Univerzálne riešenie kríz

Zdá sa, že kríza je prakticky všade. V každej oblasti a v každej krajine. Ak sa aj podarí vyriešiť krízu ekonomickú, stihne sa pretransformovať na krízu spoločenskú, ekologickú, kultúrnu, morálnu, krízu školstva, zdravotníctva... Človek, ktorý toto vníma by z toho mohol prepadnúť aj depresii, alebo apatii. Problémy sa zdajú byť tak komplexné, že sa je ťažké nájsť ich riešenie. Existuje vôbec nejaké riešenie tejto situácie v ktorej sa ľudstvo nachádza?

Pouvažujme na túto tému. Jedno je isté. Riešenie tejto situácie existuje. To je poznatok o ktorý sa môžeme vždy oprieť. Správne, teda najlepšie riešenie totižto existuje vždy. Vždy jedno z riešení je to najlepšie. V každom momente teda stačí si toto riešenie uvedomiť a snažiť sa k nemu priblížiť.

Ale aké je toto riešenie všetkých týchto problémov, kríz, ktoré spoločnosť generuje? Na jeho nájdenie treba nájsť príčinu všetkých týchto problémov. Uvažujme teda o tejto príčine:

Kríza je vo väčšine oblastí a vo väčšine spoločností. Či už kríza v školstve, zdravotníctve, kultúre, politike, ekonomike, dlhová kríza... Tieto krízy ľudských spoločností prerastajú aj mimo ľudí až do ekologickej krízy, teda krízy celej planéty. Je to ako rakovina, ktorej metastázy sa šíra celou planétou.

Ale čo je spoločným základom všetkých týchto kríz? Všetky krízy sú len negatívnymi javmi, externalitami, ktoré rôzne ľudské spoločnosti a nimi vytvorené inštitúcie a organizácie spôsobujú na základe svojej činnosti. Či už je to ich hlavná činnosť, alebo iba dôsledok nejakej inej ich činnosti. Tieto negatívne javy sa však navzájom kombinujú v jednu veľkú krízu, ktorá sa v čase prejavuje stále inak a stále intenzívnejšie. Ekonomická kríza sa transformuje na krízu sociálnu. Vyriešením ekonomickej krízy sa zhorší kríza ekologická, kultúrna a mnohé iné.

Dajú sa však vyriešiť všetky tieto krízy? Prečo je však riešenie týchto kríz také náročné? Sú jednoducho príliš komplexné. Každý spoločenský problém sa totižto týka príliš veľa ľudí, ich vzájomných vzťahov, vzťahov s inými problémami v danej spoločnosti a nepriamo vlastne všetkého. Všetko sa týka všetkého a teda aj riešenie každého spoločenského problému závisí od všetkého iného a teda aj od riešenia ostatných spoločenských problémov.

Bez riešenia jedného problému nie je možné riešiť iné a teda nakoniec je možné riešiť buď všetko, alebo nič. A keďže riešiť všetko naraz je prakticky nemožné, nerieši sa zväčša nič. Teda nič podstatné. Neodstraňujú sa zväčša žiadne príčiny, ktoré krízy vytvorili. To preto, že organizácie a inštitúcie, ktoré krízu vytvorili to spravili spravidla kvôli vlastnému obohateniu sa. Preto chcú krízu živiť ďalej a ďalej z nej profitovať, alebo profitovať na jej odstránení.

Preto sa väčšinou iba odstraňujú následky krízy a to často s mnohonásobnými nákladmi a energiou, akú by bolo treba na vyriešenie príčiny tejto krízy. Tieto zbytočne vynaložené náklady odoberú zdroje spoločnosti a vytvárajú nové negatívne javy, ktoré sa prejavia tým, že sa kríza prejaví niekde inde. Výslekom všetkých týchto kríz, je, že väčšina ľudí, má stále viac práce, stále menej času na seba a svoju rodinu, horšie životné prostredie a horšie životné podmienky a teda aj menej radosti zo svojho života a to aj napriek pokroku v automatizácii ľudskej činnosti.

