Návštěva slovenské delegace v Sýrii

Samozrejme v krajine nikto nepopieral, že sú tam aj útoky. No tie by som prirovnal svojím rozsahom k nejakej New York-skej prestrelke medzi gangami. Ale je tu jedno veľké ALE. Je tu obrovský rozdiel v tom, že tieto útoky sú zo strany teroristov na civilné obyvateľstvo. Sú to jednotky v civile, so zbraňou v ruke a používajú praktiky, ktoré sú vlastné tak al Kaide. A samozrejme armáda je v tejto krajine na to, aby ochraňovala životy svojich obyvateľov. Zdravý rozum nepustí. Prečo by mala armáda hazardovať s bezpečnosťou vlastného štátu?

Keď počujeme z médií ako tam chcú pomocou vojenskej intervencie zaviesť demokraciu, je to hovadina non plus ultra. V tejto krajine už demokracia je. Počas našej návštevy práve prebiehali regionálne voľby (prvé po cca 50 rokoch). Tento rok ich čaká novela ústavy, kde sa má vyškrtnúť článok o vedúcej úlohe komunistickej strany a následne na to majú byť parlamentné voľby. V roku 2014 majú byť prezidentské voľby.

Apropo prezident Assad. Ten tu má nevídanú podporu vďaka svojej politike a reformám, ktoré robí. V mestách sa organizujú niekoľko miliónové manifestácie na jeho podporu. O tom v našich končinách však málokto vie. Myslím si, že zhruba takých 80 - 90 percent ľudí s ním súhlasí, ostatní sú buď neutrálni alebo proti. Nemám to síce podložené nijakým prieskumom, ale ktokoľvek chce, môže do Sýrie vycestovať a presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Tí viac šikovní si tam taký prieskum môžu spraviť :-)

Rozprávali sme sa aj s guvernérom mesta Latakia, ktorý nám hovoril konkrétnejšie o reformách, ktoré prezident spravil. Jednou z nich bol aj zákon o médiách. Po tejto oficiálnej návšteve som hovoril s členom nášho sprievodu z ministerstva informácií a ten mi prezradil perličku, že pred novelou tohto zákona platilo aj, že keď novinár nepravdivo informoval, išiel za to do väzenia. Niekedy mám pocit, že u nás by sa mal takýto zákon zaviesť.

http://www.youtube.com/watch?v=75z5sROyqU0

Rozhovor poskytnutý pre slovenský server

Ktoré mestá ste navštívili? Vieš, prosím ťa, aj ich slovenský názov?

Navštívili sme Damašk, Manoulu, Tartos a Latakiu

Rozprával si sa aj s domácimi - ľuďmi na ulici. Koľkých si oslovil? Čo ti povedali? Ako vnímajú situáciu v ich krajine?

Počas našej návštevy som sa rozprával cca s 30 - 40 ľuďmi. Či už išlo o obchodníkov a návštevníkov trhu, ľudí na ulici, študentov na univerzitách, našu ochranku alebo aj o sprievodcov či personál v zariadeniach, ktoré sme navštívili. Keď sme chceli ísť točiť reportáž v uliciach Latakie, nikto z ochranky nenamietal ani nezisťoval, čo a koho sa budeme pýtať.

Všetci boli hlavne rozhorčení z mediálnej kampane, ktorá začala v marci minulého roku (do tejto doby bola Sýria najbezpečnejšia krajina na blízkom východe).  

Najčastejšie som sa stretol s reakciami "Please, say the truth about Syria". 

V drvivej väčšine stoja občania za prezidentom Basharom Assadom podporujú jeho reformy a pokračovanie v rozvoji krajiny a politiky po jeho otcovi Hafezovi Assadovi (pred jeho mandátom menila Sýria prezidentov aj niekoľko krát za rok).

Uvedomujú si, že situácia je vážna.  Hlavne po tom, ako sa identické scenáre odohrali v Iraku a Lýbii. Nikto z nich si nechce ani predstaviť, že by mohla byť aj ich krajina vtiahnutá do ďalšej nezmyselnej vojny. 

Ako v krajine žijú ľudia? Aké sú tam pomery? Vieš to zhodnotiť?

