Smrteľné zovretie

Zdá sa, že naši vládni predstavitelia, politickí ekonómovia a ekonomickí novinári sú celkom spokojní so súčasným stavom a vôbec sa nestarajú o hlbokú krízu, do ktorej takáto ekonómia priviedla svet. Bezstarostne diskutujú o nebezpečenstve "prehriatia" či o potrebe "ochladenia", ako keby ekonomika fungujúca na princípe kuchynského bojlera alebo hriankovača bola vhodnou bázou pre koordináciu ľudskej činnosti. Zdá sa, že rovnako spokojne pokračujú vo svojej práci tak "ako doteraz" bez toho, žeby sa zamysleli nad najznepokojujúcejšími a protirečivými údajmi vychádzajúcimi zo sveta peňazí a ekonomiky.

Napríklad všetky krajiny na svete trpia obrovským a ustavične rastúcim štátnym dlhom. Británia má dlh, ktorý sa rýchlo blíži k 400 miliardám libier, dlh Kanady dosiahol 650 miliárd USD a Nemecko už prekračuje 500 miliárd DM. Ide vari o chudobné krajiny? O nič chudobnejšie než Japonsko s dlhom zodpovedajúcim dvom tisícom miliárd dolárov alebo Amerika so štátnym dlhom prevyšujúcim päť tisíc miliárd dolárov. Pretože chudobnejšie krajiny sú ochromené v dôsledku svojej zadlženosti medzinárodným úverovým inštitúciám a zahraničným bankám, celkový obraz nám ukazuje svet trpiaci akútnou a stále sa zhoršujúcou insolventnosťou.

Ale toto je predsa úplne nelogické a absurdné... Tu automaticky vyvstáva otázka. Ak všetky krajiny sveta sú zadlžené, komu to vlastne dlžia? Rozum nám hovorí, že tam, kde je dlžník, musí byť aj veriteľ. Ak všetky krajiny sú zadlžené, potom kto vlastne dlhuje komu? Okrem logickej absurdnosti stavu, v ktorom všetky krajiny sú zároveň insolventné, takáto stále rastúca zadlženosť stojí v príkrom protirečení s reálnym a zjavným bohatstvom týchto krajín. Toto je zvýraznené ešte skutočnosťou, že krajiny s najväčšou zadlženosťou majú zároveň najvyspelejšie ekonomiky. Čo tak asi môžeme povedať rozvojovým krajinám, ktorým sa pod ťarchou dlhu podlamujú nohy, národom, ktoré okopírovali naše ekonomické inštitúcie a usilujú sa žiť život bez chudoby? "Usilovne pracujte, a jedného dňa aj vy budete mať taký malý dlh ako Amerika - púhych 5 tisíc miliárd dolárov!" (Pozn. prekladateľa: 8. júna 2005 dlh USA bol už 7 790 miliárd dolárov.)

Avšak nielen tieto protirečivé údaje zostávajú nepovšimnuté zo strany väčšiny ekonómov nevšíma. Okrem stále rastúcej štátnej zadlženosti, prudko stúpa aj súkromná zadlženosť ľudí a firiem. Celková suma pôžičiek, hypoték, povolených prečerpaní bankových účtov a nákupov prostredníctvom kreditných kariet je naozaj ohromná a v Británii tvorí zhruba 780 miliárd libier, z čoho 500 miliárd znášajú bežní občania. Američania, pravdepodobne najbohatší národ, aký kedy žil na tejto planéte, sú najzadlženejšími ľuďmi na svete, pretože ich hypotekárne dlžoby v súčasnosti dosahujú výšku 4,2 tisíc miliárd USD. Podobne ako u štátneho dlhu, aj zadlženosť domácností je v príkrom rozpore so skutočným bohatstvom týchto národov.

Každé reálne hodnotenie situácie musí prísť k záveru, že Amerika, Británia a mnoho ďalších vyspelých národov majú fantasticky bohaté ekonomiky. Takáto obrovská osobná zadlženosť absolútne neodráža skutočnú situáciu. Ba čo viac, vďaka technologickému pokroku, ktorý zvyšuje ich už aj tak ohromnú ekonomickú výkonnosť, tieto krajiny sa stávajú ešte bohatšie, nie chudobnejšie. Kde je však finančný odraz tohoto vývoja? A prečo toto reálne bohatstvo nevyvolá spätnú väzbu v podobe zníženého tlaku na prácu a výrobu? Toto bohatstvo nemá žiaden finančný odraz, ba finančný systém registruje úplný opak bohatstva. V ňom existuje iba rastúca zadlženosť, ktorá vystavuje naše ekonomiky a v nich pracujúcich ľudí stále intenzívnejšiemu finančnému tlaku a privádza k peňažnej chudobe.

