Ostrov bez pamäti

Yōko Ogawová (1962) je držiteľkou všetkých významných japonských literárnych cien. Svoju spisovateľskú dráhu odštartovala v roku 1988 a odvtedy napísala viac ako päťdesiat beletristických aj populárno-náučných diel. Anglický preklad románu Ostrov bez pamäti sa stal finalistom Medzinárodnej Bookerovej ceny 2020. Ide o desivo krásne orwellovské dielo o novodobej totalite. Na bezmennom ostrove pri bezmennom pobreží miznú živé i neživé objekty: najskôr klobúky, potom vtáky, ruže, zvončeky, smaragdy, parfumy, stužky atď. „Stužka zmizla, keď som mala len sedem rokov. Dali sa ňou zopnúť vlasy alebo ozdobiť sukňa,“ (s. 8). Väčšina obyvateľov ostrova na stratené predmety okamžite zabúda, ako by im ktosi vygumoval spomienky. Lenže tí, čo neprišli o schopnosť pamätať si, žijú v ustavičnom strachu, pátra po nich pamäťová polícia, ktorej úlohou je zabezpečiť, aby to, čo zmizlo, upadlo navždy do zabudnutia.

Filozofia pamäti

Kniha nie je len dystópiou, ale aj filozofickým dielom o pamäti, o tom, že ju tvoria príbehy, vzťahy, jazyk a zodpovednosť: už Platón tvrdil, že poznávanie je v skutočnosti anamnesis – spomínanie si na pravdy, ktoré duša už poznala pred narodením. Podľa Aristotela je pamäť psychologický proces, ktorý sa viaže na zmyslové vnímanie a čas. Vo svojom diele O pamäti a spomínaní ju chápe ako uloženie dojmov, ktoré sa pri správnych podmienkach môžu znova vybaviť. V novoveku empirik John Locke vnímal pamäť ako podstatný prvok vedomia a a osobnej i kolektívnej identity – podľa neho sme tým, čím si spomíname, že sme boli.

Filozof Paul Ricoeur (20. storočie) vo svojom diele Pamäť, dejiny, zabúdanie upozorňuje na etické napätia medzi spomínaním a zabúdaním. Prílišné zabúdanie môže viesť k opakovaniu chýb minulosti, zatiaľ čo pamäť bez zmierenia môže udržiavať nenávisť. Pamäť sa tu ukazuje ako morálny čin – akt pripomínania je zodpovednosť voči pravde, obetiam a budúcim generáciám.

V súčasnosti sa filozofia pamäti stretáva s novými výzvami v dôsledku technologického vývoja, ktorý zmenil spôsob, akým si uchovávame a sprístupňujeme informácie. Na jednej strane sa zdá, že nič nezabúdame – dáta, fotografie, statusy, e-maily – všetko sa archivuje. Na druhej strane však hrozí strata hlbšej reflexívnej pamäti, ktorá sa môže stať fragmentárnou, algoritmicky riadenou bez akéhokoľvek súvislého naratívu, prestane byť súčasťou subjektívnej identity a stane sa externým úložiskom. Nadväzne na to sa vynárajú otázky: Má človek právo zabudnúť? Má spoločnosť povinnosť spomínať?

Odpovede na ne budeme hľadať v Ogawovej románe. Autorka nastoľuje v diele dve dejové línie: v tej prvej hlavná hrdinka, rozprávačka príbehu a zároveň spisovateľka je jednou z posledných, ktorá si ešte pamätá niektoré miznúce veci – alebo aspoň ich emocionálny dosah. Postupne však prestáva rozumieť nielen okolitému svetu, ale aj sebe. Keď zmiznú napríklad vtáky, už si ich nedokáže predstaviť – nielenže nevie, ako vyzerajú, ale ani čo symbolizovali („Vtáky, tak ako mnoho ďalších vecí, zmizli náhle jedného rána. (…) Všetko, čo som o nich vedela, zo mňa zmizlo: moje spomienky na ne, moje pocity z nich, samotný význam slova vták – všetko,“ s. 14). Príbeh v druhej dejovej línii sleduje hlavnú protagonistku pri písaní románu o žene, ktorá stratila hlas, ale o tom až neskôr.

