Kultúra idiotov
22.3.2004 Komentáře Témata: Americká a kanadská kultura 964 slov
Mohutný nástup bulvárnosti v slovenskej tlači, pre ktorú je rozrezané brucho či znásilnená dôchodkyňa hlavnou správou dňa, posúva státisíce našich čitateľov a divákov práve tam, kde sa spoločenská diskusia, nevyhnutná pre zdravý rozvoj spoločnosti, mení na niečo, čo má síce ligotavú formu, ale skutočným obsahom je stoka.
Politici spochybnili dôveryhodnosť médií a novinári prijali ich hru. Cestu od dobrej žurnalistiky k výrobe senzácií a braku opisuje Carl Berstein, jeden z reportérov, ktorý odhalili aféru Watergate. Od udalosti, ktorá sa začala vlámaním sa do komplexu budov známeho ako Watergate a skončila sa rezignáciou prezidenta Nixona, už stihla vyrásť celá generácia. Počas týchto dvadsiatich piatich rokov prepadá americká tlač dvom posadnutostiam: sama seba vychvaľuje a ustavične bráni svoju "nenahraditeľnosť". Samochvála nie je oprávnená, obranný postoj bohužiaľ áno. Obraz Ameriky, ktorý sa objavuje v dnešných masovokomunikačných prostriedkoch, je totiž iluzórny a falošný, odtrhnutý od skutočného života. Tieto médiá každý týždeň, každý deň, každú hodinu vynachádzajú nové metódy ako zdokonaliť svoju dezinterpretáciu amerického života. Novinári sa venujú vlastnej sláve a zbožňovaniu slávy iných. Nakazili sa senzáciechtivosťou, ktorá ignoruje skutočný stav spoločnosti. Spravodajstvo zdredukovali na hromadu klebiet. Politická a spoločenská diskusia sa tak - vďaka všestrannej spolupráci všetkých médií, politikov i občanov - mení na stoku.
V dnešnom spravodajskom biznise je najväčším zločinom nezamestnanosť alebo prepásť dôležitú tému. Lepšie povedané, pôsobiť dojmom, akoby sme ju prepásli či nezaznamenali. Zhon a záplava slov preto nahradili dôslednosť, kvalitu a súvislosti. Obava, že "to" niekto napíše skôr, vytvára horúčkovitú atmosféru, v ktorej produktom je spleť informácií, kde sa nekladú žiadne závažné otázky. A ak sa aj niekto zavše náhodou spýta, nenájde sa novinár, ktorý by obetoval týždne alebo mesiace práce na to, aby tieto otázky roztriedil a pravdivo zodpovedal.
Spravodajstvo nie je rýchlopis. Je to najlepšia dosiahnuteľná verzia pravdy. Všetky skutočne významné trendy v žurnalistike stoja na serióznom, dôkladnom podaní informácií. No v skutočnosti to, s čím sa čitateľ väčšiny amerických denníkov stretáva, alebo divák, ktorý si večer pustí správy na miestnych či na popredných kanáloch, vychádza z celkom iných zásad. Už vyše 15 rokov sa stále vzďaľujeme od skutočnej žurnalistiky a kráčame v ústrety úbohej "info-zábave". Touto novou šteklivou novinárskou kultúrou svojich čitateľov a divákov privykáme na to, že triviálnosti sú v skutočnosti významné a hlúposti sú dôležitejšie ako skutočné spravodajstvo.
Ako vyrábať z veľkých hlúpostí hlúposti ešte väčšie
Dnes vytvárame jav, ktorý by si, stručne povedané, zaslúžil titul idiotská kultúra. Nemyslím tým idiotskú subkultúru, ktorá buble pod povrchom každej spoločnosti a môže byť zdrojom neškodnej zábavy, ale kultúru ako takú. Prvý raz v dejinách USA sa výstredné a cynické stáva kultúrnou normou, ak nie dokonca kultúrnym ideálom.
V inak kultivovanom svete New Yorku, najväčšom informačnom trhu Spojených štátov , vyjeila televízia v rámci večerných správ program "Kam na nich chodia..", reportáž o tom, kde Gereldo, Oprah a Danahue berú svojich smiešnych bláznov. V reklamnom šote, propagujúcom tento program, spovedá Donahue muža zabaleného do plienok s cumlíkom v ústach.
Nejde len o to, že to všetko je brak. Podstatné je aj to, že spomínanú reportáž vysiela stanica, ktorú vlastní a riadi NBC, jedna z popredných a najväčších amerických televíznych spoločností. Kto platí Geralda? Ďalší popredný gigant - chicagská Tribune Company. Komu patria stanice, na ktorých vydávajú zo seba to nalepšie šialenci, transvestiti, skinheadi a advokáti niekoľkonásobných vrahov? Najväčším televíznym spoločnostiam (Washington Post Company), desiatkam popredných denníkov, ktoré zároveň riadia vlastné tlevízne kanály (Times
- Mirror a New York Times Company).
Národ "talk show"
Obhajcovia inštitúcií, ktoré napádam, sa určite budú odvolávať na prvý dodatok ústavy o slobode slova. V slobodnej krajine máme slobodu slova aj pokiaľ ide o brak, to je jasné. Lenže skutočnosť, že si brak vždy nájde svoje odbytisko neznamená, že ho musíme sami poskytovať. Všetci na prvý pohľad poznáme pornografiu a iste sa zhodneme na tom, že má právo na existenciu. No iba preto nezačneme predsa všetci vydávať porno. Medzi poprednými americkými nakladateľmi by sme však za posledných 15 rokov len ťažko hľadali jediné, ktoré sa aspoň trošku neobtrelo o spoločenský a politický ekvivalent pornobiznisu.
Áno, v Amerike vari od nepamäti vychádzala agresívna, senzáciechtivá bulvárna tlač, od nepamäti tu jestvovali spoločenské rubriky plné klebiet. Ale ešte nikdy nedospela situácia tak ďaleko, aby teoreticky seriózni ľudia - myslím tým takzvanú intelektuálnu a spoločenskú elitu - takýmito rubrikami a programami žili (a naozaj im verili !) a aby milióny ďalších ich brali ako hlavný zdroj informácií.
Triumf kultúry idiotov
Najvážnejším námetom masovokomunikačných prostriedkov je dnešný stav Spojených štátov. Náš politický systém prežíva hlbokú krízu. Sme svedkami kolapsu zdvorilostí a pospolitostí, na ktorých vyrástla a rozvíjala sa americká demokracia. I teraz, samozrejme, jestvuje dobrá žurnalistika. Ale je skôr výnimkou ako pravidlom. Vyžaduje totiž určitú dávku odvahy, teda vlastnosti, ktorá sa v súčasných amerických médiách vyskytuje len zriedka.
Mnoho názorov na dnešné USA - či už ide o rasové a menšinové otázky, o ekonomiku alebo budúcnosť amerických miest - vyžaduje korekciu. A mohli by sme začať práve masovokomunikačnými médiami. Pretože hneď za rasovými problémami je otázka súčasného stavu našich médií ďalšou veľkou neznámou Ameriky. Žurnalisti si musia položiť také isté otázky, aké kladú iným mocným spoločenským inštitúciám, komu slúžia, aká je ich úroveň a prečo nadraďujú svoje vlastné záujmy nad záujmy verejnosti a pravdy. Médiá sú totiž skutočne asi tou najvplyvnejšou veľmocou dneška: rezignovali však na svoje povinnosti a dôsledkom tejto rezignácie je trápny cirkus a triumf kultúry idiotov.
Převzato ze stránek Proti prúdu.