Prekazí Rusko túto vojnu?

Pred rokom 1990 by také veto bolo isté. Bývalý Sovietsky zväz presadil mnohé veci, z ovocia ktorých sa tešíme dodnes: zastavil tanky apartheidu v Angole, vynútil si prepustenie Mandellu a vytvorenie spravodlivejšieho režimu v Južnej Afrike. Impérium ich nenávidelo a želalo si, aby ZSSR zanikol a mnohí západní intelektuáli to želanie podporovali.

Ruský básnik Edward Limonov napísal v 80-tych rokoch krátku poviedku o tom, čo by stalo, keby sa Rusko úplne stratilo z povrchu zeme. Predvídal, že Spojené štáty by začali zasahovať do všetkých krajín na svete a že kapitalizmus a imperializmus by sa opäť veľmi mstivo dostal do sedla po tom, čo v roku 1917 svoje pozície stratil. A toto skutočne aj udialo, o čom svedčia invázie v Paname, v Nikaragui, v Juhoslávii, v Iraku, v Afganistane. Bohatí ešte väčšmi zbohatli, stredná trieda sa scvrkla, slobody sa zrušili pod zámienkou "vojny proti terorizmu".

K tomuto neradostnému vývoju značnou mierou prispela západná ľavica, pretože Sovietsky zväz zlikvidovali dvojitou vierolomnosťou. Elity zradili svoje masy a sprivatizovali bohatstvo, ktoré vytvorili sovietski ľudia. Ale predtým sme my, západní ľavičiari, internalizovali klišé o zlom impériu a donekonečna opakovali slogany, vytvorené naším nepriateľom. Skandovali sme "Nechaj mojich ľudí odísť!", dožadujúc sa v súvislosti s emigráciou mimoriadnych privilégií pre židov. Podporovali sme sovietskych dizidentov, hoci tí nenávideli to, za čím sme stáli a Pinocheta sme považovali za "umierneného ľavičiara". Nás, dobrých a poctivých občanov, oklamala západná mediálna mašinéria, aby my sme odsudzovali svojho mocného spojenca. A západná ľavica ten kolaps neprežila: tá samu seba zničila a to, čo z nej zostalo, teraz reprezentujú takí ako Tony Blair. Lenže, našťastie, Rusko sa nestratilo raz navždy, i keď to hrozilo.

Putin zlomil moc oligarchov, vyhnal do exilu alebo uväznil podvodných veľkopodnikateľov a nastoľuje v krajine poriadok a zákonnosť. Hlavné televízne kanály sa opäť vrátili do rúk obyvateľstva. Moji bohatí židovskí priatelia v Rusku mi vravia, že peniaze už nemajú v tejto krajine moc. Možno si za ne kúpiť pohodlie, ale moc už nie.

Obsiahlu 1500 stránkovú knihu ruského maliara Maxima Kantora pod názvom "Učebnica maľovania" - le demier cri ruskej literatúry - prijímajú mnohí čitatelia s hlasitým pokrikom: "S ideologickou podriadenosťou mamutiemu Západu je koniec!" Kantor sa nezastavuje len pri odsudzovaní kapitalistov; pred tými tu boli intelektuáli. Kantor bráni Krista pred útokmi humanistov: podľa jeho názoru kresťanstvo zradili humanisti. Kantora vôbec neteší nový ruský režim; je mu ľúto, že Rusko sa vzdalo socializmu a on pokladá 20 rokov budovania kapitalizmu za fiasko: socialistické "baraky" nahradili baraky kapitalistické.

Táto kniha naznačuje, že Rusko "Vojny a mieru" je už na ceste a že táto veľkolepá krajina s veľkolepým obyvateľstvom možno ešte zvráti smer dejín.

Ale Rusko sa sotva čoskoro pohne ľavicovým smerom. Rusov neteší, že ho na všetkých stranách obklopujú americké vojenské základne, ani to, že NATO agresívne napreduje a že ruské spoločnosti obmedzujú vďaka politickým motívom. Rusi to vidia tak, že pred 20-timi rokmi ich podviedli, keď Západ prehlasoval, že mu ide o súlad a mier a že bude rešpektovať nezávislosť krajín. Na základe tých sľubov sa ruské jednotky stiahli z Východnej Európy, ale americké pritom stále ešte strašia v Nemecku, Taliansku, Japonsku; teraz pokročili smerom do Poľska a toto leto sa pokúšali vylodiť na Kryme, rovno vedľa domovskej základne ruskej flotily. Rusi odišli z Afganistanu, ale Američania stále ešte okupujú Okinawu.

