Ako si pán Bohuš na šťastie zvykol

Pán Bohuš posedáva zrána pred pridelenou obytnou bunkou dva krát tri, popíja akýsi nápoj a smutne pozerá pred seba. Výhľad nemá ideálny, vypĺňajú ho ďalšie obytné bunky postavené do rovnakého radu, ako je ten, v ktorom sa nachádza aj jeho bunka. Žije v mestečku Šťastná Doba, v ktorom ľudia nič nevlastnia, riadia sa len predpismi a sú šťastní. Presnejšie, fáza šťastia je v rozbehu, stále sa vyskytujú problematickí jedinci, ktorí si na novodobé šťastie nevedia zvyknúť a pán Bohuš je jedným z nich.

„Dobré ráno, sused“, pozdraví ho pán Emil žijúci v pridelenej bunke rovnakých rozmerov hneď vedľa Bohušovej.

„Ako komu, sused“, odpovie pán Bohuš skormútene a potiahne ďalší hlt.

Pán Emil, zaodetý rovnako ako pán Bohuš v bledosivom úbore pozostávajúceho z trička a treniek , predpísanom na voľné chvíle, vykoná päť vzpažení a päť predklonov. Dnes, v sobotu, jediný voľný deň v týždni (niektorí obyvatelia mestečka ešte pracujú), si ich teda dopraje viac, keďže to predpis povoľuje a potom uprie spýtavý pohľad na susedov pohár.

„Včera som vybočil z vyznačenej čiary na presun v sklade donáškových minirobotov. A tiež som sa zas počas dňa vôbec nezasmial, tak mi dozorná služba udelila výstrahu a naordinovala tento špeciálny nápoj. Vraj zlepší moju priestorovú orientáciu a zároveň pozdvihne moje povedomie, náladu, aj fyzické sily.“ Vysvetľuje pán Bohuš, všimnúc si susedov pohľad a znova si odchlipne. „Zatiaľ pocit pozdvihnutia neevidujem, k orientácii sa nateraz vyjadriť neviem“, skonštatuje stiesnene a ponorí sa do seba.

„Ste príliš skeptický, sused, dočkajte času ako hus klasu“, zažartuje pán Emil, ale vzápätí sa zháči, lebo ponad mestečko Šťastná Doba už dlho nepreletel jediný vták, na polia vetrom zvlneného obilia si aj on už len matne spomína a čas sa stal ťaživou veličinou, s ktorou si v podstate nevedia rady. Aby odpútal susedovu pozornosť od svojich nerozvážnych slov, obzerá sa okolo seba hľadajúc nejaký záchytný bod na povzbudenie, ale z každej strany na nich dolieha len šeď bunkových radov, oddelených ešte šedivejšími úzkymi cestami. Za nimi vidieť časť vysokého ostnatého plotu, na stĺpoch (s atrapami verejného osvetlenia) ako aj vnútri buniek sú inštalované kamery. Do jednej z nich sa pán Emil silene usmeje a zamáva.

„Pozrite, ste v zábere“, vysloví neúmyselne iný nevhodný vtip a radšej zmĺkne, keď postrehne Bohušov zdesený výraz. Zájde do svojej bunky, no hneď z nej aj vyjde, stoličku má pred bunkou a v posteli strávil celú noc. Správou mestečka bol vydaný predpis, že jej obyvateľom postačuje pre domáce pohodlie jedna stolička, posteľ a kamera. Pán Emil to skrátka tiež nemá ľahké. Aby sám zahnal ponuré myšlienky, rozhodne sa ešte chvíľu športovať, obehne dvakrát svoju bunku, čím si vyčerpá denný limit a sadne si vedľa Bohuša, lakte opreté o kolená, tvár v dlaniach. Chápe suseda, jemu samému už automat pri odchode z továrne, v ktorej obaja pracujú , stiahol body za nesprávne držanie tela pri pracovnej linke.

„Dá sa to piť?“ opýta sa náhle Bohuša, ktorý už medzitým vypil polovicu pohára, keď začujú spoza buniek pred nimi krik a hoci majú výhľad zastretý, predsa len sa im na chvíľu medzi dvoma bunkami naskytne obraz službukonajúceho humanoida (určeného na udržiavanie poriadku v bunkových radoch) pevne zvierajúceho chlapíka, ktorý sa metá na všetky strany:

„Polepším sa aj bez tohto, budem šťastný, sľubujem!“ Zachytia letiaci pohár, z ktorého sa čosi vyleje a obraz zmizne, počuť len zvuky zápasu (pokusu o zápas), duté buchnutie a potom už len ťaživé ticho. Pánovi Emilovi sa tiež náhle priťaží a s obavami pozrie na pána Bohuša, no ten sa pochechtáva. Chvíľu sa len pochechtáva až prejde do hlasného smiechu:

„Videli ste ich? Túto zábavnú hru nepoznám, vy hej?“ Smeje sa už na celé kolo. Pán Emil ustrnie a s otvorenými ústami pozoruje suseda, ktorý sa nevie prestať smiať. Ten vstane, otočí sa k najbližšej kamere a predvedie akúsi tanečnú kreáciu, ku ktorej pridá Emilovi neznámu rytmickú pieseň. Keď ukončí svoj improvizovaný umelecký kus, vrhne sa k Emilovi, zoberie ho jednou rukou okolo pliec a druhou opíše pred oboma široký oblúk:

„Pozrite na tú scenériu, no nie je to malebný pohľad? Malé domčeky pekne zoradené a v efektnom sivom odtieni, ktorý ladí s našimi úbormi a ako sú prakticky zariadené! A všade tie starostlivé kamery! Bdejú nad nami ešte aj počas spánku!“ Vyskočí na rovné nohy a pobehuje svižne okolo bunky, ďalej nemôže. „Aj pracovať nám niektorým dovolia a nič za to nechcú! Ó, radosť žiť!“ Hlasno sa smeje a tanečným krokom sa presunie do svojho domčeka, z ktorého počuť tiché pospevovanie (- Ó, Happy Day).

Pán Emil strnulo sedí a pozerá na prázdny pohár, ktorý sa váľa na zemi pri jeho nohách. Zodvihne ho a obráti hore dnom, z pohára sa skotúľa posledných pár kvapiek špeciálneho nápoja. Uprie zhrozený pohľad na malebnú scenériu v efektnej sivej, zladenej s jeho tričkom, trenkami a farbou tváre a oči mu zablúdia k najbližšiemu stĺpu, kde nad ním starostlivo bdie jedna z kamier.