Rozprávačku (spisovateľku) viaže silný kolegiálny vzťah k redaktorovi R, editorovi jej kníh, ktorý má dar nezabúdať. On je „pamäťou v tele“, zakázanou, potláčanou entitou, ktorú treba ukryť pred pamäťovou políciou („Bolo ich päť, všetci v tmavozelených uniformách opásaných hrubým opaskom a s čiernymi čižmami na nohách. Mali kožené rukavice a pištole napoly ukryté v puzdrách na boku, dali sa odlíšiť len podľa troch odznakov na golieroch,“ s. 15). Schová ho do tajnej, neprístupnej miestnosti v jej byte, kde mu s vypätím síl poskytuje všetky potreby nevyhnutné k životu.

Chrániť druhého pamäť, opakuje si ustavične, znamená zachovať svet. Aj keď sama stráca spomienky, niečo jej predsa zostáva – holá existencia, možno čisté vedomie a svedomie. To je paradox pamäti: aj keď zmizne jej obsah, môže zostať jej forma – ako túžba, ako mlčanie, ako nepomenovaná spomienka. Ale to je málo, upozorňuje ju R, vidím, že sa tvoje srdce rozkladá, že sa meníš a že tieto zmeny sa nedajú len tak ľahko zvrátiť alebo zrušiť…

Miznutie románov a kníh

A potom nadišiel deň, keď začali miznúť aj knihy a romány („Aj keby sme si nechali rukopisy a knihy, boli to len prázdne škatule. Škatule, v ktorých nič nie je. Nazrieš do nich, pozorne počúvaš, ovoniaš obsah, ale nič nevyjadrujú,“ s. 171). Do večera sa miznutie prejavilo ešte citeľnejšie, ľudia pálili knihy vo vatrách, ktoré zakladali v parkoch, na poliach a prázdnych pozemkoch. Dokonca i rozprávačka sa pridala: „Bolo ťažké rozhodnúť sa, ktoré knihy si ponechať a s ktorými sa rozlúčiť. Dokonca aj keď som zdvihla každý zväzok, uvedomila som si, že už si nepamätám, o čom je,“ (s. 172). Napokon, ani u nás nie sme ďaleko od pálenia kníh (zastavenie predaja knihy Ľuboša Blahu Lenin a 21. storočie z vydavateľstva VEDA, cenzúra, kastrácia textov, ideologický prístup niektorých kníhkupectiev k jednotlivým autorom).

A čo ak zmiznú ľudia? pýta sa autorka

Nesmieš sa trápiť takýmito myšlienkami, upokojuje ju dobrotivý starec, ktorému takisto poskytla prístrešie, zmiznutia nemôžeme ovplyvniť, nemajú s nami nič spoločné Aj tak všetci zomrieme, tak v čom je rozdiel? Jednoducho to musíme ponechať osudu. Starec ako typické zosobnenie ľudstva – rezignácia a ľahostajnosť ku všetkému, čo trápi planétu, rezignácia na barbarstvo vojen, na nezmyselné zbrojenie, na nespravodlivosti a aroganciu tohto sveta.

Ako sa to dotkne spisovateľky-rozprávačky? Uspokojí sa prácou pisárky vo firme obchodujúcej s korením („K mojim povinnostiam patrilo utieranie prachu, dvíhanie telefónu, jednoduché zakladanie papierov a písanie na stroji,“ s. 182). Po tom všetkom nemôže nastať nič iné, iba biblická potopa sveta v podobe zemetrasenia a cunami. Ostrov je v troskách, rozprávačkin byt s ukrytým R sa záhube vyhne. Zachovali sa sošky jej nebohej matky (bola sochárka), ktorá do nich vložila predmety rozličného druhu, aby ich zachránila pred zmiznutím. Redaktor, starec i ona híkali nad ich jednoduchosťou („R dvíhal jeden predmet za druhým, rozprával nám, na čo sa používali, aké sa mu s nimi spájajú spomienky. (…) Presviedčal nás, že práve ony majú moc zmeniť nás, ovplyvniť vaše srdcia a mysle. Aj ten najslabší vnem môže zapôsobiť, pomôcť vám, aby ste sa rozpamätali,“ s. 221 – 222).