Jednoducho čím je spoločnosť väčšia a sofistikovanejšia, tým sú aj jej problémy väčšie. Je preto oveľa ťažšie ich vyriešiť k spokojnosti väčšiny jej členov. To je podľa môjho názoru prvotnou príčinou všetkých problémov. Zvyšujúca sa veľkosť a komplexnosť spoločností neúmerne komplikuje problémy v danej spoločnosti.

Počet obyvateľov na svete narastá, štáty, ako aj korporácie sa zoskupujú do čoraz väčších zoskupení a čoraz viac právomocí preberajú ústredné orgány týchto zoskupení (svetová banka, WTO, NATO...), ktoré ešte pred nedávnom ani neexistovali (ako napr. EU), alebo mali minimálne právomoci. Mnohé dnešné korporácie majú viac zamestnancov ako mali priemerné štáty pred storočím. Viaceré dnešné superštáty majú viac členov, ako bol počet všetkých obyvateľov na planéte sto rokov dozadu.

Je zrejmé, že takéto ľudské kolosy nie je možné nijak riadiť ku prospechu väčšiny ľudí. Jednoducho neexistujú jedinci, ktorých mozgová a ľudská kapacita by bola tak výnimočná a ich zmysel pre spravodlivosť a morálku tak vyvinutý, aby mohli efektívne a spravodlivo riadiť miliónové spoločenstvá ľudí akým je napr. SR, nehovoriac už o EU, alebo Indii tak, aby zohľadnili potreby a individuálne preferencie všetkých týchto ľudí, všetkých členov danej spoločnosti.

Na druhej strane tieto miliónové spoločenstvá sa skladajú z jedincov ktorí majú svoju vlastnú mozgovú kapacitu. Nie sú to žiadni analfabeti, žiadni mentálne retardovaní a nepodstúpili ani lobotómiu. Vedia sa preto sami rozhodovať. Nepotrebujú obrovskú haldu pravidiel, príkazov, zákazov, zákonov, vyhlášok a záväzných nariadení. Ktorí ľudia sa pri svojom rozhodovaní riadia všetkými tými zákonmi? Majú ľudia vôbec čas čítať všetky tieto zákony? A sú tieto pravidlá, zákony a smernice písané vôbec pre ľudí? Alebo skôr proti ľuďom?

Načo je ľuďom armáda policajtov, donucovacie prostriedky a všadeprítomná propaganda ich životného štýlu? Aby ľudia vedeli čo je správne a čo nie? Čo sa môže a čo nie? Veď predsa každý má svoj vlastný mozog. Dnes je väčšina ľudí vzdelaných, majú často zodpovednú prácu, alebo vlastný biznis, alebo rodinu o ktorú sa úspešne dokážu postarať aj v dnešnej prekombinovanej spoločnosti. Sú teda dostatočne spôsobilí na riešenie väčšiny svojich problémov. A s problémami, s ktorými si nevie rady sa pri svojom rozhodovaní môže poradí s niekym komu verí. Napr. so svojim priateľom, alebo členom rodiny.

Samozrejme aj dnes existujú mechanizmy, ako zabezpečiť, aby sa miliónové ľudské masy sklonili pred nejakou autoritou, ktorú osobne ani nepoznajú a nechali sa ňou zmanipulovať na to, aby plnili nejaký ňou definovaný cieľ. Jedná sa väčšinou o jeden-dva konkrétne ciele, ako je napr. maximalizácia príjmu danej spoločnosti, minimalizácia jej nákladov, rozšírenie vplyvu, alebo alebo šírenie nejakej viery.

Je však zrejmé, že členovia každej takejto spoločnosti sú toto priamo, alebo nepriamo nútení robiť nie pre svoj vlastný prospech, ale pre prospech elity tejto spoločnosti. Robia to na svoj úkor a na úkor svojej rodiny, svojho zdravia, životného prostredia, svojho času a teda svojho života.

