Čo je to rasizmus?

Kultúra je úzko spojená s dejinami národa, z ktorých vyviera, v ktorých sa tkvie jej jedinečnosť a teda je naviazaná na princíp etnický. Všetky súčasné kultúry sú naviazané na tento princíp a ak by sme tento fakt dovolili plne uznať, museli by sme zároveň potvrdiť význam rasy. Veci, ktoré spájajú spoločnosť je ťažké oddeliť od jej rasových charakteristík.

Intelektuálna podpora tejto agendy má svoj pôvod v samotnom názve - "intelektulizme", ako hnutí, či smere, ktorého zástancovia sú mnohokrát ľudia na míle vzdialení od reálneho života, ľudia, ktorí sa priúčajú zásadám a riešeniam slovenských problémov ďaleko za hranicami Slovenska a nakoniec sú to paradoxne intelektuáli, ktorí sú voči propagande najzraniteľnejší z viacerých dôvodov. Avšak aj tí najzarytejší zástancovia tzv. "rómskej otázky" by si nezvolili za svoje bydlisko mesto, či dedinu s vysokým počtom Rómov, či by neposlali svoje deti do školy, v ktorej je prevaha detí rómskych. Táto propaganda, akokoľvek je vzdialená od života, je dávkovaná skupinami, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou do iného styku, než občasnej návštevy osady s Rómami nikdy neprídu, skupinami ľudí, ktorých deti chodia do výberových zahraničných škôl a reality denného života východného Slovenska sa ich nikdy nedotknú. To je však skupina, ktorá nemá, možno okrem výhodného postavenia a mediálneho priestoru, propagáciou týchto myšlienok čo získať. Kto je to teda, v koho záujme je vytvorenie multikulturálnej, chaotickej spoločnosti bez kohézneho jadra, bez dominantného náboženstva, bez tradícií, s podporou vládou definovaných a chránených menšín a myšlienok, koho záujmom slúžia tieto abstraktné princípy, uvádzané do života napriek ich zjavnej nelogickosti v kontraste so zásadami vývoja a ľudskej prirodzenosti?

Či už je to Nový svetový poriadok (New World Order), globalisti, finančníci, či svetové korporácie, ktoré vidia princíp etnicity ako hrozbu svojej moci, či snahy transformovať ľudí na poslušné, ľahko ovládateľné bytosti bez akejkoľvek súdržnosti, ako kúpnu silu, ktorá by neprekážala mocným - oslabovanie tradícií a homogenity národov je cieľavedomá a riadená činnosť, ktorá v žiadnom prípade nepredstavuje prirodzený vývin, práve naopak. Výsledkom sú snahy o zavedenie "štandardov", ktoré sú v protiklade s prirodzeným správaním sa jednotlivca, sú vnucované štátnou mocou a čokoľvek iné musí byť teda potláčané. Dokonca i vlastná kultúra, zvyky a ich chápanie sa zdá byť dnes v opozícii so zložkami moci a štátu. Dostávame sa do extrémov, kedy sa konzervatívni kresťania ocitajú v situáciách, ktoré by boli pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľné - obvinenia z netolerancie, rasizmu, nacionalizmu... Príkladov na to je viac než dosť vo svete i na Slovensku. Na zhoršenie situácie liberáli radi ženú veci k extrémom (a paradoxne radi označujú tých, ktorí si dovolia s nimi nesúhlasiť za extrémistov) a každé vybočenie z ich predstavy ideálneho občana, z ich definovaných noriem je nielenže považované za rasizmus, ale ihneď prirovnávané k nacizmu. Motivácia za takouto nálepkou je myslím zrejmá. Inými slovami ak niekto odmietne bývať s Rómami, obslúžiť ich v reštaurácii, podať im ruku, ak učiteľka odmietne učiť v osobitnej škole, kde je prevaha rómskych detí, vykonštruované úvahy liberálov nad týmto prirodzeným ľudským konaním často končia prirovnávaním k hrôzam nacizmu a dvíhaním varovného prstu nad tým, "že dejiny sa môžu opakovať".

