Nejlepší pes mého života

Ako som sa už v predchádzajúcej poviedke zmienil, Batman nie je jediný pes, ktorý sa mihol v mojom živote a zanechal hlbokú stopu spomienok. Chcel by som Vám opísať život psa, ktorý má neodopierateľné právo na večnú spomienku.

Část I

Volal sa Bask a my sme k nemu prišli úplnou náhodou. Ležal som v tom čase v nemocnici a moja manželka, dovtedy nezvyknutá na samotu, pociťovala určité napätie a strach. Zaumienila si, že budeme mať psa. Menil som v tom období celý svoj život a nemal čas na psieho kamaráta.

Keďže v tom čase sa v blízkom okolí a myslím, že na celom Slovensku útulok nenachádzal, nebolo jednoduché

Bask

Bola to úplná náhoda, i keď ja osobne na náhody neverím. Dozvedela sa totižto prostredníctvom svojich príbuzných, že taký pes existuje a pomaly mu dohára svieca. Bol to náš budúci Bask. Neváhala a o psíka prejavila záujem. I keď bol pes určený na utratenie, ľudia, čo ho v tom čase vlastnili, využili príležitosť a predali ho manželke za tisíc korún. Bask prišiel do našej rodiny celý dokúsaný a pozašívaný. Už si presne nepamätám koľko tých stehov bolo, ale menej ako 38 určite nie. Mal doslova rozpárané brucho a ľavú lopatku. Žil v spoločnosti ďalších dvoch veľkých psov na pozemku jednej nemenovanej firmy. Majiteľ mal nesmiernu zábavu, keď videl svojich psov v boji. Bask bol veľký bojovník, ale proti dvom psom, z ktorých jeden bol rottwajler, nemal jednoducho šancu.

Manželka ho doviezla domov sedem dní po veterinárnom zákroku a na desiaty deň mu boli stehy vybrané. Čo sa v tú dobu so psom dialo neviem presne opísať, pretože som bol mimo domu. Hneď po vybratí stehov, s ošetreným psom, ma navštívili v nemocnici. Prišla i s priateľkou a hneď som vycítil, že nie je všetko v poriadku. Pozrela sa na mňa jej vlastným záhadným pohľadom a rozpačito sa opýtala, či mi môže niečo prezradiť. V tu chvíľu, keby som nebol presvedčený o jej láske ku mne, bol by som si myslel, že ma chce opustiť. Ani neviem prečo, som prehliadol jej otázku a požiadal ju, aby ma vyviezla na vzduch. Keď som sa dostal na nemocničný dvor, ospravedlnila sa a na chvíľu vzdialila. Po niekoľkých minútach sa vrátila a vedľa nohy viedla, alebo on viedol ju, strašne zanedbaný, čierny, veľký a nevrlý pes. Keby som nesedel na vozíku tak spadnem na zadok. Nechápal som súvislosti, takže som zostal ticho a čakal na vysvetlenie. Manželkina priateľka, keď zbadala môj údiv a popolavú farbu, si pomyslela, že som skolaboval a chcela volať o pomoc. Asi o minútu som sa spamätal a začal počúvať príbeh toho nešťastníka.

Vždy som choval psov a nedával veľký dôraz na exteriér, ale s takým niečom som sa nestretol. Ten pes totižto vyzeral a teraz prosím prepáčte mi ten výraz, ako jedno veľké, chlpaté psie hovno. Páchol na tri hony. Kto chová dlhosrsté psy, vie o čom hovorím. Ten chudák nebol za celý svoj život a to mal tri roky, česaný a kúpaný. K zápachu sa pridávala i rozkladajúca krv, ktorá bola takmer na celom jeho tele. Mal povystrihované a na fialovo natreté miesta po zašívaní a miesto uší také veľké zvony. No proste hnus. Na otázku, prečo má náhubok mi nebolo odpovedané. Pre Vašu informáciu, som proti tomu, aby psy nosili náhubky. Jednoducho som onemel a snažil sa pozorne počúvať manželkine prosby. Priznám sa, že som toho psíka ľutoval a padla aj taká výčitka, prečo ho radšej nenechali uspať. Teraz mi je to ľúto, ale v tom momente vyzeral, ako pred smrťou. Nie som zástanca teórie, že treba zviera zachrániť za každú cenu. Niekedy je uspanie pre psíka doslova vyslobodením. Na otázku prečo ho aspoň neokúpe, mi manželka odpovedala tichým hláskom, že počká radšej na mňa.