Dôvera v peniaze

Medzi ekonómami, ale aj všeobecne medzi ľuďmi panuje zhoda v názore na peniaze, že sú neutrálnym a presným médiom a že odrážajú iba ekonomickú skutočnosť. Táto dôvera sa prejavuje v bezhraničnej akceptácii nielen nerealistickej zadlženosti, ale aj celého radu ďalších peňažných údajov. Napríklad Amerika v súčasnosti zvyšuje svoju už aj tak kolosálnu produkciu - nie však preto, aby uspokojila svoje potreby -, ale preto, lebo je nútená získavať príjmy z exportu a nimi vylepšovať svoju platobnú bilanciu. Zároveň mnoho krajín Tretieho sveta sa usiluje vybudovať silnejší exportný sektor, a to opäť nie preto, aby vyrábali produkty pre svoju potrebu, ale aby zlepšili platobnú bilanciu a boli schopní splácať pôžičky. Takto sme svedkami vskutku bizarnej situácie, keď najbohatšie krajiny sveta sa usilujú za každú cenu zvýšiť svoju výrobu jednoducho iba preto, aby finančne zostali nad hladinou, zatiaľ čo najchudobnejšie krajiny, ktoré by zúfalo potrebovali zlepšiť svoje domáce poľnohospodárstvo a priemyselnú infraštruktúru, svoje ekonomiky orientujú na už aj tak presýtený svetový trh - a to z peňažných dôvodov. Toto všetko zaraďuje ekonómiu a najmä ekonómiu finančnú, do sféry pohybujúcej sa mimo reality.

Avšak pochybné finančné údaje usmerňujú chod nielen makroekonomickej sféry. Pri zostavovaní každého rozpočtu a pri každých voľbách sa pozornosť sústreďuje na otázky znižovania výdavkov, úspor na jednej strane a obvinení z plytvania peňazí na strane druhej. "Finančný plán druhej strany je nadsadený" všetci zborovo tvrdia. Desiatky ekonómov a politických komentátorov potom usilovne prepočítavajú na svojich kalkulačkách, či sľuby tej strany sú dôveryhodnejšie než sľuby druhej strany. Potom s triumfálnym zvolaním začnú rozhodne tvrdiť, že "niet dosť peňazí"... Takže to nemôžeme urobiť. Pretože peňažné údaje požívajú dôveru. Peniaze sú akceptované ako konečný arbiter. Peniaze sú totálnou ekonomickou pravdou, limitujúcou realitou. A ak nie dosť peňazí, nuž ich jednoducho niet...

Avšak tento večný nedostatok štátnych financií charakterizovaný do omrzenia sa opakujúcim tvrdením, že "nemáme na to peniaze" treba spochybniť. Peniaze sú prostriedkom, ktorý vymyslel človek a ak celá ekonomika je trvalo neschopná robiť to, čo chce, iba preto, lebo chýbajú papieriky, na ktorých sú napísané čísla, je silný dôkaz, že nedostatok týchto papierikov a čísel nemá nijaké opodstatnenie. Vezmime si len niektoré rozhodnutia prijaté z dôvodu krátenia výdavkov... Budova stojí, zariadenie je na mieste, ľudí schopných zastávať tieto práce, je dosť, pričom služby, ktoré by poskytovali, sú miestnymi obyvateľmi veľmi žiadané. Potom však príde nejaký pán v šedom obleku, ktorý nám povie, že nemocnica, škola, knižnica, pošta, stanica pobrežnej hliadky, výskumné laboratórium, plaváreň alebo čokoľvek iné musí byť zatvorené, pretože nie sú na to peniaze. Ako je však možné, že si nemôžeme dovoliť niečo, čo už máme, čo už existuje? Mesto môže zúfalo potrebovať novú školu, stredisko, alebo opraviť cesty, materiál môže ležať pripravený na dvore, ľudia môžu byť nedočkaví do práce, avšak niet peňazí.... takže to nemôžeme robiť. Ako je to možné, že si nemôžeme dovoliť niečo, čo fyzicky máme na dosah?