Komplexnosť problémov, ktoré v takýchto megaspoločnostiach nevyhnutne vzniká však vylučuje, aby sa mohli naplno využiť individuálne schopnosti a prednosti väčšiny z jej členov. Teda tak, aby sa títo ľudia mohli v danej spoločnosti rozvíjať čo najviac v tom smere, ktorý im je najbližší a pre ostatných ľudí v danej spoločnosti najprospešnejší.

Od väčšiny z nich sa žiada podriadiť sa plneniu daných stanovených cieľov ktorých výber zväčša nemôžu nijak ovplyvniť. Takže nakoniec väčšina ľudí robí v danej spoločnosti najmä to, čo nechce. Čo nevychádza z ich vnútra. Pre takúto spoločnosť teda plnia najmä stanovené ciele, s ktorými sa nie vždy stotožňujú. Robia to za zlomok z podielu na profite danej spoločnosti, ktorej sú členmi, alebo za nejaké iné čiastočné protiplnenie.

Cieľom týchto obrovských spoločností a spoločenstiev je teda obyčajný lov. V kalných vodách sa najlepšie loví. To je dôvod, prečo sú tieto spoločnosti tak veľké a komplikované. Vytvorí sa tým mútna voda a lov rýb sa môže začať. Spoločnosti zhromažďujú od ľudí úpisy, alebo od nich akokoľvek lákajú peniaze. Malé spoločnosti to praktikujú na ľudí mimo nich, veľké aj na svojich vlastných členov. Menšie ryby, spoločnosti lovia ľudí a tie väčšie aj iné ryby.

Takéto zoskupenia ľudí v takýchto spoločnostiach však nakoniec poškodzuje všetkých ľudí. Ako príklad jednej naozaj veľkej spoločnosti, ktorá ma už našťastie nezažaluje uvediem Rakúsko Uhorskú Monarchiu (RUM). RUM bola umelým neprirodzeným zoskupením množstva ľudí, ktorí v princípe nezdieľali nič spoločného. Nemali ani spoločný jazyk. Nič prirodzeného ich spolu nedržalo. Ani priateľstvo, ani rodinné zväzky. Samozrejme ľudia v RUM mali veľa spoločného, už preto, že všetci to boli ľudia. Ale to isté by platilo, ak by bola monarchia iba Česka a Slovenska poprípade spolu s Poľskom a pod.

Prakticky jediným spoločným prvkom, pojivom celej RUM boli monarchovia. Ich intelektuálna a ľudská kapacita však zďaleka nestačila na riešenie všetkých problémov a kríz v RUM. Niekedy nepostačovala ani na riešenie problémov a kríz ich vlastnej rodiny, alebo kráľovského dvora. Preto boli problémy v RUM často neriešené. Vývoj v celej spoločnosti RUM bol tým do veľkej miery paralyzovaný a neriešené problémy ľudí a ako aj často hlúpe riadenie tejto spoločnosti nakoniec viedlo k rozpadu RUM na 1. ČSR a ostatné krajiny. Týmto rozpadom sa vyriešili mnohé problémy, ktoré boli v RUM neriešené (napr. národnostné) a otvorila sa možnosť riešiť ostatné problémy bližšie k ľuďom. Rozpad RUM bol teda pozitívom pre väčšinu ľudí z RUM.

Ďalším podobným príkladom je ČSFR, ktorá sa rozpadla na ČR a SR. Aj keď tento rozpad spoločnosti mnohí ľudia nechceli, opäť to bol krok správnym smerom. Ak by sa to nestalo, tak dnes okrem všetkých súčasných problémov, ktorým čelíme v SR a ČR máme ešte mnohé iné problémy navyše. Ak vychádzame z výsledkov ekonomickej transformácie v ČR a SR, tak nie je pravdepodobné, že by v ČSFR (či už s pomlčkou, alebo bez), táto ekonomická reforma dopadla lepšie. Naopak. Vzhľadom na riešenie zbytočných pseudoproblémov, ktoré by v ČSFR vznikli medzi Slovákmi a Čechmi by ekonomická transformácia mohla dopadnúť iba ak horšie.

