Daň z nákupných centier

Ako dobre vieme, väčšinou to končí pri požadovaní finančnej čiastky, alebo, v poslednej dobe „gastráča“. /mimochodom, ten má hodnotu vyše 100.-Sk/

Stalo sa to aj mne a môžem povedať, že nespočetne veľa krát. Posledný príbeh ktorý sa mi stal pred nedávnom, stojí za zmienku, pretože ma doslova uzemnil a otvoril vo mne radu otázok, na ktoré nenachádzam odpoveď, skôr otázku.

Len čo som opustil dvere jedného nemenovaného nákupného centra v Bratislave, /a vlastne prečo nemenovaného, lebo je to tak zaužívané? - KAUFLANDU!!/ mal som po svojom boku spoločnosť. Nie len že som ju videl , ale aj cítil. Jednalo sa o dobre známu tvár , preto som sa chcel vyhnúť dlhému rečneniu ktoré už naspamäť poznám a tak som mu radšej strčil do dlane euro a pridal do kroku. S prehnanou vďakou a poklonkami sa otočil späť k svojmu stanovisku a ja som pokračoval k autu. Len čo som si sadol a stiahol okno, všimol som si, ako sa ku mne blíži mladá rómka. Zrozumiteľnejšie, počerná cigánka s malým dieťaťom, ktoré ešte nevedelo poriadne stáť na vlastných nohách. Blyslo mi s hlave, že hádam ju nenapadne vybrať si ma za obeť a nechystá sa ma osloviť ešte aj ona. No žiaľ, mýlil som sa.

Len kúsok od auta zostala stáť a bez zbytočnej prípravy spustila ako kolovrátok nacvičenú vetu:

„Mladý pánko, vidíte?...tu mám malé decko, nemohli by ste nám nejako pomôcť...polievka.. čokoláda...bieda...hlad...“len to tak zo seba sypala.

Musím povedať, že keď vidím takúto bezradnosť, nie je mi všetko jedno, a už vôbec nie, ak pozerám aj do tváre malého usopleného človiečika, ktorý stojí ako mača po boku svojej matky. Nájsť v takomto momente vhodné slovo, vedieť sa z toho dostať k spokojnosti oboch strán , je veľakrát nad ľudské sily. Nenapadlo ma povedať nič iné, len to, čo sa práve pred malou chvíľou odohralo. A to, že som už svoju „daň z nákupných centier“ vyplatil jednému z jej kolegov.

„Nie mladá pani, nemôžem, práve som dal ....“

Nestihol som ani dopovedať. Prerušila ma tupá rana, ktorá priletela z tej malej rúčky plnej štrku, cielená presne do bočného skla auta. Tá malá, usoplená a nevinná tvárička, ktorú som v duchu tak poľutoval, sa zrazu zmenila na poriadne nasrdeného rómskeho chlapa, s génmi svojich zodpovedných a večne diskriminovaných rodičov. S úsmevu, ktorý mal celý čas na perách, sa zrazu vystrúhal výraz dospelého, nahnevaného chlapa.

Celá táto rýchla udalosť mi pripadala ako príbeh s nacvičenou opicou, ktorá splní daný úkon po vyslovení určitého slova.

V tomto prípade, bolo tým slovíčkom - „nie“!

Starostlivá matka nezaváhala ani sekundu a okamžite zareagovala.

„Ty debil čo ti j..e, čo si jeb...ty...to som ti nekázala! Dorazím ťa!

Treskla mu poriadnu po hlave a citlivo, ako použitú handru, si ho prehodila na druhú stranu. Resp. pod druhé krídlo a poponáhľala sa k autu čo práve zaparkovalo. Neváhal som, ani som vlastne nepozrel či mám celé sklo a zmizol som sa kade ľahšie.

Kým odrapkala svoju nacvičenú vetu a chlapček nabral za hrsť munície, bol som už v bezpečnej vzdialenosti. Tento krát ju ale nepoužil, pretože postaršia pani, jej natiahnutou rukou z okna podala prichystané drobné.

Prešlo asi desať dní a ja som pozeral večerné správy, na ako ináč nemenovanej televízii /Markíze/.

V reportáži sa jednalo o bytový dom v Bratislave, kde sa práve odohral policajný záťah na priekupníka drog. Reportér TV, položil otázku mladej rómke, ktorá vyšla pred vchod spomínaného domu:

„Aký máte pocit keď vidíte, akí ľudia tu okolo vás žijú?“

Keď som v dotyčnej spoznal tú známu tvár spred nákupného centra, skoro ma vystrelo. Začala sa sťažovať na hluk,krik,zlodejov, s ktorými musí takto zdieľať spoločnú strechu.

Posťažovala si, chudiatko, možno za malý príspevok, aj viac ako by mala. Nechápavo som sa spýtal sám seba, či je už toto naozaj normálne,... alebo som nenormálny ja sám?

Takáto objektívnosť a profesionalita?! Naozaj bez komentára! Akoby sa Al Caponeho spýtali, ako je spokojný so svojou prácou a ziskami.

Čo dodať? Nič! Aspoň na tú druhú časť príbehu. No a na to ostatné, možno len otázku.

Prečo sa nákupné centrá nepostarajú o tak základnú vec, ako je bezpečnosť zákazníkov a ich majetku v ich blízkosti, na ich parkoviskách, v ich priestoroch, ktoré nie sú len tam kde sa nachádza tovar, teda hodnota, materiál, ktorý si chránia najviac.

Prečo sa na miestach, kde je koncentrácia takýchto a podobných ľudí / ktorú vyprodukovala slobodná, kapitalistická, demokratická, spravodlivá, právna...vyspelá spoločnosť / najväčšia, nepohybujú vševidiaci SBS- kári?

Každému je jasné, že nákupné centrá sú po celom svete zároveň aj verejným WC a očistným miestom bezdomovcov. Ináč to nebolo a ináč to ani nebude. Ani ja nie som proti tomuto nepísanému zákonu, pretože v nich vidím živých ľudí, spoluobčanov , ktorí to potrebujú presne tak, ako ostatní. Nemajú inú možnosť, nemajú kam odísť. Nenarodili sa na ulici, ale boli tam určitým spôsobom dohnaní. Sú žiaľ súčasťou tejto nahnitej doby. No ich životný štýl je natoľko odlišný, že je potrebné sa tým patrične zaoberať, aby neboli obťažovaní aj takí, ktorí ešte ustáli nad hladinou tejto rozbúrenej mašinérie.

Prečo by mal zákazník platiť takúto „daň z použitia nákupných centier“, o ktorej všetci kompetentní veľmi dobre vedia?

Keď ju už musím, či dokonca aj chcem zaplatiť, tak nech to má úroveň hodnú človeka, ktorý prichádza do týchto centier minúť svoje peniaze.

Ak malé dieťa poškodí auto, povytĺka sklá, ťažko si niekde nárokovať náhradu škody, no a ak ho drží za ruku vlastná matka, ktorá ho sama do toho procesu dostala, tak šanca je nulová.

Dúfam, že nulová nebude aj snaha o nápravu.