Zhodou okolností sa moja hospitalizácia v nemocnici blížila ku koncu, tak som požiadal personál nemocnice, aby ma predčasne prepustili, že budem zodpovedný pacient a budem denne dochádzať na kontrolu. Po podpísaní regresu a vybavení všetkých formalít, ma na druhý deň prepustili. Prišla pre mňa priateľka na mojom aute, pretože v tom čase manželka nevlastnila vodičský preukaz. Ale i tak som bol prekvapený, lebo ju vždy sprevádzala.

Po príchode domov som všetko pochopil. Vyzeralo to u nás, ako po domovej prehliadke ŠTB. Nič nebolo na svojom mieste. Manželka na mňa hodila tak nešťastný pohľad, že som tomu skoro uveril. Dôvodom celého neporiadku bol náš nový spoločník. Nikde som ho nevidel, tak som si myslel, že jej ušiel. No zrazu sa tá obluda nevynorila z našej spálne. Na útulku nemáme nikdy menej psov, ako päťdesiat, ale ten zápach je neporovnateľne prijateľnejší, ako to páchlo vtedy u nás doma. Vstúpil som do kúpeľne a skoro som okoktavel. Všetky poličky boli porozhadzované po zemi. Ale aspoň tam bol znesiteľný vzduch. Bolo to spôsobené porozbíjanými voňavkami. V tom momente som prišiel na to, prečo ho ešte neokúpali. Manželka mi opísala ten pokus a ja som od smiechu zabudol na bolesť. Pomáhal jej sused, ktorý je taktiež chovateľom psov a v tom období mal novofundlanďana. Bol zvedavý, ako ten pes bude vyzerať po okúpaní, preto sa ponúkol, že pomôže.

Mal som problémy s pohybom, pretože som chodil o barlách, ale daný stav som nemienil strpieť. Dal som milému a zároveň odpornému psovi náhubok dole a pokúsil sa ho dostať do vane. Nerobí mi ťažkosti dosiahnuť od psov, čo potrebujem, ale s ním bol problém i v tom, že som mu nevidel do očí. Mal totižto zarastenú hlavu. Vždy, keď pracujem s neznámym psom je pohľad do očí jediná výhoda, ktorú mám voči nemu. Pes neváhal a keď vycítil, že som len na jednej nohe zaútočil. Očakával z mojej strany útek a ten sa nekonal. Vrátil sa pár krokov do zadu a útok opakoval. Mal snahu ma i pohrýzť, ale inštinkt mu to nedovolil. Vystihol som situáciu, keď cúval a začal som sa približovať ja. Pri tom som ho neprestával hlasom ukľudňovať. Napokon rezignoval a dal sa pohladiť. V tom momente si začal uľavovať a vyprázdnil celý svoj močový mechúr na koberec. Vedel som, že mám na chvíľu vyhrané a dostal som ho do vane. Manželka neverila svojim očiam a hneď utekala pre suseda. Mal som ho vo vani asi dve hodiny a vody som minul tak na dvesto sprchovaní.

