Falošné pravidlá politickej korektnosti a pokrytectvo „liberálnych“ mediálnych elít

Politická korektnosť sa okrem iného začína prejavovať aj v lingvistike. Politická korektnosť vychádza z pomerne ľahko overiteľného faktu, že jazyk zásadným spôsobom ovplyvňuje vedomie človeka aj jeho vnímanie sveta (už spomenutý Orwellov newspeak), jazyk sa tak stáva dôležitou formou myšlienkovej a spoločenskej kontroly občanov. To je len ďalší krok sociálneho inžinierstva a jeho veľmi výrazným vedľajším dôsledkom je obmedzenie slobody slova. Jedným z najdôležitejších cieľov súčasných neoliberálnych elít je usmerňovať myslenie a konanie ľudí správnym smerom. Tomuto cieľu slúžia všetky mainstreamové, mienkotvorné médiá, ktorých cieľom je ovládnutím jazyka ovládnuť myslenie más. Už desaťročia sa tak napĺňa Orwellova vízia o newspeaku, v ktorom nakoniec ani nebude možné myslieť inak než správne. Svetové mediálne koncerny kontrolujú značnú časť médií a veľmi systematicky a premyslene zavádzajú diskurz politickej korektnosti, ktorý doktrinalizuje a deformuje reflexiu západného sveta.

Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako udržať „spoločenský diskurz“, teda diskusiu o hodnotách a smerovaní spoločnosti, v „bezpečných“ hraniciach, sú falošné pravidlá politickej korektnosti. To znamená, že najvplyvnejšie strednoprúdové „liberálne“ médiá zásadným spôsobom obmedzujú diskusiu. Politická korektnosť v reáli znamená, že o istých veciach sa nediskutuje, prípadne sa diskutuje s vopred určeným výsledkom. Skrátka, sú isté veci, o ktorých nie je prípustné diskutovať, a to je pre vývoj slobody slova veľmi nebezpečné.

Osvienčimská lož – vlajková loď politickej korektnosti

Prvé náznaky toho, čo sa neskôr rozrástlo do obludných rozmerov, sme mohli vidieť v povojnovom Nemecku. Posthitlerovské Nemecko malo prirodzenú traumu zo svojich dejín, a preto sa v rámci médií prijal akýsi konsenzus, že nie je prípustné diskutovať o veciach, ktoré by jeho vývoj v rokoch 1933 – 1945 obhajovali či stavali do pozitívneho svetla. Špecifickým prípadom politickej korektnosti je vlajková loď, tzv. „osvienčimská lož“.

O čo ide? Je samozrejmé, že ak sa dnes nájde popierač holokaustu, ktorý to myslí vážne, tak je to poľutovaniahodný človek, ktorý sa nielenže sám vydeľuje z normálnej spoločnosti, ale ak sa dokonca „pasuje“ za historika, v odbornej komunite sa totálne znemožní a deklasuje. Podstatné je, že takí ľudia rozhodne nemôžu byť reálnou hrozbou pre spoločnosť, a preto trestnoprávny postih pre nich je niečo, čo veľmi zásadne ohrozuje nielen slobodu slova, ale aj celú demokraciu.

Čo je väčším ohrozením demokracie?

Naopak, najväčšie a skutočné ohrozenie demokracie vidím v skutočnosti, že niekto sa pokúša trestne sankcionovať hlásanie hlúposti. Nechcem tým povedať, že masívne hlásanie hlúposti ako takej nemôže byť pre spoločnosť nebezpečné. Všetci sa iste dobre pamätáme, ako tu istý velikán táral o dvojnásobných platoch a uvrhol Slovensko do svojej osemročnej hrôzovlády. Následky jeho táranín boli často tragické. Odobratím dôchodkov mnohým invalidom doviedol mnohých z nich do bezvýchodnej životnej situácie, ktorú nezriedka riešili samovraždou. Ďalší sa ocitli na dlažbe ako deklasovaní bezdomovci. Napriek tomu však verím, že zdravá spoločnosť by si s niečím takým mala poradiť, i keď to často trvá dlho a veľmi to bolí. Podobne sa mi zdajú absolútne kontraproduktívne brachiálne zásahy proti Slovenskej pospolitosti. V kontexte tohto článku je to síce nepodstatné, ale aby bolo jasné, som presvedčený, že tí chlapci diskreditujú národnú myšlienku, robia jej medvediu službu a hlboko sa nestotožňujem s ich rétoriku a politickými metódami. Ako sa však ukázalo, práve mocenské zásahy boli tým najlepším „pí ár“ pre bývalého vodcu pospolitosti Mariána Kotlebu. Ten dokonale využil skutočnosť, že si po každom zásahu proti Pospolitosti zažil svojich warholovských pätnásť minút slávy, dostal sa na titulné strany novín alebo sa stal hlavnou postavou v televíznom spravodajstve. Pre spoločnosť je oveľa nebezpečnejšie, ak sa hlásanie hlúposti stane trestným činom už len z toho jediného dôvodu, že niekto si osobuje právo vymedziť, čo je rozumné a čo nie, čo je prípustné hlásať a, naopak, čo je zákonom zakázané.

