Kto je Merkelová a prečo nespomína na život v Donecku?

Na túto tému treba písať dizertačné práce, monografie či romány a nie obyčajný článok, aj keď väčšie diela z článkov často začínajú. Pred pár rokmi som tejto téme zasvätil zopár kreslených skečov (o zelených pedofiloch a Willi Brandtovi, o Gerhardtovi Schroderovi, Joshke Fisherovi a Oskarovi Lafontaineovi, Ole von Beustovi a Robertovi Schillem, Claudii Rothovej a Klausovi Wowereite, Franz-Josef Straussovi a mnohých iných).

K horeuvedeným nedoštudovaným patria v prvom rade mnohí vodcovia strany zelených od samotného začiatku jej vzniku: Claudiu Rothovú vyhodili z prvého ročníka vysokej školy a žiadnu profesiu ani nezískala; faktický tajný kardinál Európy začiatku rokov 2000, Joshka Fischer, tiež nedoštudoval a privyrábal si ako taxikár, fotograf ale najviac ako profesionálny revolucionár a bojovník „Revolučných oddielov“, ktorý sa bil s policajtami a hádzal do nich výbušniny.

Súčasný šéf Europarlamentu Martin Schulz nedokázal skončil ani bežnú strednú školu v Aachene. Jeho kamarát a kolega Jean-Claude Juncker, šéf Eurokomisie, je fakticky kriminálnik. K pedofilom môžeme zaradiť celý rad šéfov zelených strán na čele s hlavným zeleným Europarlamentu – Daniela-Cohn Bendita a Volkera Becka, ako aj nedávno zažiarivšiu hviezdu SPD Sebastiana Edathy-ho.

K nekonečným chvastúňom by som priradil v prvom rade všetkých troch nemeckých kancelárov od SPD, počnúc Willi Brandtom a končiac Schroderom, aj keď väčšieho narcisa nemeckej povojnovej histórie ako Helmuta Schmidta, medzičasom odídeného na večný odpočinok ako 97 ročného, nenájdete.

Lenže dnes nebudeme hovoriť o nich, ale o múdrej, skromnej, vychovanej a vzdelanej (pamätáte si ako víťazne vyzeral Putin v porovnaní so svojimi predchodcami, ktorí ani nevedeli poriadne po rusky?) Angele Dorotea Kazner alebo inak – Merkel – podľa jej prvého manžela (ktorého údajne vôbec nemala rada), s ktorým sa stretla na prázdninách v Moskve a Petrohrade („.. zobrali sme sa preto, lebo všetci sa brali. Dnes to vyznieva hlúpo, ale k manželstvu som sa postavila bez potrebnej vážnosti. Oklamala som samu seba.“).

Jedného pekného dňa si zbalila práčku a zo spoločného bytu sa odsťahovala. Pracovať ako fyzik sa podľa jej manžela Angele nikdy nechcelo. Priťahovala ju kariéra političky a verejného činiteľa. Po obhájení diplomu sa snažila zamestnať na Technickej univerzite v Berlíne, no neprijali ju.

Vtedy sa Angela prihlásila do Inštitútu fyzikálnej chémie pri Akadémii vied DDR a čoskoro sa stala tajomníčkou komsomolu (Freie Deutsche Jugend) pre ideológiu. Podľa Gerda Langguta, jej osobného historika, mala na zodpovednosť agitáciu a propagandu. Bola tiež členom Spolku sovietsko-nemeckého priateľstva. Neskôr jej prischla prezývka „Zonenwachtel“, doslovne „prepelica zóny“ a ľudovo – vrcholne otravná a prorežimná dievčina na Východ od Elby.

Angela Merkelová zbierala prostriedky na zbrane pre „marxisticko-leninských“ partizánov v Mozambiku, Zimbabwe, Angole, Juhoafrickej republike a iných štátoch v Afrike a následne sa stala natoľko spriaznenou osobou Honeckerovského režimu, že ju púšťali dokonca aj do NSR – takéto privilégium dávalo DDR len veľmi málokomu – prakticky len stranníckym funkcionárom a spolupracovníkom tajnej polície Stasi.