Človek by si pomyslel, že miznutiam musí byť už koniec. Ale kdeže! Dobré mizne, zlé ostáva, tak to často v živote chodí… Raz v noci rozprávačka pocítila akýsi tlak v ľavom boku. Pokúsila sa vstať z postele… ale čo to? Ľavá noha jej ostala visieť v ruke, rýchlo si ju vložila naspäť, aby zabránila jej zmiznutiu. Na ulici sa postupne začali schádzať susedia, všetci akoby si lámali hlavu, čo si počať s vlastným telom, báli sa, že aj najmenší pohyb im spôsobí bolesť, opierali sa navzájom o plecia. Zrazu sa z vedľajšej ulice blížili traja príslušníci pamäťovej polície. Panebože, čo spravia, keď podaktorých ešte vždy nájdu s oboma nohami?! Našťastie ich minuli.

A tak si obyvatelia ostrova postupne zvykali na život bez nôh. Samozrejme, nikdy to nebolo ako predtým, ale ich telá nadobudli novú rovnováhu, osvojili si nový rytmus dňa. Nič nepoukazovalo na to, že by im mali nohy odpadnúť, zostávali pripojené k bedrám…

V ľuďoch sa rozhorela iskierka nádeje., že sa blýska na lepšie časy. Predčasne! Po ľavej nohe sa dostala na rad pravá ruka – zmizla takpovediac spakruky („Nezostávalo mi iné, len vymyslieť spôsob, ako ťukať na stroji iba ľavou rukou,“ s. 245). Redaktor ju v ťažkých chvíľach čičíkal, nie je to až také zlé, pozri, ja ťa môžem objať, môžem sa dotknúť hociktorej časti tvojho tela. Ale ja nič necítim, oponovala, ono to bude pokračovať. Ktovie, čo mi zmizne nabudúce? Uši, hrdlo, chrbtica, celé telo? Určite sa rozbije na drobné kúsky. Nesmieš sa vzdávať, chlácholil ju ďalej, zostaneš v skrýši, v bezpečí. Hlúposť! skríkla nesúhlasne. Nedá sa tomu zabrániť!

Redaktorove slová našu hrdinku nepresvedčili, no predsa len trocha obmäkčili, vliali štipku energie do slabnúceho organizmu… a na veľké prekvapenie román o žene, ktorá stratila hlas, dokončila („Písmená boli nemotorné, napísané ľavou rukou, riadky čoraz slabšie a roztrasené, kde-tu úplne zmizli, akoby samotné slová ronili slzy,“ s. 257).

Dni potom plynuli monotónne a jednotvárne, chodila do práce, písala na stroji ľavou rukou a trávila noci s R v tajnej skrýši. A odrazu to prišlo: obyvateľom ostrova zmizlo všetko, čo malo nejakú formu, a vo vzduchu sa vznášali len ich hlasy („V istom zmysle bolo úplné zmiznutie tela vlastne akýmsi oslobodením. No keby som si nedávala pozor, môj nespoľahlivý a neviditeľný hlas by mohol odviať vietor,“ s. 260). Podstatné však bolo, že v onej chvíli ju konečne premkol absolútny pokoj.

R ešte dlho sedel a hľadel na prázdno v svojich dlaniach. Keď presvedčil sám seba, že nič nezostalo, pomaly vystúpil po rebríku to skrýše a vyšiel do sveta…

Žena, čo stratila hlas

Druhá dejová línia predstavuje príbeh-v-príbehu. Hlavná protagonistka píše o žene, čo stratila hlas, píše len tak pre vlastné potešenie, pretože „tu na ostrove patrí písanie románov k najmenej pozoruhodným a najpodceňovanejším povolaniam, aké si človek môže vybrať,“ (s.19). (Mimochodom podobným ostrovom „na súši“ je zrejme aj Slovensko, kde spisovateľom ruže takisto nekvitnú.) Onou neznámou je študentka, ktorá stratí svoj hlas krátko nato, čo sa vydá za svojho učiteľa strojopisu. S manželom komunikuje iba prostredníctvom písacieho stroja („Onedlho to budú tri mesiace, odkedy som stratila hlas. My dvaja už komunikujeme pomocou písacieho stroja. Ešte aj keď sa milujeme, mašinka ticho čaká pri posteli,“ s. 56). Manžel ju však čoraz viac kontroluje, neskôr jej nedovolí používať ani stroj. Hrdinka sa tým stáva umlčanou väzenkyňou neschopnou vyjadriť čo len slovo. Nakoniec ju zamkne v miestnosti, kde ju izoluje od zvyšku sveta – nielen fyzicky, ale aj symbolicky – od možnosti komunikácie, identity a slobody.