Kauza Karadžič

Podobne ma nedávno pobúrila mediálna hystéria okolo publikovania Karadžičových básní. Zažil som akési absurdné déja vu z čias pred takmer dvadsiatimi rokmi a ilustrujem to hneď na konkrétnych príkladoch. Tak predovšetkým Radovan Karadžič nikdy nebol odsúdený v slušnej spoločnosti (súhlasím, že pri liberálnych médiách o slušnosti ani nechyrovať), platí prezumpcia neviny. Napriek tomu, že takmer nikto nepochybuje o metafyzickej (podľa Jaspersa) vine Radovana Karadžiča za hrôzy, ktoré sa diali v časoch občianskej vojny v Bosne, a sotva možno pochybovať o jeho politickej zodpovednosti (veď bol lídrom bosnianskych Srbov), jeho trestnoprávna zodpovednosť nie je vôbec istá. Naopak, pravdupovediac, skôr sa obávam podobného precedensu, aký sa stal so Slobodanom Miloševičom, teda keď sa súd dostal do dôkaznej núdze a hrozilo, že haagsky súd sa premení na Lipský proces, Miloševič, ktorý bol zle premedikovaný („omylom“ mu podali nesprávne lieky), svojou smrťou zachránil haagsky súd pred medzinárodnou blamážou. Po druhé, v Dotykoch bola uverejnená jeho poézia (nechám na posúdenie literárnych kritikov, či dobrá, alebo slabšia), nie jeho politické prejavy, kde by hlásal nenávistné, xenofóbne či inak pofidérne názory. Hysterická reakcia dnešných mediálnych farizejov však neznesie, aby sa o tom, kto sa dostal do ich nemilosti, hovorilo aj inak ako len v negatívnych konotáciách. Skrátka, Karadžič môže byť vykresľovaný len ako obmedzené indivíduum, krvilačný nacionalista, xenofób a vojnový zločinec a akékoľvek zmienky o jeho „predpolitickom“ živote sú nielen nenáležité, ale priam zakázané.

Komunistické a liberálne elity robia v podstate to isté.

To mi už celkom pripomína obdobie totalitného režimu, keď sa prepisovali dejiny, cenzurovali sa knižnice a nepohodlné osobnosti sa gumovali z dejín, nielen politických, ale aj kultúrnych, športových či akýchkoľvek iných oblastí ľudskej činnosti. Ak v ZSSR mali ostať v kolektívnej pamäti Pasternak či Solženicyn len ako zradcovia a nie ako talentovaní kultúrni tvorcovia, podobnú boľševickú mentalitu si osvojili aj dnešní strážcovia „dobrých mravov“. Pri tejto príležitosti mi nedá, aby som nespomenul osobnú skúsenosť s liberálnymi cenzormi.

Keď sme pred niekoľkými rokmi pripravovali nové vydanie Darwinovej Cesty prírodovedca okolo sveta, prevzali sme úvodnú štúdiu z ruského vydania tuším z roku 1958. Ako to bolo v tých časoch bežné, súčasťou štúdie bol aj citát klasika marxizmu-leninizmu, v našom prípade V. I. Lenina. Keď sa ma redaktorka spýtala, čo s tým, tak po prečítaní daného citátu sme usúdili, že vhodne dopĺňa text, nie je použitý násilne ani umelo, a teda že tam môže ostať. Kniha vyšla a hneď v prvej recenzii mladej recenzentke takmer vyrazilo dych, akí sme bezočiví, čo sme si to dovolili. Vtedy som pochopil, že sa znova formuje skupina strážcov „dobrých mravov“, ktorí si osobujú určovať, ktoré osobnosti smú a ktoré nesmú byť vydávané, citované, spomínané aj inak ako negatívne. Skrátka, prišiel najvyšší čas prebudiť sa pre tých, čo dosiaľ žili v naivnej predstave, že už dvadsať rokov žijeme v demokracii.

Tolerancia, arogancia a hlúposť sú vždy principiálne lepšie ako (trestnoprávna) eliminácia „nepohodlných“ názorov.