Po osušení som sa rozhodol, že mu tie chuchvalce vyčešem. Stále bol v strehu, ale prejavoval pokoru. Sadol som si do kuchyne, vzal hrebeň a skúsil ním prejsť po srsti. Pravdepodobne pociťoval ešte nesmiernu bolesť v čerstvých ranách a odskočil. Niečo sa v ňom pohlo a pokúsil sa o zúfalý útok. Zhodil ma zo stoličky a nastala pravá nefalšovaná bitka. Mal som iba ruky a zuby. On len zuby. Váľali sme sa po zemi takmer večnosť. Napokon sa mi ho podarilo prevrátiť na chrbát a podržať. Hneď mal chvost na brade a opäť začal močiť. Pomaly som ho pustil a pozoroval, čo bude nasledovať. Zostal ležať a dodnes ľutujem, že som mu nevidel do očí. Určite to nebol strach, ktorý by z nich mal vyžarovať. Sadol som si naspäť a začal kontrolovať škody. Džíny som mal na niekoľko kusov, z trička mi zostali len také dva pásy a po celom tele podliatiny. Našťastie ani jedna vážnejšia rana, čo by stála za to. Mal som vtedy zníženú imunitu a obával sa, že niečo chytím. Napokon som miesto česania vyberal jeho chlpy zo svojich zubov. Bolo ich za plný popolník.

Keď sa manželka vrátila z nákupu a videla v akom stave sa nachádzam, bola rozhodnutá dať psa uspať. Ale ja som už nedovolil. Ten pes bol osobnosť. V živote sa mihlo okolo mňa veľmi veľa psov, ale on bol jediný, čo za to stál. Našťastie bol očkovaný proti besnote ešte od pôvodného majiteľa, takže som nešiel ani k lekárovi. Určite by ma nepustili domov. Žiaľ, nedodržal som ani sľub, ktorý som dal lekárom o spomínaných kontrolách. Aj tak mám pocit, že mi vtedy zachránil život.

Pri kontrole veterinárneho preukazu som si prečítal, že sa volá Bask. Jeho pôvodný majiteľ i keď bol bezcitný a nevedel sa o svoje psy postarať, vystihol aspoň to meno. Aj keď som bol naňho nahnevaný, že pripustil také utrpenie, za to meno som sa mu poďakoval.

Baskovi som vystrihal takmer všetku srsť, pretože s rozčesaním by bol veľmi veľký problém. Až potom bolo vidieť ostatné rany, ktoré boli ukryté pod zhúžvanou srsťou. Nepríjemne zapáchali a mokvali. Na zašívanie sme už nemohli pomýšľať, pretože rany boli staré. Veterinár mu nasadil silné, širokospektrálne antibiotiká. Na to, aký bol spurný, si dal injekcie pichať bez problémov. Keď bol ostrihaný vyzeral, ako kríženec afgánskeho chrta s čivavou. Jednoducho, bol reklamou na hlad.

Najväčšie problémy a starosti nám robili uši. Vtedy som si uvedomil, že ľudia, ktorí vehementne bojujú proti kupirácii uší u tohto plemena, nerozumejú danej problematike. Pôvodne bolo plemeno šľachtené na stráženie dobytka a tí pastieri vedeli, prečo im uši treba kupírovať. Samozrejme, že časom stratil svoje pracovné opodstatnenie a stal sa z neho pes spoločenský. Ale výnimky pre pracovné psy, by som určite uznával. Priznám sa, že ani netuším, či je možné túto výnimku udeľovať, pretože sa nezaoberám šľachtiteľským chovom. Viem len, že Baskovi ich nekúpirovali na základe nového zákona na ochranu zvierat. Môžem s kľudným svedomím vyzvať všetkých odporcov kupirácie uší u briardov na verejnú diskusiu o tomto probléme. Ale to odbočujem.

Bask mal silný chronický zápal zvukovodov. Neustále triasol hlavou a pri dotyku hlavy vrčal. Nechcel som ho zbytočne traumatizovať, tak sme ho pri čistení uší uspali.To, čo sme spolu s veterinárom vytiahli z tých uší nebudem opisovať. Sám doktor, a to nebol žiadny mladík, sa s niečim podobným nestretol. Chronicín spravil svoje i keď to bola veľmi zdĺhavá liečba.