Ale oveľa častejšie cestovala do ZSSR. Ešte ako školáčka, v tričku FDJ, vyhrala olympiádu z Ruštiny. Potom do ZSSR cestovala ako domov. Niekoľko mesiacov strávila v Donecku, oficiálne s cieľom výuky ruského jazyka (ktorý aj bez toho ovládala dosť solídne). Načo potrebovala dobrú ruštinu na Inštitúte fyzikálnej chémie? Pre dosiahnutie kariérneho vrcholu pri Honeckerovskom režime? (pripomeniem, že sám Honecker sa stal generálnym tajomníkom DDR následkom prevratu s pomocou Brežneva a Andropova tým, že zvrhol svojho mentora a podporovateľa Ulbrichta a Ruština sa Honeckerovi hodila). Možno Angelu v ZSSR naverbovali na tajnú spoluprácu?

Možné je jedno i druhé. Každopádne, mnohí sú presvedčení, že Merkelová slúžila východonemeckej tajnej polícii Stasi udavačom pod krycím menom „Erika“. A nikdy ani neuvažovala o žiadnom disente alebo odpore. Vravia, že do Akadémie prijímali len spolupracovníkov Stasi a na funkciu tajomníčky komsomolu pre ideológiu to inak nebolo vôbec možné.

Pani Merkelová už svoj život v Donecku nespomína ani slovom. Mohla by sa tým blysnúť, keby bolo všetko čisté. Tri roky zdieľala kanceláriu v Akadémii s Michaelom Schindhelmom, taktiež agentom Stasi. V tej istej budove sídlila aj televízia DDR a elitná brigáda špeciálneho určenia Felixa Dzeržinského. Obyčajný smrteľník sa dovnútra nikdy nedostal.

Neskôr sa Schindhelm stal spisovateľom a vo svojom prvom románe „Roberts Reise“ opísal nielen svoju vlastnú prácu v Stasi, ale aj prácu svojej spolupracovníčky v kancelárii pod krycím menom „Erika“, ktorá Angelu Merkelovú veľmi pripomína. Schindhelm, ktorý dnes šéfuje divadlu v švajčiarskej Bazileji, študoval vo Voroneži v ZSSR (kde ho tajné služby aj zverbovali) a bol dvojitým kolegom Angely Merkelovej a jej milencom súčasne.

Samotná Merkelová priznáva len to, že Stasi sa ju snažila naverbovať, keď si dala žiadosť o prácu na Technickej univerzite. Avšak údajne sa jej podarilo vykľučkovať odvolaním sa na svoju ukecanosť. Ale čo robila Stasi s tými, ktorí ju odmietli v spolupráci? Čokoľvek okrem tolerovania na poste tajomníčky pre ideológiu, agitáciu a propagandu.

V roku 1986 pani Markelová obhájila dizertačnú prácu (po 8 rokoch ašpirantúry), a preto potrebovala nielen prejsť skúškou marxizmu-leninizmu (ktorý študovala 13 rokov), ale aj napísať monografiu „Čo znamená socialistický spôsob života“.

No čoskoro jej DDR prikázala dlho žiť. Merkelová sa rozhodla opäť skúsiť šťastie v politike, pričom ako píše osobný historik Langgut, bola pripravená ísť do akejkoľvek strany okrem CDU, najviac ju priťahovala strana zelených. Avšak na smolu CDU a napriek pohoršeniu všetkých jej starých známych sa ocitla práve v CDU. Ale prečo?