Ruskí predstavitelia sa necítia byť v bezpečí; od zániku Sovietskeho zväzu mnohých predstaviteľov nezávislých štátov - Noriegu, Saddama Husajna, Miloševiča - zvrhli a uväznili za to, že sa odmietali podriadiť vôli Washingtonu. Ani ruské bohatstvo nie je bezpečné. Rusko, ako mnohé iné krajiny, musí držať svoje úspory v bezodnej priepasti americkej ekonomiky, ale nikto z tých investmentov zatiaľ nemôže čerpať. Nórsko investovalo svoje zisky z ropy do americkej burzy a všetky peniaze stratilo. To isté sa stalo švédskym penziám. Keď sa toto deje v prípade najlepších priateľov Spojených štátov, čo sa bude diať ich nepriateľom? Irán, Irak, Palestína stratili všetky úspory vďaka rozhodnutiam americkej administratívy.

Tie najlepšie stránky sovietskej politiky mali korene v ruskej kresťanskej etike a v tradícii pomáhať bezmocným a slabým; stavať sa na odpor voči agresorovi je jednou z nich. Post-sovietske Rusko tie tradície zdedilo. Ak teda Rusko uplatní právo veta (v prípade Iránu), dá tým najavo, že invázia do suverénnej krajiny sa už v OSN nebude tolerovať a legitimizovať. A Rusko v tomto nebude osamotené; Čína - ktorá je rovnako nespokojná s americkým zasahovaním - ho tiež podporí svojím vetom.

Dosah ruského veta bude väčší, než len odloženie útoku na Irán: to vyšle mocný signál, že s Pax Americana je už koniec. "Stará" Európa sa toho možno chytí a opäť nadobudne nezávislosť; možno sa dokonca bude dožadovať odstránenia tej relikvie z II. svetovej vojny - amerických vojenských základní. "Nová" Európa pochopí, že vo vývoji zaostáva a zbaví sa svojho pro-amerického a anti-ruského postoja. Japonsko sa možno bude dožadovať skoncovania s okupáciou Okinawy. Vo svete bude opäť vládnuť vôľa národov a nie len vôľa Pentagonu.

A potom príde čas hnutia za novú americkú nezávislosť od židovskej loby. K takému hnutiu došlo v 20-tych rokoch v revolučnom Rusku, kedy sa ruskí komunisti začali zamýšľať, či im má íst o svetovú revolúciu, akej sa dožadoval Trockij, alebo o budovanie socializmu vo vlastnej krajine, ako to navrhoval Stalin a Bucharin. Keď Američania odmietnu militantný aktivizmus, môžu sa zbaviť svojich vlastných "Trockých" (keďže republikáni aj demokrati sa snažia šírit "svetovú demokratickú revolúciu") a dajú prednosť izolacionistom, ktorí uprednostňujú budovanie a nie šírenie.

Stúpenci šírenia - od Georgea W. Busha po Hillary Clintonovú - sú veľkými priateľmi Izraela. Táto podpora politických elít pre Izrael svedčí o tom, že obe strany sa poslušne podriaďujú želaniam židovskej loby. Odmietnutie tejto loby sa môže stať sloganom novej americkej revolúcie, novej americkej politickej strany nezávislosti a nezasahovania na ceste utvárania takých Spojených štátov, s akými by svet mohol žiť.

I proti našej vôli, svet vstupuje do ďalšieho kola vojny, keďže Izrael a Spojené štáty sa snažia presadiť sankcie voči Iránu. Pokiaľ ide o veľké mocnosti zdá sa, že Veľká Británia poslúcha rozkazy Washingtonu, Nemecko nedokáže povedať židom "nie", kým Francúzsko ide práve zvoliť do funkcie najviac pro-amerického a pro-izraelského prezidenta v dejinách Nicolasa Sarkózyho.