Tieto myšlienky majú svoj pôvod za oceánom, je teda nevyhnutné pozrieť sa práve tam na hľadanie odpovede a tiež výkričníka do budúcnosti, kam tento vývoj môže dospieť, ak sa stane nekontrolovateľným. (resp. kontrolovaný spôsobom už načrtnutým) Určite neexistuje žiadna iná krajina, ktorá má z rasizmu väčší "strach" ako Spojené štáty americké. V porovnaní s inými urážkami je urážka a obvinenie z rasizmu trestaná viac ako iné. Tlač a verejnosť si tak zvykli na príbehy o vraždách, znásilneniach prepadnutiach, že sami sa na ne pozerajú ako na "nezbaviteľnú súčasť" amerického života. Rasizmus však nikdy nie je "nezbaviteľný". Ak bol spomínaný neprirodzený vývin, médiá tomuto vývinu značne pomáhajú a práve médiá sú často kľúčom k pochopeniu celej záležitosti.

Ak napríklad biely študent právnickej univerzity z Georgetown oznamuje, že čierni študenti sú menej kvalifikovaní ako bieli, naštartuje tým celonárodnú kampaň a debatu o "rasizme". Ak by tento istý študent niekoho zabil, pozornosť médií by bola značne nižšia. (Spomeňme na prípad rómskej redaktorky a policajta, ktorý jej odmietol podať ruku - správa obletela celý svet a rokoval o nej americký kongres!!!)

Rasizmus skutočne je celonárodná posadnutosť. Univerzity sú ním preplnené, politici a noviny ho odcudzujú, kazatelia kážu proti nemu, Amerika je rasizmom presiaknutá. Čo to vlastne ale rasizmus je?

Slovníky nám pri vysvetlení tohto pojmu veľmi nepomôžu. Definujú to ako vieru, že jedna rasa je nadradená nad inou, alebo vieru, že kultúra a správanie sú zakotvené v rase.

Definícia rasizmu je však niťou k porozumeniu čo si pod tým Američania predstavujú. Súčasný americký názor vychádza z dogmy, že všetky rasy sú rovné. Napriek jasným dôkazom o opaku, všetky rasy boli prehlásené za rovnako talentované, rovnako tvrdo pracujúce a ktokoľvek, kto spochybní túto dogmu, je považovaný za konečné zlo.

Dogma má logické následky, ktoré sú veľmi dôležité. Ak by černosi boli rovní belochom v každom ohľade, čo zapríčiňuje ich chudobu, kriminalitu a spôsob života? Keďže akákoľvek teória o rozdieloch medzi rasami bola postavená mimo zákon, jediné možné vysvetlenie príčiny zlyhania černochov je biely rasizmus. A keďže černosi sú chudobní, kriminálne aktívni s často neusporiadaným spôsobom života, musí byť majorita označená za rasistickú.

Každá verejná diskusia o rase je dnes uzamknutá do nemennej logiky. Akékoľvek vysvetlenie za neúspechy černochov, ktoré nezáviseli na bielom rasizme nás zavedie do zakázaných vôd rasových rozdielov. Ak belosi neutláčali černochov vedome, museli to robiť nevedome. Ak nemôžu byť obvinení konkrétni jednotlivci, musia existovať rasistické inštitúcie. Ak náhodou neexistujú inštitúcie, musí byť rasistická celá spoločnosť. Dogma rasovej rovnosti nenechá žiaden priestor na vysvetlenie zlyhania černochov, ktoré by nebolo istým spôsobom zvalené na belochov.

Logické následky tohoto efektu sú zrejmé. Keďže sme nútení veriť, že jediné vysvetlenie nebieleho zlyhania je biely rasizmus, kedykoľvek chudobný černoch spácha zločin, žije z podpory, berie drogy, je to biela spoločnosť, ktorá je obvinená z ďalšej formy rasizmu. Je to presne rovnaký princíp, rovnaká rétorika, ktorú používajú "slovenskí intelektuáli" na zdôvodnenie zlyhania Rómov a ich neschopnosť začleniť sa do spoločnosti. Žeby náhoda?