Keď sa moc Honeckera začala strácať a spustili sa nenásilné protesty, Merkelová sa v nich nezúčastňovala. 9. novembra 1989 padol berlínsky múr (Merkelová bola v tom čase v saune, potom ju niekto nalieval pivom). Byť opozíciou starého režimu bolo odvtedy úplne bezpečné, módne a výhodné. V decembri 1989 sa Merkelová objavila v opozičnej organizácii „Demokratické prebudenie“ (najprv správkyňou počítačovej siete, keďže vedela vypínať a zapínať západné počítače).

Do tejto organizácie ju zavolal advokát Wolfgang Schnur, ktorý prednedávnom zomrel vo Viedni. Tejto organizácii predsedal nie náhodou, ale na základe pokynu Stasi – práve Stasi (pod krycím menom „Torsten“ a „doktor Ralph Schirmer“). Wolfgang Schnur pracoval ako právnik od 1965 hlavne v cirkevnej sfére spolu s otcom Angely Merkelovej. A preto bolo prirodzené, že do Demokratického prebudenia zavolal práve Merkelovú, svoju starú známu a kolegyňu zo Stasi.

Potom ako sa nepodarilo zničiť „Demokratické prebudenie“, Schnur sa snažil smerovať hnutie vľavo a prezentovať ho ako prorežimné. Stará poučka sovietskej byrokracie: ak niečo nemôžeš zničiť, musíš to začať organizovať a začať tomu predsedať. Tak ako Žirinovského kedysi KGB posadila za predsedu spolku „Shalom“, takisto Stasi posadila Schnura za predsedu „Demokratického prebudenia“.

Schnur a pravdepodobne aj jeho kamarát Horst Kazner, otec Angely Merkelovej, donášali informácie ich nadriadenému v Stasi – Clemensovi de Maizière (s ktorým sa Kazner nielen priatelil ale spolu rozpracovávali koncepciu „Cirkvi v socializme“). Jeho syn, Lothar de Maizière bol posledným premiérom DDR (a súčasne ministrom zahraničných vecí).

Pôvodne sa posledným premiérom DDR mal stať Schnur. Nanešťastie preňho sa zverejnili archívy Stasi a vypukol veľký škandál. Schnura s hanbou z Demokratického prebudenia vyhodili a jeho miesto obsadil Lothar de Maizière. No pomerne rýchlo sa ukázalo, že aj de Maizière, rovnako ako jeho otec, slúžil v Stasi pod krycím menom „Czerni“.

Súčasný minister financií Nemecka Schauble sa dlho pokúšal zbaviť ho týchto obvinení, ale v 1992 bol de Maizière jednoznačne identifikovaný ako donášať pod menom „Czerni“. V čase tohto odhalenia už bol námestníkom predsedu CDU Helmuta Kohla a ministrom SRN pre špeciálne úlohy.

K otázke rodinkárstva v DDR pridám ešte jeden dôkaz – nadriadeným Schnura, Kaznera a staršieho de Maizière bol nie neznámy Klaus Gysi, dlhoročný židovský minister DDR pre otázky náboženstva a dôstojník Stasi (prezývka „Kurt“). Syn Klausa Gysi, advokát Gregor Gysi – dlhoročný predseda strany Ľavých (die Linke) a jej predchodkyne – sociálnodemokratickej strany (SDP), nástupkyne pôvodnej Jednotnej socialistickej strany Nemecka (štátostrany DDR). Advokát Gysi mladší tiež slúžil v Stasi pod krycím menom „Gregor“ a „Notarius“ a donášal do Stasi na svojich vlastných klientov – disidentov režimu DDR.

To isté robil aj Schnur, medzi obete ktorého patrili jeho klienti – disidenti Stefan Krawczyk a jeho žena Freya Klier. Práve za to Schnur-ovi v 1993om odobrali advokátsku licenciu a v 1996-om odsúdili na rok nepodmienečne, následne nahradili trest podmienečným. Gysi sa dlhé roky vykrúcal a nakoniec sa mu to podarilo. Svojho času v 80tych rokoch, Lothar de Maizière bol tiež advokátom a priateľom druhého berlínskeho advokáta – horeuvedeného Gregora Gysi a tiež jeho podriadených (Gysi šéfoval advokátskemu kolégiu v Berlíne).

