O platnosti ucenia Adama Smitha a obmedzeniach vylucneho ekonomickeho myslenia

Motto: "Staviame sa proti podriadeniu zivota cistym ekonomickym vypoctom". (Z manifestu talianskych intelektualov, april 2003)

I. Ekonomicke objavy a formulacie Adama Smitha

Je mozne spravit urcitu paralelu medzi prirodnymi vedami, povedzme fyzikou, a spolocensko - ekonomickymi vedami. Predovsetkym v tom, ze tak, ako boli vo fyzike objavene urcite objektivne zakonitosti prirodnych javov a diani, tak boli aj v ekonomii, menovite v spolocenskej, v makroekonomike, cize v tzv. politickej ekonomii. Ich objavitelom a formulatorom bol uz v polovici 18. storocia anglicky ekonom Adam Smith, ktoreho poznatky prevzal a na jeho ucenie naviazal najma Karol Marx. Hlavne pojmy a tezy Karola Marxa su doslova prebrate zo Smithovej knihy “…The Wealth of Nations”. Bol som prekvapeny a sokovany, ked som to zistil citanim Smithovej knihy. Nie je ucelom tejto eseje ich katalogizovat. Len ako priklad uvediem tri zakladne stlpy Smithovho ekonomickeho objavu:

Za prve: Kazda trhova, cize vymenna hodnota, sa vytvara pracou. Inymi slovami, nic nema trhovu hodnotu bez prace vynalozenej na vytvorenie predmetu predavaneho na trhu. To plati aj o prirodnom bohatsve, zdrojoch prirody, ako je voda, vzduch, kamen alebo strom. Taketo prirozdene "predmety", bohatstvo, mozu mat, a najcastejsie maju, svoju uzitkovu hodnotu, avsak trhovu (vymennu, ekonomicku) hodnotu normalne ziskavaju az po vynalozeni urcitej ludskej prace na ich ziskanie a "prinesenie" na trh, pokial k tomu vobec dochadza. Kazdym clovekom dychany vzduch, dazd alebo voda vo volnej prirode, a podobne, nemaju trhovu hodnotu. Kazdy ich uziva zadarmo a nikto na ich vseobecnej spotrebe nezaraba. Prirodne zdroje, mozu mat same osebe "hodnotu", spravnejsie povedane cenu, len vtedy, ked ich niekto vlastni, pretoze sa ich zmocnil v mimoekonomickom procese, teda v prostredi nie-volneho trhu, a svoje panstvo nad nimi svoje “vlastnictvo” vyuziva z mocenskej, v podstate neekonomickej pozicie. Niekedy moze ist aj o povodne spolocenske (kmenove, narodne) vlastnictvo prirodnych zdrojov napr. vodnych, lesnych, naftovych poli a podobne. Avsak tento fenomen, fakticke, mocenske ovladanie prirodnych zdrojov (na rozdiel od odvodeneho pravneho) nie je ekonomicky vztah, a jeho rozbor, vysvetlenie a uprava nespadaju priamo do sfery ekonomickej vedy, skor politickej, pravnej a etiky.

Velkost trhovej hodnoty je dana mnozstvom celospolocensky vynalozenej prace potrebnej na vyrobu daneho druhu tovaru. Pritom sa predpoklada, ze len tolko prace spolocnost vynalozi, a teda tolko tovaru vyrobi, kolko je potrebne na uspokojenie dopytu po nom, teda ludskej (s)potreby. Tato ekonomicka zakonitost ma za nasledok zaujimavy ukaz, resp. fakt, ze pri posobeni volneho trhu sa tovary bezne predavaju za vseobecnu (trhovu) hodnotu, bez ohladu na vyrobne naklady, teda vynalozeny kapital, co si mnohy pozorovatel trhu neuvedomuje.