Každé zlyhanie alebo zlé správanie nebielych sa stáva dôkazom toho, že biela spoločnosť je plná rasizmu a rasových predsudkov.

Tento spôsob uvažovania vedie k zvláštnym uzáverom. Rasizmus je predovšetkým považovaný za hriech, ktorý je páchaný výlučne belochmi. Čierny kongresman z Chicaga, Gus Savage a Coleman Young, čierny starosta z Detroitu argumentovali, že len bieli ľudia môžu byť rasistami. Tak isto v roku 1987 pracovníčka afirmatívnych akcií zo State Insurance Fund z New Yorku vydala nariadenie, v ktorom vysvetľuje, že všetci belosi sú rasisti. Ako ináč by mohli byť vysvetlené neúspechy černochov?

Napriek tomu, že černosi a liberálni belosi priznávajú, že niektorí belosi môžu byť rasisti, dodávajú zároveň, že nebieli boli nútení k sebaobrane vďaka storočiam bieleho utláčania. Nebiely rasizmus je naproti tomu pochopiteľný a odpustiteľný.

Čiže, či je nejaký akt volaný rasizmom alebo nie, záleží na tom, ktorá rasa tento čin spácha.

Príklady tohto dvojitého štandardu sú tak časté, že je takmer nemožné ich vymenovať. Keď beloch zabije černocha a použije pritom slovo "neger", nastáva ohromný mediálny rozruch v celej krajine. Ak černošský člen Yahweh strany spácha rituálnu vraždu a zabije pritom niekoľko belochov, médiá mlčia. Univerzity zakazujú pejoratívne pomenovania nebielych, ignorujú však útoky na belochov. Ak v čase volieb 60 % bielych voličov volí bieleho kandidáta a 95% černochov kandidáta čierneho, sú to bieli voliči, ktorí sú obvinení z rasových predsudkov.

Existuje 107 "historicky čiernych" univerzít, ktorých "čiernosť" musí byť uchovaná v mene rozmanitosti, všetky historicky biele univerzity musia byť však integrované v mene rovnakého hesla. Odpor by bol považovaný za rasizmus.

Zjavný protibiely rasizmus vo forme afirmatívnych akcií sa teraz stal v krajine zákonom. Čokoľvek podobné afirmatívnym akciám, čo by sa praktizovalo v prospech belochov by bolo považované za rasizmus. "Čierna pýcha" je vraj prekrásna a hodnotná vec, čokoľvek čo by sa podobalo bielej pýche by bolo považované za formu nenávisti. Je absolútne prirodzené pre emigrantov tretieho sveta aby požadovali školské inštrukcie, vodičské preukazy vo svojom rodnom jazyku. Keď však rodení Američania požadujú aby sa naučili anglicky, je to rasizmus. V celej krajine sú čierne, juhoamerické a ázijské kluby považované za vyjadrenie etnickej solidarity. Akýkoľvek klub, ktorý by však bol založený len pre bielych by bol považovaný za rasistický. NAACP /Národná organizácia za pokrok černochov/ otvorene hlása a propaguje výhody pre černochov a je "rešpektovanou" organizáciou za práva černochov. NAAWP /Národná organizácia za práva bielych/, ktorá hlása podobné princípy pre všetky rasy, je označovaná za rasistickú.

Na niekoľkých univerzitách sa študenti postavili proti afirmatívnym akciám a založili únie pre bielych podobné tým černošským a boli za to odsúdení. Nedávno keď sa bieli študenti v Lowell High School ocitli v pozícii menšiny, žiadali o otvorenie rovnakého klubu, aký majú čierni študenti. Bolo im to v horore zamietnuté. Ak dnes existuje v Amerike klub, do ktorého chodia náhodou len belosi, je okamžite označený za rasistický (viď správy za mesiac marec, kedy populárny americký sitcom Friends bol označený za rasistický, pretože všetky hlavné postavy sú belosi).