Táto situácia je všeobecne akceptovaná, pretože sa vychádza z toho, že peňažné údaje sú platné a že nedostatok peňazí znamená nedostatok čohosi životne dôležitého. Ak by nedostatok peňazí bol analogický nedostatku pracovných síl, materiálu, dopytu, malo by to aspoň racionálny dôvod. Ak ktorýkoľvek človek nemá peniaze, dá sa to logicky zdôvodniť. Ak však celá ekonomika stále trpí nedostatkom peňazí a preto nemôže robiť to, na čo jednoznačne má dosť kapacít, je absurdné.

Peniazom sa dôveruje. Peňažným štatistikám sa verí. Nikto neodmietne platiť svoju hypotéku z dôvodu, že finančný systém je chybný. Nik sa nesťažuje, že úsilie vlády o maximalizáciu exportu s cieľom získať zahraničnú menu je nesprávne, pretože čísla v našej obchodnej bilancii sú skreslené. Keď minister tvrdí, že niet dosť peňazí na niektorú činnosť, nik mu nepovie: "Vaše čísla sú irelevantné". Takmer všetci vychádzame z toho, že finančné údaje presne vystihujú našu situáciu. Ak sme naozaj tak hlboko zadlžení a denne sa nachádzame na rozhraní medzi solventnosťou e insolventnosťou, potom určite musíme oveľa usilovnejšie pracovať. Všetci ekonómovia, politici, biznismeni a priemyselní experti sa zhodujú v tom, že musíme znižovať náklady, byť konkurencieschopnejší, zvýšiť produktivitu, rozbehnúť nové podniky, vytvoriť viac pracovných miest, viac exportovať do iných krajín. To isté hovoria v Amerike, Francúzsku, Nemecku, Švédsku, Kanade a Japonsku. Bohužiaľ, to isté už teraz tvrdia aj v Sudáne, Etiópii, Madagaskare, Filipínach, Srí Lanke.

Táto kniha spochybňuje široko rozšírený názor, že finančné údaje a štatistiky, na základe ktorých sú bežne prijímané ekonomické rozhodnutia, sú správne. Všeobecná dôvera v moderné peniaze a vo finančné rozhodnutia nie je vôbec opodstatnená a zdanlivá neutralita súčasného finančného systému nie je ničím podložená. Moderné peniaze nie sú neutrálnym médiom; veď spôsob, ktorým sú peniaze v súčasnosti tvorené, im prepožičiava špecifický charakter a závažnú predpojatosť. Moderné peniaze v skutočnosti fungujú v rámci svojho indiferentného a izolovaného matematického sveta, pričom vytvárajú svoju vlastnú verziu "faktov", vlastnú verziu ekonomiky, svoju vlastnú realitu. Hovoria nám, čo môžeme a čo nemôžeme robiť, čo si môžeme a čo si nemôžeme dovoliť. Avšak treba povedať, že ich interpretácia skutočnosti je falošná, irelevantná a zavádzajúca.

Pôvod zadlženosti

Vôbec neprekvapuje, že štáty sú chronicky zadlžené, že vlády nemajú dostatok prostriedkov, verejné služby sú finančne poddimenzované a že ľudia sú sužovaní hypotékami a prečerpávaním prostriedkov. Dôvod tohoto nedostatku peňazí a insolventnosti spočíva v tom, že finančný systém používaný všetkými národnými ekonomikami na celom svete, je založený na dlhu, alebo presnejšie povedané, moderné peniaze sú tvorené paralelne s dlhom. Dôvod, pre ktorý ekonómovia nespochybňujú tieto zjavne neopodstatnené finančné údaje, je takto jasný - oni úplne akceptujú tento veľmi pozoruhodný spôsob emisie peňazí do moderného hospodárstva.