Bask sa veľmi rýchlo aklimatizoval na nové prostredie. Keďže bol celý život chovaný na záhrade, mali sme starosti o jeho sociálne návyky. V prvé dni i keď som sa za jeho výzor nesmierne hanbil, som s ním chodil na vychádzky takmer každú hodinu. Žijeme v malom meste, kde pozná každý každého. Mňa ľudia poznali ešte z detstva, ako fanatika pre služobnú kynológiu a nechápali tu zmenu. Vždy som mal pri sebe dôstojného, keď nie pekného, tak aspoň ošetreného spoločníka a teraz toto. Vnútorne som bol presvedčený, že to bude krásny pes, keď má takú fantastickú povahu. Nemýlil som sa. Nikdy neposudzujem ľudí podľa toho, čo majú oblečené a u psov je to to isté. Práca v útulku mi dáva dennodenne za pravdu. Už sme tu mali rôzne trosky a sú z nich teraz doslova šampióni. K tejto téme sa môžem vrátiť nabudúce.

Vo svojich sedemnástich som mal pripraveného psa na vrcholové súťaže a niektorých som sa aj úspešne zúčastňoval. Pretekal som i za hranicami našej vlasti. V tom čase mi nebola po chuti organizácia, ktorá zastrešovala kynológiu, nakoľko som veľmi závislý od slobodného života a vtedy som pociťoval úplnú averziu voči Zväzarmu. Takže som to zanechal i keď som bol zakladajúcim členom miestnej organizácie. Tu sa musím na chvíľu zastaviť.

Veľa mojich priateľov, ktorí sú odborníci na služobnú kynológiu mi vyčítajú a doslova ma pobádajú k tomu, aby som si pripravil kvalitného psa a ukázal svetu, že som dobrý. Podotýkam, že odborníci, ktorých uznávam ja. Priznám sa, už som o tom aj uvažoval a zúčastnil som sa niekoľkých súťaží, ako divák. /naposledy v Nitre na MS/ Čo mi na celej veci vadí najviac, je hlásenie pripravenosti k výkonu. Kto sa tým zaoberá, vie o čom hovorím. Nezniesol by som to. Už ako chlapcovi mi vadilo, že som musel podávať hlásenie nejakému senilnému, pripitému dedkovi s hviezdou na klope. On pri tom pozeral na hodinky a podupával od zimy nohami. Vždy mal pripomienky k mojim vlasom. Nemusím vysvetľovať prečo. Čakal na to, aby to mal čo najskôr za sebou a mohol si dať ďalší pohár vareného vína. Boli súťaže, keď bolo všetko dopredu rozhodnuté. Dnes sa väčšinou súťaží pre oko diváka a pritom to trápne hlásenie nezrušili. Ja osobne mám takú predstavu, že by mala dvojica vybehnúť na štadión, zamávať na divákov a predviesť, čo vedia. Každý súťažiaci má svoje číslo, takže by nemal byť problém s identifikáciou. Rozhodcovia nech sedia za stolom a okolo súťažiacich nech sa jeden motá. Tam by mi nevadilo, že majú miesto minerálky vodku a pijú ju zo šialok na kávu. Určite by to bolo zaujímavejšie. Vtedy by som sa snáď dal nahovoriť. Niektorí môžu namietať, že i teraz je to služobná kynológia. Môžem Vás ubezpečiť, že z tých psov, čo som videl v Nitre by ich veľmi málo uspelo na ostro. Nehnevajte sa na mňa, že som odbočil od danej témy, ale musel som vyjadriť svoj názor. Už sa teším na polemiku o tomto probléme.