Aj keď je to veľmi nekonformné, musím priznať, že mi (ako princíp) vôbec neprekážalo a neprekáža, že vychádza množstvo ultrakonzervatívnych demagógov, ktorí nekriticky obhajovali Bushove vojnové dobrodružstvá či ktorí sa pokúšali obhajovať zverstvá v Abu Greibe. Hlboko som nesúhlasil, keď šimečkovsko-hríbovské ultrapravicové Domino okiadzalo Pinocheta. Dodnes si dobre pamätám, ako ma dobiela vytočil článok Dana Rausa (vtedy redaktora RFE a pravidelného spolupracovníka Domina), v ktorom písal, že Pinochet robil perfektné veci, ibaže nie celkom šťastnými metódami. Podobne ma neskutočne vytáčali totálne hulvátske útoky nepredstaviteľne trápneho vraj humoristu Markoviča voči žene političke, keď absolútne zvrhlým spôsobom vtipkoval o tom, že daná poslankyňa (v tom čase stará dievka) žiada poslanecký prieskum v bombardovanej Juhoslávii, keď sa dozvedela, že tam znásilňujú.

Alebo keď sa elektrikár Hríb štítil použiť slovo slovenský národ a namiesto toho ako synonymum používal podtatranská zberba. Korunu všetkému nasadil „publicista“ Breiner, keď svoj nebotyčný primitivizmus korunoval výsmechom žurnalistov biediacich v povestnom televíznom koncentráku na 28. poschodí – napísal, že sa im vlastne nič nestalo, akurát že „majú žlté zuby od toho, ako ich mali v Mečiarovej riti“. Takéto patologické žurnalistické zvrhlosti svedčili len o absolútnej morálnej úbohosti svojich tvorcov. Nikdy by mi však nenapadlo zakazovať ich. Samozrejme, pri niektorých brutálnych útokoch na osobnú integritu napadnutých politikov či žurnalistov alebo akýchkoľvek iných obetí žurnalistického hyenizmu by som plne chápal nielen súdnu obranu, ale aj ručné zadosťučinenie, ale to sú už veci mimo našej debaty. Podstatné je, že pri týchto nebotyčných zvrhlostiach liberálne elity mlčali, akoby sa nič nedialo, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku, čím naplno odhalili svoju pokryteckú podstatu.

Vydávanie kontroverzných kníh

Keď som už pri takýchto intelektuálnych provokáciách, vôbec mi neprekážalo a neprekáža vydávanie kontroverzných diel. Ako študent doktorandského štúdia som robil prácu Antropologické predpoklady diktatúr. Pri úsilí vystihnúť podstatu diktatúr som ako soľ potreboval napríklad Hitlerov Mein Kampf . Podobne by som si s veľkým záujmom prečítal Gobineauovo dielo Úvaha o nerovnosti ľudských rás, ktoré sa stalo základným dielom neskorších rasistov. Nemám problém s tým, že sa vydávajú Goebbelsove denníky, Skrozeciho pamäti – Mé velitelské operace (aj keď sú plné neskrývaného obdivu k A. H.), prípadne ak niekto vydáva výtvarnú monografiu s ranými maliarskymi dielami Adolfa Hitlera. Veľmi rád by som si prečítal (z rýdzo profesionálneho politologického záujmu) niektoré Rosenbergove (hlavný ideológ tretej ríše) teoretické práce. Absolútne pritom spochybňujem nebezpečnosť týchto kníh. Prívrženci neonacizmu sú všetko iné, len nie vzdelanci a v ich príbytkoch väčšinou knižnice úplne chýbajú. Je absolútne scestné, ak niekto tvrdí, že vydávanie takých kníh môže ohroziť spoločnosť. Naopak, som presvedčený, že zdravá spoločnosť unesie nielen vydávanie takých kníh, ale aj iných obskúrnych tlačovín. Nakoniec internet je aj tak neregulovaný a postih webmastera stránky registrovanej v USA, kde je sloboda prejavu garantovaná jedným z dodatkov ústavy, je nemožný. Ja sám som dobrým príkladom, že tlačené slovo, ak má človek jasné hodnotové ukotvenie, nemôže nijako uškodiť. Keď si predstavím tie hory ultrakonzervatívnych či neoliberálnych tlačovín, ktoré som prečítal (študujúc vrcholne patologické prejavy slovenskej či českej žurnalistiky), mal by som byť už dávno nekritický okiadzač Busha, Pinocheta či ďalších. Skutočnosť je však presne opačná. Násilné vytesňovanie hlúpych názorov spôsobuje, že v značnej časti spoločnosti tým získavajú na atraktivite. Vráťme sa však k výhrade „strážcov“ hraníc verejnej diskusie.