Spomeniem aj niekoľko slov o otcovi Kaznerovi, kňazovi, ktorý pracoval pre Stasi a posúval cirkev v DDR do područia štátostrany. V roku 1954, hneď po narodení Angely, odcestoval s rodinou z Hamburgu do DDR, presne opačným smerom ako utekalo 3 milióny východných Nemcov. Vedenie DDR ho považovalo za „najprogresívnejšie sily“ a mal prezývku „červený Kazner“.

Bol opozíciou disidentom v cirkevnom prostredí v rámci evanjelického hnutia „Weißenseer Arbeitskreis” a pravidelne ho publikovali noviny režimu. Pracoval na teórii “Cirkvi v socializme” spolu so Stasi (s horeuvedenými viceprezidentom Synody Schnurom, Clemensom de Maizière a Klausom Gysi).

Kazner mal dve auta – jedno súkromné a druhé služobné, so šoférom. Mohol kedykoľvek vycestovať do NSR, bez oznámenia nadriadeným. Oblečenie a knihy mu poslali z Hamburgu. Angele Merkelovej v škole prechádzali chuligánske výstupy, ktoré sa iným neodpúšťali. Takéto privilégia mali len najvyšší straníci.

V tom čase Stasi organizovala atentáty na opozičných kňazov (napríklad Eppelmanna) a aj ich zabíjala. Samozrejme, že dcéry obyčajných kňazov sa nestávali tajomníčkami pre ideológiu, nebrali ich do FDJ, ani na vysoké školy – to bolo zakázané! Ale Angelu, jej sestru Irenu a brata Marcusa (ktorý študoval fyziku v Leipzigu) na univerzitu prijali.

Keď sa Nemecko znovuzjednotilo, otec Kazner bol kategoricky proti, tak ako všetci ostatní funkcionári Honeckerovskej diktatúry. Jeho otec Ludwig Kazmierczak (ktorý bol po otcovi Wojciechovskym) počas prvej svetovej vojny bojoval najprv za Nemcov, potom dezertoval a bojoval za Francúzov proti Nemcom. Aby sa po vojne mohol presťahovať do Nemecka a stať sa tam policajtom, zmenil si priezvisko z Kazmierczaka na Kaznera. Sebe i svojmu synovi, Horstovi, spolu s priezviskom si zmenil aj náboženstvo z katolíckeho na protestantské. A tu sa prezrádzajú isté črty aj jeho vnučky Angely.

Ešte späť k rodinkárstvu – pamätáte si, že súčasný minister vnútra Nemecka (v minulosti minister spravodlivosti, financií, kancelárie kancelára a dokonca aj obrany) má priezvisko de Maizière. A nie je to náhoda. Thomas de Maizière je bratrancom Lothara de Maizière, obaja pochádzajú zo starého francúzskeho rodu Hugenotov, ktorý kedysi utiekol z Lotaringie pod Metz do Nemecka. No a úplne náhodne je Thomas de Maizière starý priateľ Markelovej z Meklenburgu. A práve jemu by za svoju kariéru mala byť Angela aspoň tak vďačná ako jeho bratrancovi.

Práve Thomas de Maizière pomáhal Angele v kariére v „Demokratickom prebudení“ keď sa Schnur „popálil na škandále so Stasi“. Lothar de Maizière zobral svojho bratranca do vlády a ten sa prihovoril za svoju priateľku Angelu a hneď sa z nej stala podpredsedníčka vlády.