Část II

Lekári mi nedoporučovali, aby som priveľmi namáhal zranenú nohu a okrem úrazu, som mal ešte aj interné zdravotné problémy. No nedalo sa nič robiť. Manželka bola zamestnaná a všetka starostlivosť o psa pripadla na mňa. Chodil som s ním von, ako keby som chcel kradnúť. Najskôr som sa poriadne rozhliadol, či ma niekto nevidí a zrýchleným krokom, ak sa to vôbec tak dalo nazvať, som upaľoval k blízkemu lesu. Chodil som vtedy o barlách, takže to až tak rýchlo nebolo. V lese som sa uvoľnil a skúšal s Baskom niečo robiť. Neviem, či bol zvyknutý z predchádzajúceho života na vodítko, ale asi áno. Čo mu vadilo, boli moje barle. Stále ich sledoval a nedokázal som ho prinútiť, aby sa priblížil. To ma usvedčilo v presvedčení, že bol svojim pôvodným majiteľom bitý palicou. Keď som sa po čase so spomenutým pánom zoznámil, dal mi za pravdu. Bask ho jednoducho nemal rád, tak potreboval pri jeho napadnutí ochranu.

Nemal som inú možnosť a aspoň ľavú barlu som musel odložiť. Mám zranenú ľavú nohu, takže mi to ani moc nevadilo. Len som riskoval, že keď padnem, už sa nepostavím. Našťastie nič podobné sa neudialo a ja som sa začal prekonávať v pohybe. O niekoľko dní som používal pri všetkých mojich činnostiach iba jednu. Môžem Vás ubezpečiť, že na rehabilitačných cvičeniach by mi to trvalo aj pol roka. Bol to fantastický pocit. Napokon som vymenil i tu druhú za paličku a ľudia v meste ma začali prezývať Žofré, alebo Péjrak. Neviem, ako sa to píše, ale bol to hlavný hrdina v Angelike. Priznám sa, robilo mi to dobre, pretože ako dieťa som obdivoval tohto filmového hrdinu. Trochu som odbočil, ale ja už som raz taký.

Bask veľmi rýchlo chápal každý povel a nebolo s ním veľa práce. Začal som s jednoduchými cvikmi pre život v meste veľmi dôležitými. Chodenie u nohy bez vodítka, odloženie, privolanie a zastavenie. I teraz, keď sa venujem výcviku a náprave cudzích psov, sú to najdôležitejšie cviky pre mojich klientov. Je to taká malá abeceda spoločenského správania sa psa.

Část III

V predchádzajúcej kapitole som sa zmienil, že Bask veľmi rýchlo chápal všetky povely a bol nesmierne učenlivý. Je to vlastnosť každého psa. Záleží len od toho, aký prístup ku psovi zvolíte. Všetko záleží od počiatočnej výchovy. Dobrý znalec psej psychiky nemusí svojho psa ani cvičiť. Stačí, aby sa mu venoval od jeho útleho veku. Žiaľ, takýchto ľudí je veľmi málo a priznám sa, že som aj rád. Výcvik a naprávanie zlých povahových vlastností pokazených psov, sú nosným pilierom financovania prevádzky útulku.

Bask mal veľmi veľa zlozvykov. Neustále napádal všetko živé okolo seba. Bol nedôverčivý aj k samotnému pohladeniu a pri pustení z dlhej šnúry bol nechytiteľný. Čo ma najviac prekvapilo, bál sa búrky a streľby. Dali sme sa spolu do práce. V prvom rade som ho musel presvedčiť, že mu nechcem ublížiť.

Teraz sa to zdá veľmi jednoduché, ale s trojročným psom, ktorý nepoznal od svojich desiatich mesiacov ľudský kontakt, to bola drina. Nemám na mysli výcvik, ale odbúravanie zlozvykov.