Jedným z obľúbených sloganov, ktorý dnes definuje asymeterickú kvalitu amerického rasizmu je "oslavovanie rozmanitosti." Ľuďom však začalo dochádzať, že "rozmanitosť" sa deje vždy na úkor bielych a nikdy nie naopak. Na Howard university nikto nehlása aby bola rozmanitejšia a pripustila viac belochov, juhoameričanov alebo aziatov. Nikto nikdy nenavrhol, že Národná španielska univerzita v San Jose by benefitovala z rozmanitosti tým, že by mala mať viac nešpanielskych študentov. Nikto nikdy nenavrhol, že čierny kongresový Caucus alebo iné zložky NAACP alebo Mexican - American Legal Defense Fund trpí nedostatkom rozmanitosti. Pre tieto skupiny je akosi úplne prirodzené oslavovať homogenitu. A naopak - všetky biele skupiny, spolky, mestá, školy, kluby či susedstvá trpia vraj nedostatkom rozmanitosti, ktorá musí byť rýchlo vyliečená. Len ak budú bieli ľudia odsúdení k tomu, aby sa stali menšinou, len vtedy bude rozmanitosť dosiahnutá.

Osvojenie si alebo oslavovanie rozmanitosti, ako sme k tomu často nabádaní, je zrejme úzko spojené s nadbytkom belochov. Zdá sa, že celá spoločnosť trpí týmto nadbytkom. Súčasné imigračné zákony sú vybudované tak, že takmer 90% ročného prívalu 800 000 legálnych imigrantov sú nebieli. Každý rok zároveň prichádza do krajiny niekoľko miliónov nelegálnych imigrantov, ktorí sú všetci nebieli. Bolo by rasizmom nebyť vďačným za tento "príspevok" k rozmanitosti.

Sú to samozrejme len biele národy, ktoré sú vyzývané k rozmanitosti. Je takmer komické predstaviť si národ akejkoľvek inej rasy, ktorá by sa hlásila k čomusi podobnému. Čo ak by Spojené štáty vyhnali do Mexika svojich najmenej vzdelaných, najchudobnejších občanov? Mohol by si snáď niekto myslieť, že Mexiko by bolo kultúrne obohatené? Tolerovalo by Mexiko, alebo akákoľvek iná nebiela krajina túto kultúrnu a demografickú katastrofu? Samozrejme že nie. Napriek tomu majú Američania hľadieť na záplavy Mexičanov, juhoameričanov a aziatov, ktorí ročne do krajiny prichádzajú ako na cenný kultúrny dar. Majú oslavovať svoju vlastnú stratu vplyvu, svoje miznúce počty, svoje vyvlastňovanie pretože ináč by to bol obyčajný rasizmus?

Existuje ďalšia zaujímavá asymetria v americkom rasizme. Keď nebieli propagujú svoje vlastné príčiny a dôvody, nikto ich nikdy neobviňuje z "nenávisti" k akejkoľvek inej rasovej skupine. Černosi sa môžu pridať k hnutiu za občianske práva a juhoameričania môžu byť aktivistami bez strachu, že budú obvinení z rasových predsudkov. Môžu otvorene agitovať za rasové preferencie, ktoré utláčajú bielych ľudí. Môžu požadovať preferenčné zaobchádzanie bez toho, aby ich ktokoľvek usvedčil z toho, že sú proti - bieli.

Ak na druhej strane belosi vyjadria svoj názor na afirmatívne akcie, sú okamžite nazývaní "haters."

Ak idú tak ďaleko a povedia, že chcú aby im dali pokoj, ako aj ich európskemu dedičstvu, sú označovaní za nevýslovne nenávistných a netolerantných.