Pripomeniem, že rodiny Kaznerových a de Maizière sa priatelili dávno. A Thomas de Maizière sa ukázal byť ďaleko nie jediným starým priateľom Markelovej, ktorý sa pri nej stal ministrom – stačí si spomenúť na Altmaiera, Groeho a Pofallu. Vravia, Merkelová rada štengruje svojich ministrov. Ak je tomu tak, ide o príkry protiklad k jej supernudným verejným vystúpeniam. Ťažko si predstaviť, že takáto uspávačka bola aktívnou nudistkou (nudizmus bol dosť populárny v DDR) a všeobecne sa dobre vedela zabávať.

Koncom 70-tych rokov pre Stasi donášalo viac ako 200.000 donášačov (na 16 miliónové Východné Nemecko). Je ťažko predstaviteľné, že tajomníčka komsomolu pre ideológiu pri Akadémii vied, ktorú voľne púšťali do NSR sa osudu spolupracovníčky vyhla. Keď sa dostala do Akadémie vied (pre hociktorú obyčajnú študentku z provincie je to bezproblémov, že?), prešla skúškou vernosti ideálom komunizmu a režimu Honeckera.

Takúto skúšku vernosti robil jej kolega Frank Schneider (krycie meno „Bachman“) a potvrdil jej nordický pôvod, nemilosrdnosť k nepriateľom (Východného) Reichu. Vyhlásil, že patrí k elite Jednotnej socialistickej strany Nemecka (štátostrana DDR) a potvrdila to táto príhoda: v 1981 na nemecko-poľskej hranici hliadka našla a odobrala Angele Merkelovej, ktorá hranicu vtedy prekročila 3x po sebe, nejaký časopis vydávaný „Solidarnosťou“ s fotografiami členov „Solinarnosti“ a ich označeniami.

Pohraničníci ihneď hlásili do vedenia Stasi v Berlíne na „linku dôvery“ 04-32-293-31. Odpoveďou pohoršenej hliadke bol príkaz nedotýkať sa Angely a žiadne vyšetrovanie voči nej ani nezačalo. Schneider a po ňom aj historici Reut a Lachmann došli k záveru, že Merkelová v Poľku plnila nejakú špeciálnu úlohu.

Výsledky skúšky vernosti sú aj zadokumentované. Ale prečo zmizla jej zložka zo Stasi?

Odpoveď je jednoduchá: zložky väčšiny donášačov pracovníci Stasi stihli skartovať. V archívoch Gaucka je 15 tisíc vriec s papierovými pásikmi, ktoré boli kedysi zložkami. Podľa odhadov odborníkov z Frauenhoferského inštitútu by 30 ľudom trvalo 800 rokov poskladať zoskartované prípady. Či tam bola aj zložka Merkelovej, nikto nevie. No nepriamych dôkazov jej spolupráce so Stasi je dostatok.

V roku 2005 telekanál WDR pripravoval film o Robertovi Havemannovi, vedcovi-chemikovi, jednom z najznámejších disidentov DDR, starom komunistovi, ktorého za Hitlera v neprítomnosti odsúdili na smrť za antifašistickú činnosť v tajných spolkoch „Európsky zväz“ a „Červená kapela“, posmrtne vyznamenaný ocenením spravodlivý medzi národmi v Yad-vasheme. Robert Havemann od roku 1976 žil vo Východnom Berlíne v domácom väzení, pod neustálym dohľadom Stasi (tak ako v Moskve v tom čase Sacharov).

Medzitým Havemann so svojím ľavicovým presvedčením stihol pracovať pre Stasi. V 1964 bol Havemann vylúčený zo strany za „odklon o línie marxizmu-leninizmu“ a profesne degradovaný (bol riaditeľom Inštitútu fyzikálnej chémie, toho kde pracovala Merkelová). Prístup k domu vedca bol obmedzený a navštíviť ho mohli len tí, ktorí od Stasi dostali povolenie.