Za druhe. V procese vyroby, resp. ekonomickej cinnosti vo vseobecnosti, praca vytvara nadhodnotu, cize tu cast vymennej, trhovej hodnoty, ktora zvysuje povodnu hodnotu vyrobnych prvkov, prostriedkov vyroby (vratane ludskej pracovnej sily) vlozenych do nej. Tato nadhodnota je jedinym zdrojom (kapitalistickeho) zisku. Vyrobne prostriedky samotne, to znamena stroje a nastroje, material a podobne, nadhodnotu, teda zisk, nevytvaraju. Tuto zaujimavu skutocnost si treba obzvlast dobre uvedomit, pretoze v beznom ponimani, a dokanca i podla mnohych ekonomov kapitalizmu, stroje, veda a technologia zvysuju produktivitu prace, vytvaraju "vyssiu hodnotu" tovaru, cim vyrobcovi (i obchodnikovi) prinasaju stale vyssie zisky. Najnovsie sa tomu hovori “pridana hodnota” a plati sa DPH, “dan z pridanej hodnoty”. Ako vsak bude vysvetlene nizsie, je to len zdanie, klam, kym skutocnost je taka, ako je uvedene vyssie, v pojednani o praci ako jedineho tvorcu nadhodnoty, teda aj “pridanej hodnoty” a zisku.

Za tretie: Cena tovarov odraza ich hodnotu, je vymennou hodnotou tovaru vyjadrena v peniazoch. Nemusi sa vzdy rovnat vyrobnej hodnote. Prave naopak, cena moze byt, a casto aj je, vyssia ako je vyrobna hodnota tovaru. Len malokedy nizsia. V tom pripade namiesto zisku ide o stratu. K tomu nedochadza, ak je po urcitom tovare velky dopyt, teda vyssi, ako je ponuka - objem vyroby. Ked zosuladime tieto dva axiomy o tvorbe vymennej hodnoty tovaru a tvorbe jeho ceny, lahko pochopime skutocnost, ze vyrobca, ktory na vyrobu urciteho (druhu) tovaru vynalozi menej prace, a teda aj menej kapitalu, ale tovar preda za prirodzenu trhovu, vymennu hodnotu, dosiahne mimoriadny zisk, zvacsa docasny. Naopak, vyrobca - kapitalista, ktory na vyrobu daneho tovaru spotrebuje vacsie mnozstvo prace ako je spolocensky nevyhnutne, napriklad preto, ze ma zastaralu vyrobnu technologiu, a je nuteny ho predavat za trhovu, vseobecnu hodnotu, nema ziadny zisk, resp. vykaze stratu, takze nemoze trvalo, resp. dlhodobo posobit. Vypadne zo sutaze, konkurencie.

Z poznania tychto troch hlavnych zakonitosti ekonomiky vyplynul stvrty zakladny poznatok: Peniaze (okrem z drahych kovov) nemaju hodnotu. Peniaze plnia niekolko funkcii, najma funkciu platidla a miery hodnoty pri vymene (kupe-predaji) tovarov a sluzieb. Peniaze, vo svojej cistej "penaznej" forme, nie su kapital, iba reprezentuju realny kapital, ktorym su materialne prostriedky vyroby a jej vysledky - tovar, ako aj hodnot, ktoru v prechodnej forme mzdy dostava pracujuci. Peniaze vlozene do obchodneho a bankoveho / financneho podnikania nevytvaraju ziadnu hodnotu (ci uz uzitkovu alebo vymennu) a preto nie su skutocnym zdrojom zisku. Tym je iba nadhodnota vytvorena v procese materialnej vyroby, o ktoru sa vyrobny kapitalista z nevyhnutnosti deli s obchodnym a financnym/ bankovym kapitalistom. Vtedy, ked potrebuje bankovu pozicku alebo sluzby obchodnika. Z toho tiez plynie, ze urok (bankovy alebo hociktory) nie je skutocnym "plodom" penazi, ale len derivatom odvodenym z povodneho realneho zdroja, ktorym je nadhodnota - zisk vytvoreny vo vyrobe. Preto vsetky financne transakcie - prevody, kupa-predaj cennych papierov, ako dlhopisov, bondov, ucastin, statnych pokladnicnych papierov a podobne, ktore bezprostredne a zjavne prinasaju zisk alebo stratu zucastnenym stranam, nie su nicim inym ako prerozdelovanim povodne vytvorenej hodnoty, nadhodnoty, a teda zisku. Taketo transakcie su casto spekulativne a podobaju sa hazardnym hram v kasinach, alebo su viac-menej umelymi a necestnymi machinaciami tych, ktori maju hospodarsku, ale casto aj politicko-mocensku silu ovplyvnit, alebo priamo riadit hospodarsko-financne procesy.