Tvorba a emisia peňazí je teraz ponechaná úplne na banky a iné úverové inštitúcie. Väčšina ľudí žije v predstave, že keď si berú z banky pôžičku, vlastne si požičiavajú peniaze iných ľudí. V skutočnosti, keď banky alebo stavebné spoločnosti poskytujú akúkoľvek pôžičku, tvoria nové peniaze. Peniaze požičiavané bankou nie sú pôžičkou už existujúcich peňazí; peniaze požičiavané bankou sú novovytvorené ďalšie peniaze. Všetci sa spoliehajú na prúd peňazí vytvorený ľuďmi, firmami a vládami, ktorí tým, že si neustále požičiavajú od bánk a ostatných úverových inštitúcií, zásobujú peniazmi ekonomiku ako celok. Takto zásoba peňazí závisí od ľudí, ktorí sa zadlžujú a výška dlhu v rámci národného hospodárstva nie je ničím iným než mierou množstva peňazí, ktoré bolo vytvorené.

Treba však vysvetliť, čo tento finančný systém v skutočnosti znamená z praktického hľadiska i v číselných údajoch. Štatistický výkaz Bank of England v marci 1997 uvádza, že celkový stav peňazí vo Veľkej Británii v tom čase bol zhruba 680 miliárd Lstg. Ide o celkový súčet peňazí, ktoré existujú v ekonomike, čiže mince, bankovky, bankové vklady, vklady stavebných spoločností všetkých ľudí - bohatých, chudobných, podnikov, verejných a súkromných obchodných spoločností. Toto číslo je mierou peňazí, ktoré ekonómovia a bankári poznajú ako "M4". Aby sme toto číslo dali do širšieho kontextu, v roku 1963 M4 predstavovalo 14 miliárd Lstg, v 1975 to bolo 53 miliárd Lstg a do roku 1980 toto číslo sa zvýšilo na 205 miliárd Lstg.

Ak sa ľuďom povie, že v hospodárstve je 680 miliárd Lstg a potom sa im položí otázka, či by vedeli odhadnúť, koľko asi z týchto peňazí vytvorila vláda, pravdepodobne sa dostanú do pomykova. Nuž určite všetky, nie? Vari nie vláda nesie zodpovednosť za menu krajiny? Keď sa potom ľuďom povie, že podľa štatistických údajov Bank of England z celkového množstva peňazí britská vláda vytvorila púhych 25 miliárd Lstg, a to formou bankoviek a mincí, prirodzene sa opýtajú, odkiaľ je ten zbytok z 680 miliárd Lstg? Kde má pôvod 655 miliárd Lstg, ktoré nevytvorila vláda?

Ak sa im potom povie, že tých zvyšných 655 miliárd Lstg - čiže 97% všetkých peňazí Veľkej Británie - bolo vytvorených bankami a stavebnými spoločnosťami a že tieto inštitúcie vytvorili toto ohromné množstvo peňazí z ničoho, väčšina ľudí je z toho úplne zmätená. Ak ja alebo vy vyrobíte peniaze, nazýva sa to falšovanie a nečaká nás nič iné než perspektíva minimálne dvadsaťročného pobytu za mrežami v tmavej cele.

Ak sa potom opýtajú, ako môžu súkromné, obchodné spoločnosti vytvárať peniaze a povie sa im, že ich hypotéky, osobné pôžičky a ich prečerpania účtov viedli k vytvoreniu týchto 655 miliárd Lstg a že vlády sa spoliehajú na to, že väčšina ľudí sa zadĺži, a tak budú vytvorené peniaze, ktoré potom prúdia do ekonomiky a že každá existujúca libra, či už cirkulujúca alebo uložená na bankových účtoch, má svoj náprotivok v ekvivalentnej libre nejakého dlhu - ak sa toto všetko ľuďom povie, väčšinou prestanú klásť otázky. V očiach sa im začne zračiť, že sa cítia nesvoji. "Ten chlapík to má asi v hlave trochu popletené..."

Ešte cez bariéru nedôvery a podozrievania môžete dodať, že banky a stavebné spoločnosti evidujú 97% peňazí v národnom hospodárstve ako svoje vlastné, ktoré sú iba dočasne "požičané" ekonomike; že väčšina hypoték je nelegitímnych a nepotrebných a že dlhy každej generácie prevyšujú dlhy generácie predchádzajúcej; že bankroty a opätovné privlastnenia treba vidieť v rámci neustáleho zúfalého úsilia získať peniaze, ktorých je neadekvátne málo; že tvorba peňazí je priamo zodpovedná za periodicky sa opakujúce konjunktúry a krízy a vytvára intenzívny tlak na ekonomický rast v rozvinutých krajinách, pričom zároveň je príčinou desivej zadlženosti krajín Tretieho sveta; a že všetky tieto skutočnosti boli zistené kráľovskými komisiami a že tento systém bol opakovane kritizovaný vedúcimi ekonómami, bankármi a štátnikmi.

