Slovenské voľby – zlo medzi nami – vražda a akceptované lži „Zvíťazili sme!“

Motto slovenských prezidentských volieb. „Zvíťazili sme!“

„Nad Tatrou sa blýska
hromy divo bijú,
nad Tatrou sa blýska
hromy divo bijú,
Zastavme ich, bratia,
veď sa ony stratia,
Slováci ožijú.“

Prvá sloha slovenskej štátnej hymny nabáda Slovákov na to, aby sa zastavili, s predpoveďou, že „nepohoda“ sa z ich života vytratí.

Volebná mašinéria naopak, nabádala slovenských voličov aby sa s novou vervou vrhli do druhého kola volieb, a umožnili tej „nepohode“ zvíťaziť.

Už po víťazstve p. Kisku v predchádzajúcich voľbách zaznievali z médií ozveny tohto motta „Zvíťazili sme!“. Situácia sa opakuje, aj po týchto voľbách a opäť niekto zo zálohy vykrikuje „Zvíťazili sme!“. P. Kiska vrúcne oblápa p. Čaputovú so slovami na perách „Zvíťazili sme!“. P. Matovič na záver televíznej relácie O 5 minút 12 vykrikuje „Vivat Čaputová“

Oni zvíťazili a občan (volič) opäť prehral.

V predchádzajúcich príspevkoch som chcel naznačiť aké sú východiská slovenských volieb, v akom stave sa nachádzame a čo z toho nakoniec môže vyjsť. Nemýlil som sa, prekvapenie sa nekonalo, hoci si to ľudia podobne zmýšľajúci ako ja, účasťou v prvom kole prezidentských volieb veľmi želali.

Prezidentské kampane postavené na imaginárnej nenávisti voči vládnej moci, ktorá sa tu živí cez médiá permanentne všetky volebné obdobia prakticky od 4. júla 2006 po dnes, keď bol a ešte je pri moci SMER-SD, priniesli svoje ovocie vo výsledku.

Už druhý krát po sebe sa dostáva do prezidentského úradu absolútne neznámy človek, predstavujúci neznáme hodnoty, hlavné je len to, že nenávidí p. FICA a preto vôbec nevadí, že za ním stoja politický defraudanti, hochštapleri a daňoví podvodníci.

Opäť sa vrátim k téme víťazstva a odbočím od témy slovenských prezidentských volieb.

Ty, ktorý vchádzaš sem odožeň bôľ a súcit
nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly
za hrdosť človeka za život ľudstva súci
za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili.

Je to motto napísané okolo vchodu do mauzólea pamätníka „Slavín“ postaveného v Bratislave na pamiatku obetí bojov, ktoré boli položené za oslobodenie Slovenska spod fašistickej nadvlády.

V okolí sa nachádzajú pôvodné hroby 6 845 sovietskych vojakov padlých pri oslobodzovaní Bratislavy a okolia v apríli 1945.

Pamätník sa týči nad Bratislavou a je odtiaľ nádherný výhľad na Bratislavu. Rád chodím na toto pietne miesto s rodinou na prechádzky.

Skoro na jar sme sa spolu s Manželkou vybrali v noci na Slavín, bolo veterno, chladno a na okrajoch voľného priestranstva pred pamätníkom boli ešte neroztopené kopy snehu.

Cestou hore schodmi k pamätníku sme stretli hlúčik mladých ľudí (4-5 osôb maximálne do 30 rokov), keď sme boli pod pamätníkom, počuli sme ešte zdola pišťanie pneumatík odchádzajúceho auta.

Došli sme k dverám od mauzólea a tam hotová spúšť, poprevracané sviečky, polámané sadrové anjeliky, porozbíjané sklenené banky na sviečky a mláka žltkastej farby, ktorá sa roztekala pred touto spúšťou. Väčšina sviečok bola cielene pozhášaná a pokropená hrdosťou „návštevníkov“ tohto pamätníka.

Nechápavo sme pozbierali črepy, a upratali tú spúšť. Ruky sme si poumývali v tých kopách snehu a pozapaľovali nové sviečky, čo sme si so sebou priniesli.

Tento pamätník sa budoval tiež s mottom „Zvíťazili sme!“, bohužiaľ keď to počúvam z úst ľudí, typu p. Matovič, p. Kiska a im podobných, potierajúcich obete fašizmu a vyzdvihujúcich neprávosti „neakceptovaných“ režimov, nehľadiac na prešľapy a obmedzenia „akceptovaných“, je to ako vyšpinenie sa na mohyly, bez štipky úcty k ľuďom a životu.

To čoho som bol svedkom na Slavíne a čo sa v súčasnosti deje na slovenskej politickej scéne je dôsledkom sústavnej propagandy, ktorá má jediný cieľ - vniesť rozkol a nesvár do konzervatívnej a tradičné hodnoty uznávajúcej spoločnosti.

Súčasná voľba zodpovedá tomuto scenáru, odmietanie tradícií, dekadencia a neutíchajúca kadencia paľby masmédií, ohlušujúca zdravý rozum a úsudok.

Ako ospravedlnenie „voľby národa“ má byť prevetrávanie mafiánskych vrážd 90-tych rokov v televízii a masmédiách, pričom sa im hodí na spojenie nespojiteľného aj to, že žurnalista písal raz o vražde novinára, alebo druhý krát o ekonomickej činnosti protežanta politickej kliky, a jediné čo tieto skutky spája je ten novinár, ktorý o nich píše, to však nevadí cieľ je naplnený.

Kým proslovenské hlasy z predvolebných besied utíchli, systémová propaganda pracuje ďalej, glorifikácia víťaznej kandidátky pokračuje do extrémov, hotová adeptka na vysvätenie.

Masmédiá sú na strane peňazí, nikto nechce za informácie platiť a ani tak nerobí, každý žurnalista potrebuje žiť, no ak sa to hodí, jeho náhodná smrť sa politickými hyenami dá veľmi dobre využiť.