Ako šteňa mal krásny život. Žil pri rodinnom dome so záhradou a prežíval až priveľmi veľa pozornosti. Majiteľ sa mu dokonca aj venoval a keďže mal tri deti, Bask nemal núdzu o hru. Žiaľ, vyrastal ako samorast, až jedného dňa vo svojom pubertálnom veku sa začali u neho prejavovať dominantné pudy. U psov je to normálne a v tomto veku je nesmierne dôležité, nepovoliť žiadne odbočenie z normálu. Keď bol šteňa, tak sa všetci nesmierne zabávali na tom, ako si strážil misku so svojim žrádlom. Dokonca ho v tom vo svojej neznalosti aj podporovali a ukazovali jeho agresivitu všetkým známym. Takú istú zábavu mali pri pokusoch o kúpanie a česanie. Nikdy sa im to nepodarilo. Bask rástol a skúšal koľko si môže dovoliť. Briard vo svojich desiatich mesiacoch je už takmer fyzicky dospelý. Takže to nie je žiaden pudlík. I keď aj o tomto plemene by som vedel rozprávať dlhé hodiny.

Jedného dňa milý Bask pri hre napadol najmladšieho syna majiteľa. Nešlo o nejaký väčší úraz, ale útok to bol. Už vtedy bolo treba zakročiť, no keďže sa nič vážnejšie nestalo, neboli z tohto incidentu vyvodené žiadne dôsledky. Tieto útoky sa začali opakovať voči všetkým príslušníkom rodiny, okrem majiteľa. Ten bol z hľadiska svojich komplexov menejcennosti, na to aj nadmieru hrdý.

Raz prišiel domov v podnapitom stave. Bol nahnevaný na celý svet a mal si to odskákať Bask. Pes vždy vycíti v akej ste forme. Preto doporučujem všetkým, ktorí si nie sú istí svojim psom, aby sa k nemu v čase svoje indisponovanosti, ani nepribližovali. Najmä tí, ktorí svojim psom ubližujú. Nie, že by som im to neprial, ale zas až taký škodoradostný nie som a napokon, vždy na to doplatí pes. Bask spomínaného pána napadol a už to neboli len odreniny. Na druhý deň musel pes opustiť svoj domov a bol presťahovaný do firmy, aby strážil. Od tohto dňa sa začalo jeho ozajstné utrpenie.

Všetky tieto informácie som získal od pôvodného majiteľa a jeho rodiny. Stále som totižto pátral po príčine Baskovho stavu. Aj teraz, keď sa venujem práci s cudzími psami, sú pre môj ďaľší postup vo výcviku, takéto informácie na nezaplatenie. Stáva sa veľmi často, že klienti zatajujú tieto skutočnosti, pretože pociťujú určitý pocit viny. Ani sa im nedivím. Mám už našťastie za čas môjho pôsobenia v danom odbore dostatok skúseností, aby som sa vedel orientovať aj bez nedostatočných informácií. Klienti sú potom prekvapení, keď im to poviem. Niektorí ma dokonca upodozrievajú, že som ich sledoval, alebo dal sledovať, pretože som opísal situácie takým spôsobom, ako sa stali. Niektorí si myslia, že som mimozemšťan. Mimochodom aj to je jedna z mojich prezíviek. Chce to len trochu všímavosti a dobrú pamäť. Pri každom novom psovi sa učím zároveň s ním. Kto má záujem manipulovať s ľuďmi nech sa poučí. Je to jedno z riešení. Na tomto princípe pracujú všetci podvodníci s veštením. Netvrdím, že nie sú takí, čo majú schopnosti média, ale určite sa nezviditeľňujú. Zas som odbočil.

Bask nebol dlho na záhrade sám. Majiteľ si myslel, že mu tam bude smutno, tak mu kúpil spoločníka. Taktiež briarda, len inej farby. Vôbec si neuvedomil, že týmto spôsobom ho ešte viac podporil v jeho dominancii. Šteňa sa muselo v každej situácii podvoliť jeho rozmarom. U psov je to normálne a niekedy, najmä u pastierských psov aj žiaduce. Bask však veľmi trpel svojim odlúčením od rodiny a stával sa z neho cholerik. Doslova spomínanému šteňaťu, pre vylúčenie zo spoločnosti ľudí, ubližoval. Rozvinutá vlastnosť získaná pri ochrane potravy mu zostala a majiteľ pre nedostatok času ani nevenoval pozornosť tomu, či sa šteňa nažerie. Dosť na tom, že by malo byť kŕmené viackrát denne, zostalo mu iba to, čo nestihol Bask zožrať. Neviem z čoho žilo, ale vyrástlo na dospelého psa. Svojim vzrastom, vďaka nedostatočnej výžive, však nedosiahlo štandart. Bol z neho podstatne menší a slabší pes. To ešte nie je všetko.