Bežný každodenný život sa tam veľmi nelíši od toho, ako ho poznáme u nás. Ľudia chodia do práce, do školy, na trh, do reštaurácie či kaviarne. Nikde v uliciach neboli žiadni vojaci!  Ozbrojená hliadka bola iba na kraji mesta -  keď je treba, kontrolujú autá idúce do mesta a druhá hliadka bola až pred areálom radnice. 

V krajine je priemerná mzda okolo 400 USD (1$ = 57SYP), životné náklady sa vraj pohybujú okolo 200 $. Dve kilá arabského chleba stoja 15 lír, liter nafty 15 lír (štát ju dotuje! U nás pýta spotrebnú daň...), štát dotuje ešte aj ryžu či cukor. Potraviny stoja jedného človeka cca 1200 lír (cca 20$) mesačne. Zadarmo je školstvo a zdravotníctvo(neplatí sa ani poistné), no taktiež tam fungujú aj súkromné kliniky podobne ako u nás. Alebo slnečné okuliare v stánku 150 lír, ručne vyrezávaná, zdobená šperkovnica (25x25cm) 3000 lír, šatka "arafatka" 300 lír, jedlo v luxusnej reštaurácii 300 - 500 lír, krabička cigariet 50 - 100, meter štvorcový bytu v Damašku cca polovica z bratislavských cien atď. V centre mesta nikde nie je vidieť kľačať bezdomovca či žobráka! Žobrú sem - tam jedine cigánske deti alebo nejaký alkoholik.  

Napríklad je veľký rozdiel ak človek pracuje v štátnom alebo súkromnom sektore.  V Sýrii nie je starobný dôchodok ako ho poznáme u nás. Pracujúci človek si sám z vlastnej iniciatívy odkladá peniaze na obdobie, keď bude starý. Resp. sa o neho postará rodina. Ak človek pracuje pre štát, má dôchodok od 60tky, avšak plat, za ktorý pracuje je omnoho nižší ako v súkromnom sektore. Nezamestnanosť sa pohybuje okolo 10%. - Nech si to každý sám na základe vyššie uvedeného zhodnotí.

Ako sa ti páčila krajina? Čím bola výnimočná, ojedinelá?

Krajina bola jedným slovom úchvatná. Mali sme možnosť navštíviť niekoľko cirkevných chrámov vrátane Kláštora Svätej Tekly  z ranného kresťanstva v meste Manoula alebo tiež mimoriadne pôsobivý bol pre mňa zážitok pri návšteve Ummajovskej mešity, kde je dodnes pochovaná hlava Jána krstiteľa. Toto miesto počas svojho úradovania navštívil aj pápež Ján Pavol II - ako prvý pápež tu vstúpil do mešity. Nielen architektúra a nádhera samotnej mešity ale aj skutočnosť, že to bol pôvodne kresťanský kostol (ktorý neskôr spustol - moslimovia ho kúpili a udržiavajú do dnes), že v týchto miestach sa rodila ľudská civilizácia, že po týchto miestach chodil aj Ježiš a milióny a milióny ľudí... Sú to jednoducho úžasné pocity.

V prvom rade je Sýria výnimočná a ojedinelá svojou bohatou a pestrou kultúrou. Sýria je tiež výnimočná tým, že tu je  možné vidieť obrovskú dávku tolerancie a úcty človeka k človeku. V tomto smere sa máme od nich čo učiť. Napríklad ženy a dievčatá tam bolo možné vidieť aj  tradične zahalené, ale aj s prefarbenými vlasmi či vyzývavým výstrihom. Doprava je tam trošku divokejšia, ale to je vlastne takmer v celej Ázii. Alebo pri jednej návšteve reštaurácie som si chcel objednať ich tradičný ovocný nápoj – polo, či ako sa to volá (niečo ako ovocná, ľadová triešť). Po krátkom dohadovaní a vysvetľovaní si s  čašníkom mi povedal, že bohužiaľ u nich v reštaurácii sa to nerobí, že to nemajú ale, že by ma na to rád pozval k sebe domov.  Tu by som rád vyzdvihol, že hostí a zákazníkov si tam veľmi vážia a pre ich spokojnosť urobia všetko, čo je v ich možnostiach. Ešte mi napadla jedna historka. Raz sme si cca po jednej hodine v noci chceli kúpiť  v hoteli fľašku vína, ale na recepcii nám povedali, že bar je už zatvorený. To nás samozrejme sklamalo :-). Ale! Skúsili sme sa spýtať, či by mohol niekto ísť do mesta víno kúpiť?  - "Moment prosím." Povedal recepčný, zdvihol telefón a niekomu zatelefonoval. Po chvíľke zložil a vraví: "V poriadku pane, o chvíľu vám ho prinesú na izbu." A my sa tak trošku s obavou pýtame: "Nebude to drahé?" - "Nie. To bude lacnejšie ako keď by ste si to kúpili tu v bare." A tak aj bolo. Do pol hodiny našu požiadavku vybavili. 