Keď ľudia toto všetko počujú, neuveria tomu a v duchu vás považujú za politicky vyšinutú osobu, za poľutovaniahodný prípad mentálnej fixácie, za človeka, ktorý sa azda nedokáže orientovať v modernom svete. Je to celkom pochopiteľné. Ľudia prirodzene predpokladajú, že v tom určite bude čosi viac. Keď banky a stavebné spoločnosti naozaj tvoria peniaze, potom to predsa musí mať nejaký racionálny dôvod. Nevedia sa zmieriť s tým, žeby takýto systém existoval bez logickej príčiny.

Ako však táto kniha ukazuje, neexistujú na to žiadne dobré dôvody. Ba naopak, existuje množstvo dôkazov o deštruktívnych účinkoch tejto metódy emisie peňazí do ekonomiky. Spoliehanie sa na banky a stavebné spoločnosti, aby tvorili peniaze prostredníctvom svojho "pôžičkového systému" a umožnenie, aby tieto pôžičky tvorili modernú peňažnú zásobu, vedie k celému radu ekonomických trendov, ktoré sú jednoznačne nežiadúce a bez akýchkoľvek poľahčujúcich okolností.

Dlhom poháňaný rast

Priam do očí bijúce zlyhanie modernej ekonomickej vedy, ktorého sme svedkami na každom kroku, priam volá po tom, aby sa ním niekto vážne zaoberal. Nebotyčná ľahostajnosť luxusne vybavených kancelárií v mrakodrapoch týčiacich sa nad hrozivými getami Brooklynu; špekulatívne presúvanie miliárd libier nestálych medzinárodných financií, ktoré jeden týždeň môžu znásobovať prosperitu krajiny, zatiaľ čo druhý týždeň ju môžu ponechať napospas úpadku; absurdná výroba lacných tovarov s krátkou životnosťou s cieľom "ochrany" pracovných miest, takže môžeme materiály recyklovať a tovary znovu vyrábať; rovnako absurdné úsilie o zvyšovanie exportu, ktorým všetky krajiny vzájomne útočia na svoje ekonomiky pod zámienkou, že takýto voľný obchod zlepšuje celkový blahobyt; nárast odpadov, neuveriteľný finančný dlh krajín Tretieho sveta bol už mnoho a mnoho ráz zaplatený, avšak vďaka úrokom je v súčasnosti väčší než kedykoľvek predtým - dlh, ktorý núti tieto schudobnené národy, aby si vzájomne konkurovali pri dodávkach tovarov, ktorých je beztak už nadbytok; cynická manipulácia s ľudskými emóciami pobádajúca kupovať rozličné módne zbytočnosti; stále sa zvyšujúce dopravné požiadavky eskalujúceho ekonomického rastu a centralizácie, pri ktorom identické tovary sa navzájom križujú po celej zemeguli bez ohľadu na environmentálne dopady; skutočnosť, že napriek neuveriteľnej výrobnej kapacite modernej ekonomiky ľudia sú nútení pracovať stále viac, efektívnejšie, ustavične sa adaptovať, rekvalifikovať, pretože v opačnom prípade ich čaká nedôstojný život a bieda nezamestnaných.

Avšak tí, ktorí prácu majú, musia byť v ustavičnom strehu, pretože svet, ktorý poznajú, sa mení priam pred ich očami ako v nejakom kafkovskom románe. Žijeme v ére stále rýchlejšieho ekonomického rastu. Jeho úžitok je veľmi pochybný a nik sa už ani nesnaží predstierať, žeby ekonomika reagovala na to, čo ľudia naozaj chcú. Jediné zdôvodnenie týchto zmien je to, že žijeme vo "veku pokroku" a že "pokrok sa nedá zastaviť", aj keď ste človek a pokrok, o ktorom hovoríte, by sa mal týkať práve ľudí a života, ktorý by mali v budúcnosti viesť. Svet ekonomiky drží ľudstvo pod krkom a každý to vie, avšak nik nemá ani potuchy, kam smerujeme alebo ak to tuší, nevie prečo tam ideme.