Vsetky uvedene ekonomicke zakonitosti posobia objektivne, podobne ako zakony fyziky. Clovek ich v podstate nemoze zmenit ani ovplyvnit. Poznajuc ich, moze ich nanajvys vyuzivat, alebo zneuzivat vo svoj prospech alebo na svoju zahubu. Mozu byt obchadzane i “znasilnovane” s tym vysledkom, ze obycajne vtedy nastane ekonomicky "chaos". Spolocenska ekonomika sa zacne uberat neprirodzenou cestou, ekonomicke procesy sa stavaju nepredvidatelnymi a casto skodlivymi. Takato situacia nastane napriklad zavedenim byrokratickeho "socializmu" s prisnym a strnulym, casto neprirodzenym, planovanim do posledneho detailu, alebo v podmienkach kapitalistickeho monopolneho alebo quasi-monopolneho hospodarstva, ktore nici volny trh a umelo zabranuje posobeniu ekonomickych zakonitosti; alebo v politicko-vojensko-ekonomickych mocenskych strukturach, zalozenych na imperializme, diktate urciteho statu alebo spolocenskej skupiny, v poslednej dobe najma diktate bank a inych financnych korporacii, ale aj cinnostou bezohladnych a lstivych, vacsinou vplyvnych, jednotlivcov. Tymto moze byt najma Amerikou presadzovany a aj vojensky nanucovany tzv. globalizmus, rozumej globalna - celosvetova diktatura USA planovana oficialne ako “New American Century”, Nove americke storocie. Za takychto podmienok a v takej situacii mozno vedecky presne predvidat silne ekonomicke otrasy a disproporcie, veduce nakoniec k zruteniu svetovej ekonomiky, naruseniu stability a poriadku, a zniceniu prosperity ludstva. Nakoniec to konci aj financnym krachom s dalekosiahlymi nasledkami pre spolocnost i jedinca – obcana.

II. Od Adama Smitha cez Karola Marxa k dnesku

Podobne ako klasicka "newtonowska" fyzika vladla po starocia, a ktorej postulaty boli dlho nedotknutelne, tak aj politicka ekonomia zalozena na praci Adama Smitha nasla v jadre svojho pokracovatela a siritela v osobe Karola Marxa, ale aj nemarxistickych ekonomov, az takmer do dnesnej doby; aj ked s nepodstatnymi zmenami, vylepseniami. A rovnako, ako v zasade stale este platia Newtonove zakony fyziky, tak dodnes platia aj Smithove ekonomicke zakonitosti. Ibaze, aj vo fyzike, aj v ekonomii sa pokrocilo dalej. Vo fyzike, okrem ineho, doslo k formulovaniu a uznaniu Planckovej quantovej a tzv. “Einsteinovej” relativistickej fyziky, nespravne a celkom tendencne pripisovana Albertovi Einsteinovi*. (O tom, kto bol, resp. boli skutocni “otcovia” udajne Einsteinovych objavov a formulacii existuje rozsiahla, seriozna, odborna literatura.) V ekonomii vznikli rozne nove teorie a modely, avsak vseobecne v nej vladne neistota a zmatok.

V nedavnom obdobi tzv. socialisticej ekonomie vo vychodnej a stredovychodnej Europe, ako aj v inych castiach sveta, sa vyskusal, pripadne niekde este stale skusa, model planovaneho, riadeneho hospodarstva. V nom prirodzene ekonomicke zakonitosti mali byt nahradene zakonmi "rozvoja planovaneho socialistickeho narodneho hospodarstva". Pre uplnost treba uviest, ze existoval aj iny model socialistickeho hospodarstva, nez "sovietsky", a to juhoslovansky. Ten hospodarsky system, “participatory economy”, na hospodarstve priamo sa zucastnujucich obcanov, bol akousi kombinaciou hospodarstva volneho trhu (kapitalistickeho) a socialistickeho, najma co sa tyka priamej ucasti pracujucich na riadeni hospodarstva, s naslednou spoluucastou na jeho vysledkoch, kladnych alebo zapornych, na zisku alebo strate. Podla autora knihy “The Participatory Economy” Jaroslava Zajaca, hospodarstvo Juhoslavie bolo relativne uspesne, co sa potvrdzovalo beznym pozorovanim a vseobecnou skusenostou. Bolo trnom v oku najprv ortodoxnym sovietskym ekonomom a politikom, neskor zapadnym kapitalistickym, ktori sa ho vsemozne snazili zdiskreditovat a znicit, ked nie inak, tak znicenim Juhoslavie. Inym systemom, dnes v akomsi pokusnom stadiu je cinske hospodarstvo. Nie som vsak podrobne oboznameny s tymto systemom, preto sa v tejto eseji nebudem nim zaoberat.