Zoznam tých, ktorí mali k Havemannovi zakázaný prístup obsahoval 70 ľudí. Pritom operatívnej práci s vedcom sa venovalo až 600 donášačov. Na neverejnom procese ho „obhajoval“ horeuvedený Gregor Gysi, súčasné donášajúc Stasi všetko čo chemik súkromne povedal (Havemanna rázne kritizoval režim Honeckera a preto ho vydávali na Západe). Pracoval s ním horeuvedený Frank Schneider, ktorý dal Merkelovej výnikajúci posudok.

Pri študovaní fotografií tých, ktorí Havemanna navštevovali, novinári objavili Angelu Merkelovú. Čo robila v dome disidenta tajomníčka pre ideológiu, ktorá sa nikdy neangažovala v protištátnej činnosti? Presviedčala ho aby sa vzdal svojich vyhlásení a článkov publikovaných na Západe?

Keď sa jej to novinári opýtali, Merkelová zareagovala vrcholne podráždene, nedala žiadne komentáre a zakázala vo filme ukazovať fotografiu obsahujúcu aj jej tvár, s odvolaním sa na ochranu súkromia. Nakoniec fotografiu vo filme ukázali, no tvár bola začiernená. Je však zrejmé, že Merkelová si dvakrát volala na koberec redaktorov WDR, aby ich školila v demokracii a aby im dala cenné rady čo ukazovať a čo nie.

Lenže v niekoľkých švajčiarskych časopisoch túto fotografiu uverejnili spolu s potvrdením že Merkelová navštevovala Havemanna na základe inštrukcií Stasi. Pikantné na celej situácii bolo najmä to, že v tom čase Angela sedela v kancelárii spolu so synom Havemanna, fyzikom, ktorého Stasi nahuckala proti vlastnému otcovi (a on a jeho matka spolupracovali so Stasi proti svojmu otcovi a manželovi, čo sa v DDR – krajine s 1 donášačom na 80 obyvateľov stávalo), no Merkelová nástojila na tom, že s jeho synom nemala žiadne priateľské vzťahy.

Po odkrytí agenta Schnura sa „Demokratické prebudenie“ začalo rozpadávať, na voľbách 18.3.1990 prepadol s 0,9 hlasmi, no vošlo do koalície s východonemeckou CDU a čoskoro sa s ňou plne zlúčilo.

Na zlučovacom zjazde bola Merkelová jednou z troch delegátov za Demokratické prebudenie a predstavená ako „človek Lothara de Maizière“. Keď sa de Maizière stal premiérom, Merkelovú vybral za svoju hovorkyňu. Pred 5 rokmi Merkelova na výročí zjednotenia Nemecka o svojom patrónovi a donášačovi Stasi povedala: „Jeho politickým cieľom bolo uzákonenie smerovania ku slobode a dosiahnutie svetovej revolúcie, čo vytvorilo základ pre zjednotenie Nemecka“.

Mimochodom, otec a syn de Maizière boli nielen spolupracovníci Stasi, ale aj členmi CDU ešte za Honeckera. Lenže to nebola CDU ale špeciálna DDR verzia, verná „ideám mieru a socializmu“ (ako ju vtedy nazývali „strana bloku“ ale „strana sprievodnej flauty“), čo je nijako nevadilo zlúčiť sa zo západonemeckou CDU.

V tejto východnomeneckej CDU bol aj tretí patrón Merkelovej (po Schnurovi a de Maizièrovi) – Gunther Krause. Treba pripomínať, že Krause bol cenným kádrom režimu Honeckera a aj jeho voľne púšťali do NSR, čo bolo dovolené len vyšším straníkom a spolupracovníkom Stasi ?

Krause bol šéfom spojenej frakcie CDU a Demokratického prebudenia v poslednom parlamente DDR – práve spolu so Schaublem pripravil Dohodu o zjednotení Nemecka. O niekoľko dní pred zjednotením 3. októbra 1990 na stretnutí s poslancami ohľadom toho, či sa majú zverejniť mená poslancov – spolupracovníkov Stasi, sa Krause rozčúlil, vylúčil zo zasadnutia všetkých novinárov a jednému, ktorý stihol niečo nahrať na diktafón, odobral kazetu s krikom „Ja vás dám zavrieť!“.