Majiteľ sa dopustil ďaľšej neodpustiteľnej chyby i keď podľa všetkého z nevedomosti. Po spustení železnej opony sa u nás nerozmáha iba demokracia, aj keď táto téma by stála za širšie spomenutie. Ale ruka v ruke s demokraciou sa rozmohla i zvýšená kriminalita. Ľudia si mysleli a napokon aj myslia, že môžu všetko. Najčastejším trestným činom je u nás krádež. Niekto kradne, pretože nemá stále dosť, iní preto, že nemajú stále nič. Ale o tom som nechcel.

Zdalo sa mu, že jeho objekt je veľmi často navštevovaný rôznymi pochybnými skupinami ľudí a zadovážil si na tú dobu veľmi módneho strážneho psa rottwajlera. Zhodou okolností je to plemeno, ktoré je veľmi obľúbené i v Kanade. Bol to asi polročný pes a taktiež sa musel podriaďovať Baskovi. Všetko bolo v poriadku až do spomínaného veku, keď si začal uvedomovať svoju silu.

Jednu noc zabudol majiteľ zabezpečiť ovce a psy sa k nim v noci dostali. I keď je Bask ovčiarsky pes, v spoločnosti rottwajlera boli potlačené jeho pastierske pudy a pridal sa k masakru. Ani jedna neprežila. Bolo ich minimálne deväť. Keď ráno prišli zamestnanci do práce, miesto toho, aby si priznali svoju chybu, zmlátili psov palicami a zavreli do koterca. Bask z nich toho schytal najviac a bol pokorený. Vraj to bolo po prvý raz. Spomínaný rottwajler, keď videl v akom je psychickom rozpoložení, využil situáciu a presadil svoju silu. Mladý briard sa k bitke pridal a Baskovi nebolo pomoci. Ľudia sa na to dívali a v duchu mu to aj priali, pretože sa ho báli. Úbohá pomsta. Nedomysleli, čo môžu spôsobiť dvaja frustrovaní psi kvôli tomu, aby sa v hierarchii dostali o stupienok vyššie. Keďže boli zavretí, Bask nemohol od útočníkov utiecť a utŕžil značné poranenia. Psov napokon rozohnali studenou sprchou a Baska od rozzúrených psov vytiahli. Údajne tie zranenia neboli až také vážne, aby privolali veterinára. Som presvedčený, že boli, ale pod hustou srsťou boli ukryté.

Keď odchádzal majiteľ domov, z obavy o svoj majetok, opäť vypustil všetkých troch dohromady a nechal Baska napospas osudu. Ráno ho našli v takom stave, ako som už opisoval. Privolali veterinára a dali ho utratiť. Našťastie sa nad nim veterinár zľutoval, naložil do auta a zobral k sebe do ordinácie. Skontroloval rany. Po zistení, že nemá poškodené vnútorné orgány ho pozašíval a priviezol späť. Majiteľ i keď neochotne,všetky veterinárne úkony zaplatil, ale psa už nechcel. Bál sa ho, pretože Bask i keď bol v takom neutešenom stave, naňho kvôli tej bitke s palicou, zaútočil. Veterinár našiel pre psa náhradný domov u chovateľa služobných psov, ale Bask bol stále nezvládnuteľný a svojim plemenom nezodpovedal požiadavkám chovateľa. Rozhodli sa ho predať a ďalej to už poznáte.