Cítil si sa bezpečne? Spomínal si, že vás sprevádzali nejakí ozbrojenci, ale rovnako si hovoril aj to, že si sa bez problémov pohyboval po vonku aj v noci.

Keď sme pricestovali do Sýrie, mal som zmiešané pocity, lebo som nevedel, čo mám očakávať. V našich médiách sa neustále klame o bojoch v uliciach či dokonca v celej krajine, o nasadzovaní armády na občanov a čo ja viem čo ešte... No po prvom dni strávenom v Damašku som mal hneď jasno v tom, že tu niečo nesedí. V meste panoval bežný každodenný ruch, ľudia boli veľmi prívetiví a radi, že sme sa v tomto období rozhodli navštíviť Sýriu. A po občianskej vojne ani chýru.

Naša skupina bola v krajine ako oficiálna návšteva, čiže tomu zodpovedali aj bezpečnostné opatrenia. Rovnako aj k nám keď príde diplomatická návšteva je doprevádzaná ochrankou. - Áno. V jeden večer sme boli veľmi prejedení :-) a potrebovali sme si zabehať. Spýtali sme sa teda, či môže niekto s nami ísť. Odpoveď bola, že kľudne môžeme ísť kam chceme -"You are free. You can go everywhere". Bolo mi teda  jasné, že z nášho nápadu si nikto ťažkú hlavu nerobil a pol hodinku sme si pobehovali hore - dole po meste. Dokonca som si dal jedno "kolečko" po nočných uliciach aj sám.

Stretli ste sa aj so zástupcom ministra zahraničných vecí. Čo vám povedal on? O čo sa snaží Západ? Resp. kydal na Západ? (to bude asi niečo z toho videa).

Všetko, čo nám povedal, je zachytené na videu. - Lídri západných veľmocí a Izraela  sa usilujú o destabilizáciu Sýrie a celého blízkovýchodného regiónu! - Tu je správa pozorovateľskej misie Ligy arabských štátov.

O týchto udalostiach (a zde) si náhodou niečo nepočul? Že prečo a ako k nim došlo?

Nepočul, situáciu skôr treba vnímať ako celok.

Navštívili ste aj vojakov v nemocnici - čo ste sa dozvedeli od nich? V správach sa hovorí, že zomierajú civilisti, kto stojí za ich smrťou? Bezpečnostné sily alebo protestujúci proti vláde? Vieme to nejako zistiť.

Hovorili nám svoje príbehy, ako prišli ku svojmu poraneniu. Pred samotnou návštevou vojakov v nemocnici sme boli prijatí aj u generála - riaditeľa nemocnice, ktorý nám hovoril aj o situáciách, na ktoré bývajú vojaci nasadzovaní.  Boli to najmä akcie spojené s bojom proti teroristom a ozbrojeným skupinám.  Hovoril nám aj štatistiky a počty ranených a mŕtvych vojakov. V ten týždeň, keď sme tam boli, prijali okolo 50 pacientov (vojakov). Pri diskusii sa niekto spýtal, koľko bolo mŕtvych na strane civilistov. Generálova odpoveď znela, že každý, kto bol zabitý, bol zabitý so zbraňou v ruke. V krajine pôsobia ozbrojené jednotky alebo ak chceš teroristi, kt. útočia na civilov a na armádu. Bežní ľudia sú kvôli tomu proti vláde často krát uplácaní, aby sa týchto štrajkov pre kamery zúčastnili ako protestujúci - sú to rádovo tisíce ľudí. V našich a európskych médiách všeobecne nebola ani len zmienka o jedno-dvoj MILIÓNOVÝCH manifestáciách za Bashara Assada a za podporu jeho režimu.