Všetkým nebielym je dovolené uprednostňovať svoju vlastnú spoločnosť, považovať sa za skupinu s vlastnými záujmami, ktoré sú odlišné od záujmov väčšiny a otvorene tieto záujmy presadzovať. Nič z toho nie je považované za rasistické. Zároveň s tým však musia belosi uprednostňovať záujmy nebielych. Musia obetovať svoju budúcnosť na oltár multikulturalizmu a spolupracovať na svojom vyvlastňovaní, na vylučovaní zo svojich spoločnosti, obetovaní svojej kultúry � Ak odmietnu, stanú sa rasistami.

Celé nebiele spoločenstvo je v USA samozrejme úplne prirodzené a zdravé. Nič nemôže byť prirodzenejšie ako milovať vlastný národ a snažiť sa o jeho rozkvet. Filipínčania a Salvádorčania sú prekvapení keď zistia po príchode do USA, že majú nárok na afirmatívne akcie, ktoré preferujú ich pred domácim obyvateľstvom. Možno ich viniť, že sa k nim prihlásia? Je prekvapujúce, že chcú vlastný jazyk, vlastnú kultúru, bratov a sestry, ktorí by mali čo najväčšie práva a vtisli tejto krajine svoj znak? Ak sa kedysi výnimočný a hrdý národ ohol v sebadeštrukcii a je pripravený predať zem a moc komukoľvek, kto o to požiada, prečo by sa teda mali Mexičania a iní sťažovať?

Nie, je to biele spoločenstvo, ktoré je v USA nezdravé a bez historického precedensu. Bieli sa nechali presvedčiť, že je rasizmom namietať proti svojmu vyvlastňovaniu a pracovať za svoje vlastné záujmy. Nikdy v dejinách ľudstva neotvoril dominantný národ brány cudzincom a neponúkol im svoje bohatstvo. Nikdy predtým neboli ľudia klamaní a dovedení k tomu, že vzdanie sa svojho dedičstva je prednosť a cnosť. Liberáli tvrdia, že rasizmus zahŕňa nenávisť alebo strach z iných, čo však nemusí a zvyčajne ani nie je pravda. Ak niekto má rád svoju rasu, neznamená to, že nenávidí iné, jednoducho mu je bližšia jeho vlastná genetická rodina. Keby to však aj nenávisť zahrňovalo, nejde o nič nemorálne, pretože nenávisť je spontánna reakcia, ktorú ľudia nevedia kontrolovať a teda nemôže byť považovaná za nemorálnu.

Zo všetkých rás, ktoré sú v Amerike, len belosi boli oklamaní a podvedení tým, že uprednostňovanie vlastného druhu je rasizmus. Len bieli sú učení, že láska k vlastným ľuďom je vlastne nenávisťou k iným. Všetci zdraví normálni ľudia uprednostňujú spoločnosť svojho druhu a nemá to nič spoločné s rasizmom. Všetci milujú svoje rodiny viac ako svojich susedov, neznamená to však, že svojich susedom nenávidia. Belosi, ktorí milujú svoju rasovú rodinu nemusia prechovávať k nebielym žiadnu nenávisť. Želajú si len, aby im dali pokoj a aby sa sami zúčastňovali na svojom rasovom a kultúrnom osude.

Čo žiadajú od belochov v Amerike je veľmi neprirodzené. Chcú aby sa oddali záujmom iných rás a ignorovali pritom svoju. Je to akoby sme žiadali otca, aby pre dobro svojich detí miloval viac deti susedove ako svoje, ináč by bol rasistom. Čo je teda rasizmus?

Je to oveľa širší pojem ako to ponúkajú slovníky. Je to akákoľvek opozícia bielych ľudí proti silám rasových preferencií pre nebielych. Je to akékoľvek napredovanie belochov smerom k svojim ľuďom a ich kultúre. Je to akýkoľvek odpor belochov k myšlienke, aby sa stali menšinou. Je to neochota byť odstrčení.

