. Spitzer za to draho zaplatil, keď sa neskôr stal guvernérom štátu New York a niekto „odhalil“ jeho sexuálne dobrodružstvá, čo New York Times veľmi rýchlo nafúkli a urobili z toho obrovský škandál...

2. Základnú štruktúru, model a ciele globálnej mocenskej elity sme opísali v našej elektronickej knihe Prichádzajúca svetová vláda: Tragédia & nádej? (The Coming World Government: Tragedy & Hope?), dostupnej na www.asalbuchi.com.ar.

3. V prípade záujmu o ďalšie informácie pozri tretí pilier Projektu druhej republiky „Odmietnite ekonomiku založenú na dlhoch“ („Reject the Debt-Based Economy“) na www.secondrepublicproject.com.

4. Niektoré pozoruhodné výnimky: v súčasnosti: Líbya, Irán, Sýria, Čína; v minulosti: Peronova Argentína, Nemecko a Taliansko v 30-tych a 40-tych rokoch... Žeby tu išlo o model?

5. Pozri New York Times, 22. september 2008

6. Pozri Bielu správu (White Paper) prirovnávajúcu mechanizmy prania dlhov k mechanizmom prania špinavých peňazí, nachádzajúcu sa pod pilierom č. 3 Projektu druhej republiky „Odmietnite ekonomiku založenú na dlhoch“ („Reject the Debt-Based Economy“) na www.secondrepublicproject.com.

7. Toto je podrobnejšie opísané v autorovej knihe Prichádzajúca svetová vláda: Tragédia & nádej? (The Coming World Government: Tragedy & Hope?), v kapitole „Smrť a vzkriesenie US dolára“ (Death & Resurection of the US Dollar“). Podrobnosti pozri na www.asalbuchi.com.ar. Na požiadanie e-mailom tiež dostupné na: salbuchi@fibertel.com.ar.

Adrian Salbuchi je politický analytik, publicista, hlásateľ a hostiteľ rozhlasovej talk-show žijúci v Argentíne. Publikoval niekoľko kníh o geopolitike a ekonomike v španielčine a nedávno uverejnil svoju prvú elektronickú knihu v angličtine: „Prichádzajúca svetová vláda: Tragédia & nádej?“ („The Coming World Government: Tragedy & Hope?“), ktorú si možno objednať na jeho webovej stránke www.asalbuchi.com.ar, o podrobnejšie informácie možno požiadať e-mailom na arsalbuchi@gmail.com.

Salbuchi tiež pracuje ako strategický konzultant pre domáce a zahraničné spoločnosti. Je tiež zakladateľom Projektu druhej republiky v Argentíne, ktorý sa rozširuje aj do zahraničia (navštív: www.secondrepublicproject.com ).