Následne sa teda mená spolupracovníkom Stasi nezverejnili. O niekoľko dní sa Krause stal členom Bundestagu a ministrom pre špeciálne úlohy, a následne ministrom dopravy Nemecka. V máji 1993 Krause musel odstúpiť kvôli úplatkom (jednou z afér bola privatizácia oddychových zón pri diaľniciach, prejavil sa aj pri udeľovaní úľav pre seba a svoju ženu a pri financovaní svojho bývania zo štátneho).

Po odvolaní Krause pracoval ako podnikateľ (presnejšie povedané – podvodník) a mnohokrát stál pred súdom za rôzne podvody, daňové úniky, sprenevery, falošné bankroty, atď. Stačí povedať, že ozbíjal vlastnú dlhoročnú sekretárku o dve ročné výplaty a keď súd určil, že jej Krause musí vrátiť časť ukradnutého, podal odvolanie!

Niekoľkokrát ho od väznenia zachránila premlčacia doba, no v roku 2002 ho súd v Rostocku predsa-len odsúdil na 3 roky a 9 mesiacov väzenia (v Nemecku dávajú také dlhé tresty len za vážne porušenia zákona), ale po dlhoročných behačkách po všetkých inštanciách sa Krausemu opäť podarilo vyjsť z vody suchý.

V marci 2009 mu však opäť vymerali podmienečný 14-mesačný trest za ďalší trestný čin. O rok neskôr v Schwerine CDU Meklenburga-Predného Pomeranska oslavovala výročie, na ktorom sa zúčastnili dvaja bývalí krajskí predsedovia tejto strany, starí kamoši – Angela Merkel a Gunther Krause. V roku 1993 ju Krause menoval za svoju nástupkyňu na tomto poste. Obidvaja na výročí vystúpili s prejavom.

V strede našej politiky – vyhlásila Merkelová, mysliac tým Krauseho – je človek, s cennými vlastnosťami, ale aj protirečeniami a chybami“. Pokračovala už priamo o svojom patrónovi: „Stále som mu vďačná, že mi pomohol vyhrať voľby vo svojom kraji a dostať poslanecký mandát v Bundestagu“. 6x počas svojho 40 minútového prejavu Merkelová nazvala Krauseho „drahým Guntherom“. Ak by sme to preložili do súčasného jazyka, vyjde to takto: „svojich si nedáme!“ (alebo ešte lepšie „je to sukyn syn, ale náš sukyn syn!“).

A prečo Krauseho vlastne nikdy nezatvorili? Lebo v Nemecku je úplne nezávislé súdnictvo. Pretože v kabinete Krauseho visí fotografia, na ktorej mu Merkelová podáva ruku. Fotka nie je stará, ale naopak, nová. A pán Krause si pod tú fotografiou strihá svoje podnikateľské kupóny napríklad ako konzultant riaditeľa „Pruskej akadémie budúceho rozvoja“, jeho filiálky, kde sa zo slamených odpadov chystajú vyrábať ropu, alebo ako konzultant ďalších ním vytvorených poradenských firiem.

Tvár „architekta zjednotenia“ a Merkelovou rehabilitovaného kriminálnika Krauseho sa podľa Spiegela z bledoružovej stala punčovou v tej chvíli keď ho Merkelová chválila z tribúny. V euforickej odpovedi Krause pripomenul ako Merkelová práve pod jeho zodpovedným vedením pretlačila prosbu o vstup DDR do Spolkovej Republiky Nemecko, pričom ju písala na písacom stroji samotného Milkeho – dlhoročného šéfa Stasi (aká symbolika). O tom, že Milke bol niekedy ich spoločným šéfom sa Krauze, medzičasom niekoľkokrát podmienečne trestaný, samozrejme nezmienil, ale všetkým zúčastneným dal na vedomie, že bez neho, Krauseho a Merkel by sa Východné Nemecko nikam nedostalo.