Čína sa nechce dať do toho zapliesť, ale povráva sa, že je ochotná - pokiaľ však sa to nebude týkať ropy a zemného plynu. Zdá sa, že Rusko je osamelým mierovým hlasom na Blízkom východe a to má k tomu svoje vlastné dôvody.

Pred pár dňami zavolal prezident Putin izraelského premiéra Olmerta a chcel vedieť, či sa Izrael zámerne snaží nasledovať osud križiackeho kráľovstva, ktoré sa stratilo v nenávratne a to tým, že sa odmieta vysporiadať so svojimi susedmi. Olmerta to šokovalo: nikto sa nikdy neopovážil s ním takto hovoriť. Európski a americkí predstavitelia sa zvyčajne správajú chytro a hneď prehlasujú, že Izrael má právo brániť sa. Aj Rusi vychádzali Izraelu v ústrety - od roku 1991, kedy si ich veľvyslanca v Tel Avive, zosnulého pána Bovina, často plietli s izraelským veľvyslancom v Rusku.

Keď si Rusko po "katastrojke" začalo upevňovať svoju pozíciu vo svete a ruskí predstavitelia prišli s prvými umiernenými návrhmi na mier na Blízkom východe, Izrael to bral ako urážku. "Tá porazená krajina nám nemá čo radiť", hneval sa Simon Peréz v živom televíznom vysielaní. Ale Rusko stále nadobúdalo na sile a Rusi sa opäť stali aktívnymi účastníkmi toho procesu. Nedávnu návštevu ruského ministra zahraničia pána Lavrova v Damašku pomenoval Izrael inak. Lavrov sa pokúšal presvedčiť izraelských predstaviteľov, aby netrvali na iránskych sankciách. Sankcionovaný Irán sa bude cítiť izolovaný, ohrozovaný a vystúpi zo zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Sankcie povedú k vojne, vysvetľoval Lavrov, ale izraelským predstaviteľom vojna neprekáža, a tak na sankciách trvajú. Potom Rusi prišli s návrhom na usporiadanie medzinárodnej konferencie o Blízkom východe Madrid-2. Ten nápad podporujú arabské krajiny, ale Izrael ho odmietol. Zdá sa, že Izrael sa pohýna smerom k vojne a považuje ju za nevyhnutnú.

Tento pocit nevyhnutnosti súvisí s americkou politikou. Ak sa v Spojených štátoch odhalí záhada 9/11, Bushova administratíva možno urýchli svoje vojnové plány. Teraz po prvý raz od roku 2001 začal aj hlavný mediálny prúd informovať o "konšpiratívnych teóriách" a prezrádza, že viac než jedna tretina Američanov je predsvedčená, že administratíva bola do útokov zapletená. Ten trend je badateľný aj v hlavných európskych denníkoch. I keď v oficiálnej verzii je veľa menších i väčších chybných detailov, verejnosť má pochybnosti úplne z iných dôvodov: ak nejakí zlí a nemilosrdní moslimskí teroristi mohli spáchať útok 9/11, prečo potom už nič podobné neurobili? Smiešne pokusy prezentovať "plán s tekutými výbušninami" ako ďalší 9/11 ešte väčšmi podkopal dôveru verejnosti. Nuž Bush si možno myslí, že jedine vojna s Iránom mu umožní vyhnúť sa braniu na zodpovednosť.

Niektorí tvrdonosí ruskí experti sa nadchádzajúcej vojny neboja. Podľa nich Amerika si v Iráne zopakuje ich vlastnú neradostnú skúsenosť v Afganistane. Ak Vietnam označujete za "uviaznutie v bahne" a Irak "závoz v močiari", tak pre Irán si budete musieť vymyslieť nejaké iné označenie. Cena ropy stúpne na 200 dolárov - dosť na to, aby vyložili zlatom každý plátok v ropu vyvážajúcom Rusku, ako prorokoval Marx. Útok na Irán Ameriku zničí - ale čo si robiť starosti? Prečo by sme sa my mali pokúšať jej zabrániť? - hovoria odborníci.