Jediné, čo by ČSFR pravdepodobne priniesla navyše oproti štátom ČR a SR by bola nenávisť medzi Čechmi a Slovákmi. Ak by totižto v spoločnom štáte zostalo centrálne riadenie a Praha (a teda najmä pražskí ekonómovia a prognostici) by riadili celú československú spoločnosť podobným kurzom, ako boli riadené ČR, alebo SR po 1993, nepochybne by to viedlo k nevôli zo strany ľudí zo Slovenska. Český politik by sa preto pre mnohých Slovákov pravdepodobne stal stelesnením zla a slovo Čech by tým získalo negatívne konotácie.

Je tiež zrejmé, že podobný, aj keď nie veľmi pravdepodobný vývoj by bol, aj ak by sa centrom Československa v r. 1993 stala Bratislava. V tomto prípade by bola situácia symetricky otočená. Slovenskí s prepáčením politici by pravdepodobne získali u ľudí z Čiech rôzne prívlastky, ktoré však bohužiaľ nemôžem v tomto článku uverejniť (čitateľ si ich však ľahko domyslí). Tým by aj označenie Slovák značne utrpelo a bolo mnohými Čechmi chápané práve touto optikou. V obidvoch prípadoch by teda vzniklo pnutie medzi týmito dvoma národmi.

Dnes, po rozdelení ČSFR však väčšina ľudí považuje vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi ako nadštandardné. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že spoločný štát by nepriniesol nič pozitívneho v tejto oblasti. Naopak, čím viac právomocí by si chceli mocipáni v Prahe, alebo Bratislave pre seba uzurpovať, tým viac by kazili vzťahy aj medzi bežnými ľuďmi, Čechmi a Slovákmi. Vďaka politickému zápasu českých a slovenských politických strán by sa šírila medzi týmito dvoma národmi nenávisť tak, ako sme toho svedkami v SR vďaka “maďarským” a “slovenským” pol. stranám. S nenávisťou medzi Slovákmi a Čechmi by v ČSFR vznikli aj mnohé iné problémy s tým súvisiace, ktoré dnes vôbec neexistujú, práve vďaka neexistencii ČSFR. Preto si myslím, že ako rozpad RUM, tak aj rozpad ČSFR bol potrebným a pozitívnym pre väčšinu obyvateľov týchto krajín.

Včasné rozdelenie ČSFR teda umožnilo, aby Slováci a Češi zostali priateľmi. Rozdelenie a zánik týchto spoločných štruktúr a inštitúcií teda nemalo negatívny vplyv na prirodzené pozitívne hodnoty, ktoré boli vytvorené, ako napr. priateľstvá, alebo rodinné, kultúrne a iné väzby. Ak by sme však jeden na druhého akokoľvek doplácali v spoločnom štáte, alebo by si to aspoň viacerí ľudia mysleli, napríklad vďaka propagande politických strán, tak to by naše priateľstvo spoľahlivo pokazilo. Ako sa vraví, kamarátmi buďme, ale dlhy si plaťme.

Samostatnosť, dobrovoľnosť a možnosť nezávislej vôle je nevyhnutným predpokladom ako priateľstva tak aj lásky. Ak priatelia spolu naozaj chcú niečo podniknúť, nepotrebujú byť jedným organizmom. Ale ak by boli napríklad zrastení ako siamské dvojičky, či už nohou, alebo rukou, alebo inak, tak by nemohli jeden bez druhého robiť nič. To by určite ich priateľstvu nepomohlo. Naopak, viedlo by to časom k averzii jedného s druhým...

Ale už bolo dosť argumentov. Je čas povedať závery tejto úvahy. Z vypovedaného pre mňa vyplýva poznanie, že väčšina globálnych, medzinárodných, národných, národnostných, náboženských, ekonomických a iných spoločenských problémov sú umelo vytvorené práve veľkosťou, teda počtom členov, ktoré tieto spoločnosti, organizácie a inštitúcie zastrešujú. S rastúcim počtom členov spoločnosti sa nielenže zväčšuje počet a komplexnosť problémov tejto spoločnosti, ale rastie aj moc tejto spoločnosti, ktorá korumpuje jej predstaviteľov.