Môže otvorený spoločenský diskurz ohroziť demokraciu?

Podľa nich vraj otvorenie podobného diskurzu môže ohroziť podstatu demokracie. Okrem toho, že s tým hlboko nesúhlasím, dovolím si vysloviť krajne kacírsku myšlienku. Ak by tradičné politické strany, ktoré práve falošné pravidlá politickej korektnosti presadzujú dlhodobo, totálne zlyhávali, ak by miera zhnusenia, znechutenia, odporu kritickej masy voličov (presahujúcej tri pätiny voličov, čo je ústavná väčšina) bola ochotná radšej akceptovať ľahké a radikálne riešenia (rozumej diktatúru), tak si to asi tá spoločnosť zaslúži. Zaslúži si to, pretože dlhé roky akceptovala neznesiteľný partajnícky štát, kde sa celé desaťročia držali pri moci stále tie isté tváre (typickým príkladom bolo Rakúsko či Taliansko). Takto nastavený politicko-stranícky systém viedol k zrodu politického fenoménu obratných populistov ako Jorg Heider, Silvio Berlusconi či Andrzej Lepper v Poľsku. Je fakt, že intenzita občianskeho zhnusenia nikdy nedosiahla na zmenu ústavy a participácia na moci takéto strany znemožnila a nakoniec viedla k ich marginalizácii.

Ešte raz osvienčimská lož a obmedzenie slobody bádania

Iste si mnohí spomínate, že nedávno bol David Irwing, britský historik zaoberajúci sa druhou svetovou vojnou, údajný popierač holokaustu, zatknutý v susednom Rakúsku a po veľkom úsilí jeho advokátov a asi dvojmesačnom väznení vypovedaný z krajiny. Pamätám sa, akú nepredstaviteľnú mieru pobúrenia pred rokmi vyvolal Haiderov pozitívny výrok o systéme verejných prác v tretej ríši. Rovnako nedávno istá veľmi úspešná moderátorka v Nemecku okamžite „letela“ pre nevhodné vtipkovanie o pozitívnom postavení žien v tretej ríši. To je už patológia.

Problém je v tom, že niekto, v tomto prípade štát, vopred zadefinuje, o čom sa smie diskutovať a o čom nie, presne určí, čo sú „chránené“ názory, o ktorých sa nesmie diskutovať, a, naopak, ktoré sú tie, o ktorých sa (dnes ešte) „slobodne“ diskutovať dá. Zásadný problém v prípade osvienčimskej lži nevidím ani tak v samom „predmete“ ochrany, ktorý na ňu rozhodne nie je odkázaný (absolútna väčšina ľudí o holokauste nepochybuje, a teda zákonná ochrana tejto interpretácie dejín je zbytočná, tých zopár spochybňovačov na tom nič nezmení). Problém vidím v dvoch rovinách, pričom ťažko povedať, ktorá je dôležitejšia. Ide jednak o precedens vylúčenia slobodnej (často aj hlúpej) diskusie o nejakom probléme a jednak o zákonnú ochranu jednej interpretácie pravdy.

Ak prijmeme tézu, že obmedzenie diskusie o tejto jednej téme zásadným spôsobom neohrozí slobodu slova, ale aj bádania či vedeckého skúmania, už sám akt zákonnej ochrany jedného názoru a trestného postihu opačného názoru je veľmi nebezpečný precedens. Čo ak zajtra bude trestné označiť homosexualitu za chorobu (s čím sa ja osobne nestotožňujem, ale ak by také tvrdenie bolo trestné, bol by to skutočný koniec demokracie), alebo bude trestné označovať delikventov trestnej činnosti podľa ich etnickej príslušnosti. Nedávno vyvolala veľkú polemiku kniha českého biológa Petra Bakalářa Tabu v sociálnych vedách. Aj vďaka hlasnému odporu „politicky korektných“ žurnalistov, vedcov či mediálnych expertov kniha mala až nebývalú publicitu. Autor v nej na základe vedeckej metodológie (biologickej a sociologickej) meral „skupinové stratégie“ aškenázskych židov a z toho vyvodzoval ich nadpriemernú úspešnosť, na druhej strane porovnal inteligenciu a fyzické schopnosti bielej, negroidnej a ázijskej rasy.