Je potrebne skumat a presne zistit co sa stalo v krajinach sovietskeho bloku, preco tam doslo k znefunkcneniu a nakoniec rozpadu socialistickeho hospodarstva. A ci vobec k tomu doslo. Alebo, islo v skutocnosti o vopred pripraveny a istymi silami podporovany, aj financne, coup d' etat, prevrat, spolocensku a tym aj ekonomicku “revoluciu”, "kontrarevoluciu"? Mnohe tomu nasvedcuje. V tom pripade vsak neslo v nich ani tak o pad ekonomiky, ako o spravodajske a propagandisticko-ideologicke manipulacie a vojensko-mocenske zasahovanie, aj ked zakryte. Rychly a tym aj povrchny pohlad na poprevratovy ekonomicky vyvoj v uvedenych krajinach, a na sucasnu situaciu, naznacuje, resp. potvrdzuje, ze v skutocnosti vobec neslo o krach socialistickej ekonomiky, ale o bolestny, a dnes viditelne osudny, omyl propagandisticky zmanipulovaneho obyvatelstva, tuziaceho po niecom, co v skutocnosti bola kapitalisticka fatamorgana. Totiz, namiesto prepiatych a nerealnych ocakavani a tuzob socializmom "sklamaneho" obyvatelstva, namiesto sne o kapitalistickom blahobyte (“o pat rokov budeme ako Svajciarsko”) sa dostavil ekonomicky kolaps s naslednou biedou vacsiny obyvatelstva. Biedou omnoho vacsou nez bola pocitovana, opravnene alebo nie, za "komunizmu. Zaroven, takmer ihned, doslo k obrovskej diferenciacii obyvatelstva, nastup “novej triedy” – “nouveaux riches”, novych bohacov, ktorych rychlo nadobudnute bohatstvo, najma v Rusku (byvalom Sovietskom zvaze) dosiahlo astronomickych rozmerov. Ocividne, takyto proces zbohatnutia niekolkych a schudobnenia sirokych mas obyvatelstva nebol ekonomickym, ale mocenskym procesom, viac-alebo-menej velkolepou kradezou a nikdy predtym nevidenou lupezou, ktora si zasluhuje najprisnejsie potrestanie a vyrieknutie prepadnutia celeho takto nazbijaneho majetku.Tym sa vsak ekonomicka veda nezaobera. To je zalezitost spolocensko-pravnych disciplin a najma praxe. Tym by sa mali zaoberat financni analytici, danovi kontrolori, policajti, prokuratori, sudy a vazenske spravy.

Poznamka

Spomenul som meno Albert Einstein. Podobny ako pripad Karola Marxa, alebo este horsi, je pripad Alberta Einsteina, ktoremu mnohi priznavaju, resp. vseobecne sa pripisuje vedecky objav a formulovanie obidvoch relativistickych teorii – vseobecnej a specialnej a tiez slavnej rovnicky o premene hmoty na energiu. Einstein nie je objavitelom tych fyzickych fenomenov, ani formulatorom teorii, ale je zlodejom, ktory ich “ukradol” inym vedcom, a plagiatorom, ako o tom svedci mnozstvo autentickych dokumentov, o ktorych je mozne sa docitat v mnohych knihach, z ktorych spomeniem aspon dve: Christopher Jon Bjerkens: “Albert Einstein;The Incorrigible Plagiarist” (A. Einstein nenapravitelny plagiator) a Hans C. Ohanian: Einstein’s Mistakes (Einsteinove omyly). Tiez dva kratsie clanky: Tony Rothman: “Lost in Einstein’s Shadow” (Strateny v tieni Einsteina) a Richard Moody Jr. “Albert Einstein Plagiarist Of The Century” (A. Einstein plagiator storocia.)