Vymazanie pamäti

Zosumarizujme si teda obe línie: román nenastoľuje iba otázku zabudnutia – ide o samotné vymazanie možnosti pamätať si. A to je niečo radikálne! Pretože čo zostane, keď zmizne pamäť, keď niekto kontroluje jazyk, objekty, názvy? Vtedy subjekt zmizne ešte pred tým, než vznikne. A čo je najhoršie – všetko sa deje pokojne, bez zjavného odporu. To je oná najväčšia hrôza – nie brutalita, ale ticho, nežnosť ako forma represie, zabúdanie ako zákon, mlčanie ako násilie. Je to orwellovský svet bez orwellovskej drámy, nie je to tradičná totalita typická pre román 1984, je to svet, kde represia už nepotrebuje násilie, pretože pôsobí tichom, zabudnutím a vylúčením z pamäti. Orwell je chladný, krutý a analytický, jazyk obmedzuje cez newspeak, Ogawová je zase tichá, smutná a poetická, jej dystópia je skôr meditáciou nad stratou, ako varovaním. To, čo mizne, nie sú len veci, ale aj možnosti, ako o nich hovoriť. Postupná strata pamäti má hlboký dopad – spoločnosť sa stáva beztvarou, neschopnou vytvoriť si dejiny, hodnoty či vzťahy. Jednotlivec sa premieňa len na telesný obal, ktorý reaguje na príkazy, ale nepozná dôvody svojho konania. Najsilnejším momentom je však reakcia obyvateľov ostrova: nijaký odpor, nijaké zdesenie, ale rezignácia. Neprekáža im, že keď prídu o prístup k pamäti, stratia schopnosť reflektovať, protestovať či dokonca túžiť. Čo teda zostane z ľudskosti, ak sa vyprázdni naša minulosť?

Miznutie predmetov má zároveň silnú metaforickú funkciu. Nejde len o to, že zmizne napríklad klobúk – ale že zmizne kategória „klobúkovitosti“, pocit tepla, výstrednosti, ochrany, alebo spomienka na niekoho, kto klobúk nosil. Autorka tým odhaľuje, že objekty existujú nielen vo svete, ale aj v pamäťovej imaginácii človeka a zároveň foucaltovsky poukazuje na to, že pamäť je pre mocenské elity nežiaduci element a že pamätať si znamená odmietnuť prázdno.

Pokiaľ ide o druhú líniu, predstavuje zrkadlový obraz hlavného deja, no zároveň funguje ako paralela k hlavným témam románu – pamäť, strata, identita, represia. Príbeh o stratenom hlase je alegóriou naznačujúcou, že ten, kto nemôže hovoriť, nemôže si pamätať a nemôže byť. Ogawová tak nenápadne, no presne rozkrýva vzťah medzi jazykom, pamäťou a mocou, pritom ukazuje, že umlčanie je forma zabúdania druhého – nie pasívneho, ale aktívneho a systematického.