Mimochodom, okrem výšky IQ meral aj ich fyzickú výkonnosť, dokonca aj dĺžku falusov. Všetko dal do tabuliek a potom „sine ira et studio“ to z hľadiska vedca biológa a sociológa interpretoval. Mimochodom, vo výške IQ bielu rasu, i keď veľmi tesne, predstihla žltá, no obe mali značný náskok pred negroidmi. Tí však bezpečne viedli v dĺžke falusov. Táto práca mala všetky náležitosti „politicky nekorektnej štúdie“ a autor si to aj poriadne „mediálne“ schytal. Ak by sa však ochrana politicky korektného názoru inštitucionalizovala, podobné výskumy by boli trestné. Okrem toho v prípade „osvienčimskej lži“ je tu ešte problém veľmi extenzívneho výkladu. Totiž pri veľmi extenzívnom výklade je možné akúkoľvek pozitívnu zmienku o období medzi rokmi 1933 – 1945 (napríklad o pozitívnych dôsledkoch vojnovej konjunktúry na isté časti spoločnosti) pokladať za zľahčovanie či dokonca popieranie holokaustu. Obeťou niečoho podobného sa stal spomínaný historik David Irwing.

Veľa jeho kníh vyšlo v českých prekladoch, takže diela tohto historika sú ľahko dostupné aj slovenským čitateľom. Keďže ako historik zaoberajúci sa 20. storočím som viaceré z nich čítal, môžem jednoznačne potvrdiť, že (aspoň v knihách, ktoré sa mi dostali do rúk) som sa nikde nestretol priamo s popieraním holokaustu. Je síce pravda, že v mnohých monografiách o najvyšších pohlavároch tretej ríše nemožno prehliadnuť isté sympatie autora ku konkrétnym historickým osobnostiam, Irving však rozhodne nikdy nepôsobil ako nekritický apologet zločinov tretej ríše.

Na jeho príklade teda môžeme jednoznačne zdokladovať veľmi extenzívnu interpretáciu „osvienčimskej lži“ aj s veľmi konkrétnymi negatívnymi dôsledkami pre demokraciu a slobodu slova. Je najvyšší čas uvedomiť si to a klásť podobným aktivitám aktívny odpor. Inak sa model našej spoločnosti, založenej na obhajobe tradičného spôsobu života, ktorého súčasťou je aj sloboda slova, začne rúcať ako domček z karát. V Európe (v Nemecku) už minimálne od konca druhej svetovej vojny a vo zvyšnej Európe predovšetkým za posledných dvadsať rokov sa stáva štandardom okliešťovanie jazyka, predovšetkým však otvoreného spoločenskovedného diskurzu.

Nástrojom na obmedzenie tohto diskurzu sú falošné pravidlá politickej korektnosti. Politickú korektnosť možno definovať ako myšlienkovú cenzúru, tyraniu pomyselných menšín a menšinových ideí nad štandardnou väčšinou a väčšinovým myslením. Menšinové a cudzie hodnoty povyšuje nad tradičné hodnoty. Neoddeliteľnou súčasťou politickej korektnosti je aj multikulturalizmus, ktorého cieľom je rozleptať myšlienkové a hodnotové štruktúry, fundamenty západnej (kresťanskej) civilizácie. Celá štátna a mediálna mašinéria (škola, médiá, mediálne a politické autority) nálepkuje tradičné hodnoty a postoje prívlastkami ako nacionalizmus, xenofóbia, bigotnosť, pozostatky imperializmu, rasová či ideová neznášanlivosť.

Stratégia je jasná, ide o to, čím skôr vychovať novú vykorenenú generáciu bez akéhokoľvek hodnotového ukotvenia, plne zžitú s modelom konzumu, bez akýchkoľvek vyšších ideí a potrieb. Bohužiaľ, dlhodobá stratégia rozleptávania sa zdá úspešná. Demokracia ako hodnota a pojem sa už dávno vyprázdnila, okrem čistej technológie moci sa stala aj nástrojom rôznych hlučných menšín a nátlakových skupín, ktorých cieľom je často len na základe inakosti získať nadštandardné práva a presadzovať svoje pseudohodnoty ako integrálnu súčasť etalónu hodnôt novej civilizácie. Nakoniec to speje k tomu, že demokracia prestane byť (hoci aj dnes je to už len čisto formálne) vládou väčšiny a stane sa predovšetkým ochrancom práv jednotlivcov a hlasných minoritných skupín. Politicky nekorektné je napríklad písať o akýchkoľvek pozitívnych aspektoch režimov v čase druhej svetovej vojny, označiť rómsku menšinu ako parazitujúcu na spoločnosti, arabských fundamentalistov označiť za teroristov alebo niečo podobné. Ak by nastal deň, keď by hlásanie týchto názorov bolo naozaj trestné, znamenalo by to skutočný koniec demokracie. Aj týmto článkom chcem toto nebezpečenstvo čo najväčšmi oddialiť.

Článek vyšel na 8. června na serveru www.protiprudu.info.