Rozpad RUM a ČSFR odstránil niektoré z týchto umelých problémov. Odstránil národnostné problémy a zjednodušil život ľudí v tomto regióne. Odobral moc Viedni nad Prahou a Prahe nad Bratislavou. Naopak vznik mega štátov ako napr. USA a Čína zapríčinili a zapríčiňujú globálne problémy, globálnu vojnu proti terorizmu a ekonomickú a ekologickú krízu. Vznik megaštátu EU zapríčinil vznik dlhovej krízy, ktorú ďalej podporuje a ktorá poškodzuje väčšinu ľudí v EU. Bratislava, Praha aj Viedeň sa teda dostala pod Brusel. Vznik globálne pôsobiacich mega štátov a mega korporácií umožňuje, zjednodušuje a zefektívňuje drancovanie prírody, ktoré vedie ku globálnej ekologickej kríze. Vznik mega cirkví moslimských, kresťanských, židovských... rovnako zapríčiňuje globálne náboženské konflikty.

Dôvod prečo sa toto deje je zrejmý. Je to kvôli získaniu moci, profitu, privilégií a sebarealizácii rôznych s prepáčením elít na úkor väčšiny ľudí. V štátoch a megaštátoch ide o moc, profit a privilégiá štátnej byrokracie a jej sebarealizácie sa pri vláde a ovládaní ľudí. V korporátnej sfére ide o moc, profit a privilégiá oligarchie a firemného managementu a ich sebarealizácia sa pri ovládaní svojich zamestnancov a spotrebiteľov. V sektách ide o moc, profit a privilégiá klerikov a ich sebarealizáciu pri vláde a ovládaní veriacich.

Všetky spoločenské problémy majú teda rovnaký základ a teda aj rovnaké riešenie. Tým je rozpad a rozklad všetkých neprirodzených ľudských zoskupení až po tie prirodzené. Prirodzenými ľudskými zoskupeniami sú tie, ktoré pri sebe držia putá priateľstva a lásky. Sú to teda najmä rodina a okruh priateľov. Všetky ostatné korporatívne, národné, národnostné, medzinárodné, náboženské a ideologické a iné väzby sú umelo vytvorené a slúžia iba na vytvorenie závislosti, za účelom ich následného mocenského zneužívania.

Ako povedal Einstein, spravte to najjednoduchšie ako sa dá, nie však jednoduchšie. A potom to bude dobré. Chorobou dnešnej spoločnosti sú všetky umelo vytvorené, neprirodzené inštitúcie. Zväčšovaním a silnením týchto inštitúcií choroba ľudstva a celej planéty rastie ako rakovina. Zničenie všetkých týchto inštitúcií a atomizovanie spoločnosti až po samotných ľudí by však nebolo dobrým riešením pre väčšinu ľudí. Človek totižto potrebuje životné istoty v starobe a v chorobe, ktoré mu musia byť spravodlivo zabezpečené, aby mohol byť spokojným a šťastným vo svojom živote. Prirodzenou inštitúciou, ktorá by mu tieto potreby mala zabezpečiť je jeho rodina, jeho priatelia a známi, teda tí, ktorým v živote pomohol, jeho priatelia a jeho najbližší, ktorí ho majú radi. Rozpad a rozklad všetkých inštitúcii by sa teda mal zastaviť až pred bránou prirodzených zväzkov, zväzkov rodiny, priateľov a známych. Tým by sa naplnila Einseinova podmienka. Potom by to bolo naozaj dobre, najlepšie aké to môže byť.

Ľudsky prirodzené sú totižto iba rodiny, priateľstvá a tie spoločenstvá, v ktorých sa ľudia poznajú, majú spoločné názory a ciele, ktorých spolu viaže puto priateľstva, alebo lásky k členom tejto spoločnosti. Tieto prirodzené spoločenstvá sú preto zväčša počtom neveľké. Väčšie zoskupenia ľudí, ktorých je taký počet, že nie je možné, aby sa navzájom dobre poznali a vytvorili si prirodzené pozitívne symbiotické vzťahy medzi všetkými členmi tejto spoločnosti, preto nemôžu byť prirodzenými inštitúciami. Veľká skupina by sa prirodzene rozpadla, ak by ju nedržalo niečo umelého. Napríklad presadzovanie nejakého politického názoru, myšlienky, ideológie, alebo vierovyznania. Alebo napríklad dosiahnutie profitu na úkor iných ľudí.