Po 1993-om už Merkelová pracovala bez Krauseho pomoci. Už ju nespájali ani so Schnurom, ani s Krausem, ani s de Maizièrom, jej neoficiálna prezývka v tom čase bola „Kohlove dievča“ (Helmuta).

1.10.1990 sa ku Kohlovi sama nanominovala a dokázala ho okúzliť. Mala veľa silných stránok: loajálna, poslušná, výkonná, milo sa usmievala a hlavne – svojou prítomnosťou vo vláde výrazne zvyšovala hneď tri povinné kvóty: žena, mládež a „východniarka – ossi“. Položme si ruku na srdce – nie je príjemné mať pri sebe chutnú, mladú dievčinu, zatiaľčo jeho vlastná stará a chorá žena bezvýchodiskovo sedí doma, hnevá a uráža sa (pokým sa jedného dňa nezabije?)?

Okrem toho ľudia pri moci si vždy vážia tých, ktorí sú pre nich osobne bezpeční, ktorí ich nemôžu zosadiť. Stalin za bezpečného považoval Chruščeva a Chruščev bojazlivého Brežneva. Presne takto Kohl považoval pre seba za bezpečných svojich dvoch chránencov – Merkelovú a Schaubleho. A tak ako Stalin a Chruščev, tiež sa mýlil.

Samotná Merkelová tiež starostlivo dodržiava toto pravidlo a dôsledne vykosila celé politické pole okolo seba, odstrániac tým politických nasledovateľov (počnúc Fridrichom Merzom a Karlom-Theodorom zu Guttenbergom a končiac Norbertom Roetgenom. Uvidíme, čo spraví s Juliou Klockner).

Avšak pri treťom-štvrtom volebnom období aj najopatrnejším a najskúsenejším vodcom začne strašiť vo veži, utvrdzujú sa vo vlastnej veľkosti a nenahraditeľnosti a robia mnoho hlúpych chýb. Tak to bolo s Chruščovom, Kohlom, Ben-Gurionom, Nerom, Cézarom, Ivanom Hrozným, Mikulášom II, a presne to sa teraz deje s Merkelovou.

Má zmysel pozastavovať sa nad tým, že práve Merkelová bola tým Brutom, ktorý obrazne povedané prebodol svojho patróna Cézara? Jej nožom v jeho chrbte bol jej proti-kohlovský článok vo Frankfurter Allgemeine Zeitung kde ako predsedkyňa CDU napísala: „Strana sa musí naučiť veriť si a vidieť svoju budúcnosť bez starého bojového koňa Helmuta Kohla (ako sa on sám rád nazýval), presne tak ako keď puberťák dospieva, opúšťa domov a ide si svojou cestou“.

V roku 2000, na vrchole politického škandálu kvôli anonymným darcom a neoficiálnym pokladniciam CDU sa fakticky následkom prevratu stala neočakávane šéfkou CDU Merkelová, vyhodiac zo sedla najprv Kohla a potom jeho korunného princa Schaubleho.

Pre Merkelovú bol dátum 20. apríla 2000 víťazným – zvolili ju do čela CDU. Na narodeniny Hitlera.

Kariéra Merkelovej sa schyľuje ku koncu. Podľa posledného prieskumu s jej imigračnou politikou nesúhlasí 81% Nemcov a jej osobná popularita je mizivá. Ale samovražda jej nehrozí – v tomto roku by sa mohla stať nasledovníčkou „pokemona“ na poste generálneho tajomníka OSN.

Vždy si pamätajte „Revolúcie začínajú idealisti, realizujú romantici a plody zbierajú všiváci“. Východonemecká revolúcia nebola výnimkou.