Je to ale prekvapujúce? Keď monetárny systém je chybný alebo defektný, potom celá ekonomika je založená na chybnej matematike a stáva sa rébusom. Keď finančný systém, na ktorom stoja naše ekonomiky, je vadný a napriek tomu finančné úvahy určujú naše ekonomické rozhodnutia, môžeme sa čudovať, keď výsledky nie sú vôbec uspokojivé?

Už to, že bankový úver, tvoriaci vo väčšine rozvinutých krajín vyše 95% peňažnej zásoby, zohráva takú veľkú úlohu, naznačuje, že bezpochyby má na tomto trende leví podiel. Tento predpoklad potvrdzuje aj spôsob, akým sa bankovníctvo stalo doslova kľúčovým bodom riadenia ekonomiky, a to prostredníctvom manipulácie s úrokovými mierami. Vykladači hviezd vo Whitehall a Federal Reserve sa na zasadnutiach svojich rád usilujú kráčať po neexistujúcom visutom lane spájajúcim rast a recesiu, pričom uvažujú o štvrtinkách percentuálnych bodov úrokových mier. Alan Greenspan, predseda Federal Reserve, okúzľujúco hovorí o tom, že jeho úloha spočíva v regulovaní americkej ekonomiky prostredníctvom prispôsobovania úrokových mier, a to tak, "len čo sa párty začne, on im odoberie šampanské". Biznismeni na celom svete so zatajeným dychom počúvajú každé jeho slovo a lámu si hlavu nad tým, aké rozhodnutie prijme. Toto je najvážnejší bod obžaloby súčasného finančného systému, keď jedno kolísajúce číslo v jednom počítači na jednej ulici v jednej krajine má možnosť dominovať nad ekonomikou celej planéty.

Hľadanie alternatívy

Posledných tridsať rokov bolo zvláštnych tým, že v porovnaní s predchádzajúcimi tristo rokmi sa v nich nevenovala nijaká pozornosť problémom dlhu a finančného systému. V priebehu celého 18. storočia sa opakovane zdôrazňovala potreba reformy. V devätnástom storočí zasa mnohí kládli za vinu extrémnemu bankovníctvu vlny hroznej biedy, ktoré zmietali Európou a Amerikou v období intenzívnej industrializácie a rozvoja poľnohospodárstva. V tomto storočí počas depresie tridsiatych rokov finančný systém priviedol ku kolapsu ekonomiky sveta v ére, ktorá bola azda po prvý raz naozaj bohatá, a v ktorej technológia ponúkala ľuďom reálnu slobodu i materiálnu prosperitu. V tom čase existovalo vyše 2000 návrhov na peňažnú reformu2 - všetky mali spoločné to, že otvorene odmietali finančný systém založený na dlhu. Ten istý systém s minimálnymi zmenami funguje dodnes; nedávna finančná kríza v Ázii dokazuje, že hrozba kolapsu tu stále existuje.

Ekonomická labilita prejavujúca sa konjunktúrami, stagnáciami, krízami a kolapsmi nikdy neboli jediným dôvodom na kritiku. Najdeštruktívnjšie účinky finančného systému založeného na dlhu sa totiž prejavujú v dlhodobých trendoch. Z nich je najzrejmejší pokles osobnej solventnosti. Hypotéky prispievajú vyše 60 percentami (420 mld Lstg) k peňažnej zásobe vo Veľkej Británii a vyše 70 percentami (4,2 bilióna USD) v USA. Štatistika zadlženosti v súvislosti s výstavbou rodinných domov vo Veľkej Británii a USA ukazuje, že čoraz menej ľudí vlastní svoje domy, pretože hypotéky sú čoraz vyššie a rozšírenejšie. Niet pochýb, že spoliehanie sa na to, že bytová zadlženosť poskytne peniaze ekonomike, nemá žiadne ekonomické ani politické zdôvodnenie. Avšak v spojení s výrazným nárastom obchodného dlhu majú hypotéky reťazový efekt. V ekonomike, kde ceny tovarov rastú vďaka obchodnému dlhu a príjmy spotrebiteľov sú zasa nahlodávané hypotekárnym dlhom, je vytrvalo a nenápadne uprednostňovaný masovo vyrábaný tovar nízkej kvality a celý rast je smerovaný týmto smerom. Príčiny ustavičného poklesu životnosti produktov a kultúry rastu chamtivej konzumnosti je možné priamo vysledovať vo finančnom systéme založenom na dlhu.