Ale Putin má silné interné dôvody, aby túto vojnu prekazil, keďže sionisti plánujú roznietiť medzi-náboženský konflikt, aby Rusko podkopali. Korene tohto úkladu možno nájsť v prechodnom období zo ZSSR k post-sovietskemu Rusku, kedy vznikla nová a čerstvá izraelská loby v Moskve. Jej členovia podporovali trhovú demokraciu, neoliberalizmus a privatizáciu. Podpora Izraela bola "šibboletom" (heslom), aby rešpektovali želania Západu. Zatiaľčo obyčajným Rusom bolo za bývalým ZSSR ľúto, ruskí židia - spoločne s ambicióznymi Rusmi - aktívne podporovali trhové reformy a oslavovali potlačenie demokraticky zvoleného parlamentu v roku 1991 a 1993.

Tieto pro-trhové sily sa zmocnili médií; podobne ako na Západe, aj tu židia majú v rukách väčšiu časť médiálnych vlastníkov a redaktorov, rovnako ako banky a kapitalistické podniky. I keď mnohí z nich nie sú posadnutými sionistami, voči Izraelu prechovávajú vrelé city. Izrael podľa nich nie je miestom, kde by sa dalo ujsť pred mýtickým antisemitizmom, ale miestom, kde sa dá ujsť pred políciou, a tak mnohí židovskí zločinci zo Spojených štátov, Francúzska, Anglicka a Ruska práve to urobili.

Pro-izraelské sily v Rusku úspešne napomáhajú rozdúchavať konflikt medzi kresťanmi a moslimami; navrhujú začleniť Rusov do proti-moslimského "bieleho" frontu. Židmi vlastnené médiá a nimi upravované príspevky si načisto osvojili anti-moslimské postoje. I keď toto bolo pre Rusov, ktorí žili s moslimami a Tatármi v pokoji už od zôr svojej histórie, cudzie, médiám sa podarilo otráviť im mysle. V tomto zohrala veľkú rolu Čečňa: čečenskí bojovníci, ktorých veľkodušne finančne podoporoval židovský veľkopodnikateľ Berezovský, v nich teroristickými útokmi prebudili anti-moslimské cítenie.

"Gaza je naša Čečňa", zvykli hovoriť izraelskí emisári, hoci Čečenci (na rozdiel od obyvateľov Gazy) majú občianske a politické práva ruských občanov.

Státisíce Čečencov a príslušníkov iných moslimských etnických skupín migrovalo do severských ruských miest, kde - na rozdiel od Západnej Európy - boli ekonomicky veľmi úspešní, a tak sa stali predmetom závisti domácej populácie. Nedávne výtržnosti v Kandapoge boli práve dôsledkom tohto úspechu. Imigrácia je zložitou záležitosťou a pre sionistov je veľmi vhodná, či už ide o Európu alebo o Rusko. Ruskí nacionalisti typu Le Pena sa stali veľkými priateľmi Izraela a sionizmu. Podporujú právo Izraela bojovať proti moslimom a dúfajú, že (ruskí) židia odídu do Izraela (ale tento ich sen sa sotva uskutoční, keďže tisíce židov sa každý mesiac vracia späť do prosperujúceho Ruska). Hovorí sa, že Ruský židovský kongres presunul veľké sumy peňazí tým najodpornejším rasistickým skupinám, aby ich nasmeroval proti moslimským imigrantom.

Takže Putinova administratíva sa nachádza medzi mlynskými kameňmi pro-západných liberálov so sympatiami pre Izrael "naľavo" a "napravo" zase s ruskými "bielymi" nacionalistami, ktorí sú proti návalu moslimských imigrantov a ktorí podporujú zúrivo anti-moslimský Tel Aviv. Toto ohrozuje súdržnosť krajiny, keďže nielen Severný Kaukaz, ale aj Tatarstan sa môže odtrhnúť. Rusko, na rozdiel od Európy, nemá len moslimských imigrantov, ale aj prominentnú domácu moslimskú menšinu. Takže zachovanie Ruska závisí od potlačenia tohto anti-moslimského trendu, pretože krajinu to zničí a rozbije sa do rôznych, proti sebe bojujúcich, lén. Takto by Putinovo Rusko mohlo oponovať voči vzoru "konflikt civilizácií". Ale bude to stačiť? ...

Články Russia Hesitates a Russia Hesitates – II byly uveřejněny na serveru israelshamir.net a thetruthseeker.co.uk v září. Překlad provedl prop.sk, odkud jsem oba články převzal a spojil do jednoho - děkuji.