Liberálny rasizmus má niekoľko motívov, z ktorých na Slovensku je najviac uplatňovaný motív morálny, ktorý sa deje prostredníctvom morálneho vydierania. Pre kresťanov, ktorí sú učení láske k blížnemu je viac - menej vlastné podeliť sa o svoje "bohatstvo" s tými, ktorí sú v živote menej šťastní. Takýmito sú zhodou okolností Rómovia, môžu to však byť aj deti z detských domovov, z ktorých práve opäť rómske deti tvoria podstatnú časť. (je predsa nemorálne nepomôcť deťom v detských domovoch, ktoré sa tam ocitli nezodpovedným prístupom štátu k rómskej otázke a za chyby štátu máme platiť my svojou dobročinnosťou cez stovky charitatívnych zbierok). Práve preto v takmer každej televíznej relácii o Rómoch je snaha zakomponovať do relácie aj ich zbožnosť, vieru v Boha a pokoru a cez tieto ich "cnosti" vplývať na majoritné obyvateľstvo. Preto ich v televízii vidíme v kostoloch, spievať nábožné piesne, modliť sa... Táto stratégia však zlyháva v lokalitách, kde ľudia prichádzajú s Rómami denne do styku a môžu sa presvedčiť, že televízna fikcia nezodpovedá realite každodenného života.

Dôvodom prečo bol a je liberálny antirasizmus používaný ako zámienka utláčania slobody prejavu je, že musí byť chránený pred "nenávisťou." Pravdou však je, že takéto potláčanie nielenže neochráni menšiny, ale jeho zlyhanie, ktoré ho s istotou bude doprevádzať dáva politickú moc na zavedenie ďalších reštrikcií slobody za účelom toto zlyhanie "opraviť". Vysvetlenie je jednoduché. Snahy o slobodný prejav sú založené na poznaní, že slobodný prejav funguje 2 spôsobmi: 1. ako bezpečnostný ventil na vypustenie negatívnych emócií a znížením pravdepodobnosti spáchania násilia; 2. ako prostriedok politickej zmeny - každý, kto spôsobuje negatívne emócie sa ich do určitej miery môže zbaviť zúčastnením sa verejných diskusií a možných "opráv". Keď je však slobodný prejav potlačený, emócie vzrastajú a hromadia sa nielen preto, že ľudia nemajú možnosť ich ventilovať v slobodnom prejave, ale aj preto, lebo sú frustrovaní nad zmenou spôsobu sociálnych pomerov.

Akýkoľvek program zameraný na potlačenie slobodného prejavu je odsúdený k zániku z minimálne troch dôvodov: 1. Zvýši nenávisť voči tým, ktorí sú chránení potlačením prejavu. 2. Značne zníži schopnosť a možnosť ľudí zmeniť a vplývať na sociálnu politiku. 3. S veľkou pravdepodobnosťou povedie k totalitnému politickému ovzdušiu.

Čierny zločin je v USA napr. 9 krát väčší ako biely (to je o 900 % viac) a každý rok je znásilnených 20 000 bielych žien černochmi. (štatistika FBI na základe výskumu na 100 000! respondentoch) Liberálna stratégia podkopania slobody prejavu je zameraná na povýšenie na jeho miesto princíp neubližovania ľudským pocitom.

Tieto štatistiky možno ublížia pocitom černochov, museli by sme ale byť mimo zmyslového vnímania ak by sme nepriznali, že táto informácia má pre belochov vitálnu dôležitosť. Skutočné snahy liberálov smerujú k povýšeniu princípu "neuraziť menšiny" nielen nad princíp slobody prejavu, ale aj nad princíp pravdy.

Kusé televízne šoty o rómskych výtržnostiach na východnom Slovensku sú skutočne len špičkou ľadovca. Je smutné, že momentálna spoločenská a politická situácia nám nedovoľuje pravdivo a slobodne diskutovať o týchto otázkach.

zdroje: Thomas Jackson - What is racism
John Birdman Bryant - Straight talk about racism
Jim Kalb - Anti-racism

Převzato ze serveru Proti prúdu.