Tieto veľké spoločenstvá, nedrží pokope priateľstvo, alebo láska ich členov, ale často nenávisť k inej skupine, alebo možnosť profitovať na úkor iných, alebo manipulovať inými. Tieto spoločnosti sú teda súčasťou rakoviny ľudstva a planéty, ktorú je potrebné čo najúčinnejšie obmedziť a eliminovať. Toto by mali spraviť najmä tí, ktorí z tejto spoločnosti neprofitujú, ale na ňu skôr doplácajú. Teda najmä ľudia, ktorí sú niektorou z týchto spoločností manipulovaní, klamaní a okrádaní, ľudia ktorých životné prostredie je ničené a ktorým negatívne prejavy týchto spoločností znižujú kvalitu ich života, alebo až upierajú možnosť žiť plnohodnotný, pokojný a šťastný život. Či už sú to štátne inštitúcie, politické strany, súkromné korporácie, náboženské sekty a pod.

Samozrejme každá z týchto organizácií, inštitúcií, alebo spoločnosti má aj svoje dobré stránky. Štát a politické strany robia často aj rôzne pre ľudí osožné veci, korporácie vyrábajú často aj rôzne pre ľudí prospešné veci a sekty okrem seba propagujú často aj rôzne pre ľudí užitočné informácie a náboženské hodnoty. Problémom však je, že čím je organizácia, ktorá akokoľvek zasahuje do životov ľudí väčšia, tým viac sú jej predstavitelia vzdialenejší od potrieb ľudí, ktorých táto spoločnosť ovplyvňuje. Tým menej následne zohľadňujú potreby väčšiny týchto ľudí.

Z mixu dobrých a zlých skutkov danej organizácie sa však už nedá selektívne vybrať iba tie dobré a zlé zavrhnúť. Ľudia sa musia zmieriť so všetkými pozitívami, ale aj negatívami takýchto spoločností. Nakoniec však, ak sa všetky negatíva každej takejto spoločnosti spočítajú, vzniknú presne tie problémy, ktorým teraz na celom svete čelíme.

Všetky tieto umelo vytvorené problémy by sa však stratili, ak by ľudia prestali akceptovať umelé, naučené stereotypy, ktoré sú im naočkované v štátnych školách, korporátnych médiach, alebo aj v kostoloch. Ak by boli ľudia prirodzení, ak by sa nesnažili byť nikým iným, iba samým sebou. Žiadnymi poslušnými a lojálnymi občanmi, podstivo platiacimi dane, ktorých nezaujíma, čo sa s ich daniami spraví. Ľudia bez výhrad prijímajúci osud poddaných a systémom vlastnených. Bez kontroly štátnych finančných tokov, bez transparentného a spravodlivého prerozdeľovania zdrojov si žiaden štát, žiadna firma a ani žiadna sekta nezaslúži akúkoľvek podporu zo strany ľudí.

Povinnosťou a zodpovednosťou každého dospelého človeka je konať iba tak, aby neubližoval sebe a iným ľuďom a prírode či už priamo, alebo sprostredkovane prostredníctvom spoločností, ktoré podporuje svojou prácou, alebo finančne. Ak štát, korporácia, sekta, alebo iná organizácia nedáva možnosť spolurozhodovať všetkým jej členom o smerovaní danej spoločnosti prostredníctvom nástrojov priamej demokracie, tak si nezaslúži od ľudí žiadnu podporu.