Finančný systém takisto spôsobil vážne deformácie v poľnohospodárstve. Nadmerná zadlženosť farmárov vytlačila tých najefektívnejších - malých a stredných roľníkov. Preto poľnohospodárske a spracovateľské metódy orientované na trh s nízkymi cenami má za následok produkciu potravín chabej výživnej hodnoty, ktorá je oveľa nižšia, než dokáže poskytnúť pôda a takisto nižšej, než si spotrebitelia v skutočnosti želajú.

Povaha samotného rastu v rámci dlhovej ekonomiky ovplyvňuje kvalitu nielen produkcie, ale aj distribúcie a marketingu. Intenzívny konkurenčný boj o zvyšovanie tržieb v rámci ekonomiky založenej na dlhu spôsobuje, že firmy čoraz intenzívnejšie začali využívať dopravu v rámci svojej konkurenčnej stratégie. To viedlo k postupnému rozpadu lokálnych a regionálnych zásobovacích sietí a k rozširovaniu marketingu na čoraz väčšie oblasti, vďaka čomu došlo k eskalácii dopytu po komerčnej doprave.

Na medzinárodnej úrovni je obchod výrazne ovplyvnený finančným systémom založenom na dlhu. Namiesto úsilia o dosiahnutie jednoduchej obchodnej rovnováhy sa krajiny agresívne ženú za maximálnymi tržbami z exportu, pretože aj tie najbohatšie z nich sú v insolventnej pozícii. Medzinárodný obchod degeneroval na súťaž medzi jednotlivými národmi ako znížiť svoju zadlženosť a vôbec nepripomína vzájomne výhodnú výmenu tovarov a služieb.

Endemický dlh krajín Tretieho sveta je jednoznačne spôsobený tým, že emisia peňazí do ekonomiky je zabezpečovaná spoliehaním sa na dlh a bankovníctvo. Teoretický model brania pôžičiek od Svetovej banky či od Medzinárodného menového fondu, ktoré sa použijú na rozvoj a potom sú splácané z príjmov získaných exportom je jedným z obrovských zlyhaní súčasnej ekonomickej vedy. Vytrvalá neschopnosť zadlžených krajín splácať tieto pôžičky naznačuje, že zadlženosť, ktorou trpia krajiny Tretieho sveta, nemá žiadnu legitimitu či opodstatnenie. Viac o tom píšeme v 10. kapitole.

Čím viac sa skúmajú dopady dlhu, tým je jasnejšie, že bankový úver predstavuje nefunkčnú formu peňazí. Ekonomika založená takmer výhradne na bankovom úvere a dlhu je intenzívne hnaná k ustavičnému rastu bez ohľadu na reálnu potrebu či dopyt. Bankový úver plodí finančnú závislosť, vnáša nestabilitu a podporuje rastové deformácie a to tak vnútri ekonomiky ako aj na medzinárodnej aréne.

Reforma finančného systému založeného na dlhu určite nie je žiadna maličkosť. Nie je to nijaké hranie sa s daňami, príjmami a podporami, aby sa tak dosiahla väčšia spravodlivosť, vyššia efektivita a azda aj väčšia otvorenosť. Zmena finančného systému založeného na dlhu znamená postupnú zmenu samotných základov, na ktorých spočívajú národné a medzinárodné ekonomiky. Monetárna reforma sa usiluje stanoviť nové princípy zásobovania ekonomiky peniazmi - pričom cieľom je vytvoriť také prostredie, v ktorom sa budú presadzovať konštruktívnejšie ekonomické trendy a kde bude možné uplatniť vľúdnejšie systémy ekonomického riadenia. Vzhľadom na obrovský nápor na životné prostredie, plytvanie prírodnými zdrojmi a spoločenské a politické napätia spôsobené deregulovaným obchodom a kapitálovými tokmi je to sľubná a rozumná perspektíva.

Článek Smrteľné zovretie byl převzat ze serveru www.paradigma.sk. Jedná se vlastně o první ze čtyř přeložených kapitol stejnojmenné knihy. Chcete-li si přečíst zbývající tři kapitoly, klikněte si na www.paradigma.sk. Celou knihu je rovněž možné objednat na této adrese. Přeložil Mikuláš Hučko.