Predobraz novodobej totality

Román je, ako som už v úvode uviedol, predobrazom novodobej totality, totality ustavične sa meniacej, tekutej (Zygmunt Bauman), filištínsky maskovanej záplavou slov ako demokracia, sloboda, ľudské práva, ktoré sa tak často omieľajú najmä v euroatlantickej civilizácii. A pritom liberálna demokracia pomaly prerastá do oligarchickej totality, kde úloha jednotlivých štátov ustupuje do úzadia a vlády sa ujímajú mocenské elity podporované vojensko-priemyselným komplexom a digitálnymi gigantmi. A výsledok? Vojny po celom svete, pološialená atmosféra zbrojenia v NATO a v Európskej únii (Západ a Izrael môžu mať atómové zbrane, Irán za nijakých okolností nie – čudná to geopolitická vyváženosť), striktne nadiktovaný názor na situáciu na Ukrajine – jeho nerešpektovanie vynieslo v Estónsku novinárke Svetlane Burcevovej šesť rokov väzenia, zapájanie odľudštených robotov do vojenských konfliktov za sofistikovanej účasti operátorov zabijáckych dronov, bezprecedentné napadnutie a bombardovanie Iránu zo strany Izraela a i Spojených štátov, zahmlievanie izraelských útokov nielen na zdevastovanú a plačúcu Gazu (napríklad neprípustná blokáda lode s humanitárnou pomocou, na ktorej boli dvanásti aktivisti na čele s Gretou Thunbergovou – ich zatknutie a následná deportácia do domovských štátov), ale aj na Libanon a Sýriu, Jemen (vrátane šírenia jednostranných, prozápadne zmanipulovaných informácií) a k tomu milióny umierajúcich od hladu, nebývalé roztváranie nožníc medzi bohatými a chudobnými, úpadok morálky a predtým nevídané streľby v školách, naposledy v rakúskom Grazi, keď prišlo o život jedenásť osôb.

A to všetko sa prekrýva mútením hláv ľudí – áno, dnes už nepotrebujeme škripce, španielske čižmy – klamlivá propaganda, bezbrehý ideologický manierizmus zasahujú všetky póry človeka, prevŕtavajú sa do mozgových závitov. Ale ani to nestačí, treba byť ešte precíznejší, dôslednejší – čo tak ľuďom zatvoriť ústa v duchu goebbelsovských propagandistických metód, postarať sa o „stratu hlasu“, „nechať zmiznúť veci, fakty a pravdu“, cenzurovať webové portály, zakazovať predaj nevyhovujúcich kníh, vytvárať celoplanetárny chaos s cieľom zastrieť najpálčivejšie problémy ľudstva a za každú cenu si udržať jestvujúce status quo. Skrátka, medzinárodný poriadok roztrhaný na franforce: akoby sme kráčali časom naspäť, posunuli sa do obdobia, kde následok predchádza príčine, v ktorom nie je možné určiť zodpovednosť, lebo tú nesie ľudstvo ako také. 

Aj doma máme v tomto smere bohaté skúsenosti: Naša spoločnosť nevýslovne, zhrubla, to čo si dnes naši politici dovolia, nebolo v minulosti, povedzme v deväťdesiatych rokoch, možné – vyšli by totiž na smiech. V súčasnosti televízny bulvár také „pikošky“ doslova vyhľadáva, z obrazoviek sa valia sústavné a jednostranné lži o vojne na Ukrajine (o mŕtvych, ranených, unesených deťoch, zamlčiavanie fašizoidných tendencií a bujnejúcej korupcie v štáte), rozmáha sa znevažujúce denuncianstvo progresivistických elít o situácii na Slovensku adresované Európskej únii v úsilí vyprovokovať vyslanie europoslaneckých kománd do SR s cieľom podrývať vládu (Zdechovský a spol.), iniciuje sa „výroba“ rozličných nepodložených káuz a podobne. Napokon, nemožno sa čudovať, veď súčasná opozícia sa verejne zastrája mantrou, že bude zo všetkých síl škodiť vládnucej garnitúre. Inak povedané, všetko, aj to dobré a pozitívne, treba nechať zmiznúť, treba naň zabudnúť… tak ako v románe Ostrov bez pamäti. Hoci, a to treba priznať, obe sociálnodemokratické strany, ktoré sú pri kormidle, neraz vajatajú, akoby strácali historickú pamäť – a tým prichádzajú o svoju pôvodnú autenticitu na škodu nás všetkých. A žiaľ, takisto zabúdajú…  

A na záver ešte niekoľko slov k Ogawovej knihe: autorka nám ukazuje, že literatúra nie je iba nositeľkou príbehov, ale aj spôsobom, ako udržať pamäť pri živote. Je to akt odporu voči tichu, ktoré nás obklopuje. V dobe, keď sa pravda stáva subjektívnou a zabúdanie normou, pamätať si znamená kráčať v ústrety etickým aj politickým činom (platí to predovšetkým pre tých, čo nám vládnu). Bez pamäti niet nielen minulosti, ale ani alternatívy k prítomnosti. A bez alternatívy je prítomnosť absolútna – totalitná.