Naopak. Povinnosťou a zodpovednosťou každého dospelého človeka je presvedčiť ľudí zo svojho okolia, aby takéto spoločnosti nijako nepodporovali a vyvolať tým nátlak na všetky tieto organizácie a spoločenstvá ľudí tak, aby zaviedli prvky priamej kontroly a riadenia všetkými členmi týchto organizácií. Tak, aby všetci ľudia, ktorí prispievajú pri tvorbe hodnôt danej spoločnosti mohli zároveň svojim pričinením eliminovať všetky negatívne prejavy a tendencie týchto spoločností a naopak rozvinúť všetky ich pozitívne prejavy. To je jediné riešenie všetkých kríz.

Ľudia by nemali byť iba poslušnými platcami daní bez otázok, kam tie financie idú. Inak svojou prácou a peniazmi môžu podporovať akékoľvek svinstvá. Ničenie planéty ako aj mučenie a zabíjanie nevinných ľudí (toto však skôr platí pre mega štáty, ako napr. USA a Čína. Prostredníctvom NATO,  EU a samozrejme aj vďaka spolupráci SR a ČR sú však v Afganistane a inde aj vojská platené z našich daní). Práve preto ľudia musia mať možnosť priamo ovplyvňovať rozhodnutia spoločnosti, ktorej sú členmi a voči ktorej majú mať záväzky. Ak túto možnosť nemajú, nemôžu mať ani akékoľvek záväzky voči týmto spoločnostiam.

Ľudia by nemali byť ani žiadnymi ovečkami, ktoré obetujú svoj život a svoju rodinu v prospech siekt. Bez otázok, argumentov, pochopenia na čo všetko je to presne dobré a aké sú všetky finančné toky a aktivity danej organizácie. Bez transparentného účtovníctva a agendy spoločnosti a možnosti priamo spolurozhodovať o jej aktivitách by ich ľudia nemali nijako podporovať. Inak nemôžu vedieť čo presne sa s danými financiami vykonáva a nemôžu to ani ovplyvniť.

Taktiež by ľudia nemali byť žiadnymi lojálnymi zamestnancami, ktorí sa nechávajú zneužívať kvôli profitu anonymného vlastníka, za zlomkovú protihodnotu z jeho strany. Majiteľ danej korporácie totižto môže s daným profitom naložiť akokoľvek. Použiť ho na okrádanie vašich blízkych, ničenie planéty, alebo ľudí, alebo výrobu zbraní a drog ak mu to prinesie zisk. Majiteľ takejto korporátnej spoločnosti teda môže prácu a um ľudí pracujúcich v nej zneužiť na akékoľvek svinstvo proti ľuďom, ako aj planéte. Bez možnosti kontrolovať finančné toky danej organizácie, bez možnosti spolurozhodovať o aktivitách ako aj smerovaní celej organizácie by preto ľudia nemali súkromne vlastnené korporácie akokoľvek podporovať. Či už svojou prácou, alebo intelektom.

Na to, aby sa globálne problémy mohli vyriešiť, ľudia musia byť viac sebavedomí, kritickí, viac otvorení problémy vidieť a viac ochotní a odhodlaní problémy riešiť. V ich očiach by sa mala zdiskreditovaná každá organizácia a každá spoločnosť, ktorá vykonáva, alebo ktorej členovia vykonávajú akékoľvek aktivity s ktorými daný človek nesúhlasí. Ak túto spoločnosť daný človek nemôže zmeniť tak, aby tieto aktivity nevykonávala, teda aby mohla byť príčina týchto negatívnych javov odstránená, povinnosťou a zodpovednosťou každého dospelého človeka je prestať túto spoločnosť akokoľvek podporovať a naopak pričiniť sa o jej transformáciu a zmenu k lepšiemu. A ak to nie je možné tak sa aspoň aktívne pričiniť k jej zániku.

Neexistuje žiaden prirodzený dôvod, aby človek musel pracovať na iných ľudí, ktorých nepozná a tým podporovať ich akékoľvek možné iné činy, alebo aktivity. Nie je dôvod, aby musel zdielať akékoľvek spoločné veci, hodnoty, alebo ciele so všetkými občanmi v danom štáte, alebo v danej firme. Nie je žiaden dôvod, aby doplácal na iných občanov, ktorých ani len osobne nepozná len preto, že sú členmi štátnej byrokracie, alebo len bývajú v hraniciach daného štátu, prípadne sú majiteľmi danej korporácie, alebo v nej len pracujú. Nie je dôvod, aby sa človek riadil pravidlami, alebo cieľmi s ktorými nesúhlasí a ktoré mu boli vnútené rovnako ako ostatným ľuďom v danom štáte, alebo firme, ak sám nemá možnosť priamo spolurozhodovať o týchto pravidlách v rovnakej miere, ako všetci ostatní členovia tejto spoločnosti.

Ak aj dvaja robia to isté, nie je to to isté a teda nie je spravodlivé, ak sú štátom rovnako ohodnotení. Toto a mnohé iné pravidlá sú umelo vytvorené a zapríčiňujú iba problémy v spoločnosti. Rodičia, ktorí vychovávajú svoje, alebo cudzie deti tak, že si tieto vážia iných ľudí a postarajú sa o rodičov v ich starobe, by nemali byť štátom ohodnotení rovnako ako iní rodičia, ktorí vychovávajú napríklad zlodejov, ktorí sa o nielenže na staré kolená o svojich rodičov nepostarajú, ale sa na nich budú chcieť aj v starobe priživovať. Ak by boli tieto dve rodiny pri svojej výchove svojich detí rovnako ohodnotené, tak by to bolo nespravodlivé. A rovnako by bolo nespravodlivé, ak by štát tieto peniaze iným ľuďom vzal, aby tak títo ľudia boli štátom nútení podporovať aj výchovu zlodejov.

Ak človek celý život nikomu inému nepomôže nemôže čakať, že iní ľudia budú pomáhať jemu. Prirodzeným spoločenstvom ľudí je ich rodina. Ak sa ani rodina nehlási k svojmu členovi a nie je ochotná sa oň postarať, keď už nie je schopný sa o seba postarať sám, prečo by sa oňho museli starať cudzí ľudia prostredníctvom štátu? Ak sa niekto chce o tohto človeka postarať, tak samozrejme vždy môže na základe dobrovoľnosti. Štát, ani nikto iný by ich však k tomu nemal nútiť prostredníctvom daní a inštitucionalizovaného štátneho teroru.

Ak by neboli vytvorené umelé inštitúcie a spoločnosti, neboli by ani problémy, ktoré tieto umelé spoločnosti vytvárajú. Ak by neboli globálne vytvorené umelé spoločenstvá ľudí, neboli by ani globálne a neriešiteľné problémy. Všetky problémy a všetky potreby by si ľudia vyriešili navzájom, medzi sebou v rodine a v okruhu svojich známych a priateľov v mieste svojho bydliska.

Preto navrhovaným riešením všetkých spomínaných spoločenských problémov a kríz je:

1. Ignorovanie, teda pasívny odpor, ale aj aktívne zosmiešňovanie a konštruktívna kritika umelo vytvorených neprirodzených spoločností, ich pravidiel, zákazov a príkazov, produktov, propagovaného životného štýlu, ich vedúcich predstaviteľov a funkcií s ktorými sa človek nestotožňuje. Inak povedané ľudia by mali stratiť rešpekt, lojalitu a strach k všetkým týmto inštitúciám. Pozerať sa na ne optikou, ktorá zohľadňuje iba objektívne potreby daného človeka, jeho rodiny a priateľov tak, aby človek pomáhal ľuďom okolo seba a svojimi aktivitami neškodil sebe a iným ľuďom.

Ignorovanie, zosmiešňovanie a konštruktívna kritika najmä tých spoločností, ktoré sú prerastené a ktoré vyciciavajú z ľudí viac, ako im prinášajú a vytvárajú tým voľné zdroje ktoré sa používajú k pochybným účelom. Teda najmä štátov, megaštátov, korporácií, megasiekt ich sebapropagačných ceremónií a propagandy, nespravodlivých volieb, zbytočných a často škodlivých pravidiel, zákonov, zákazov a príkazov, daní, nepotrebných produktov a pod, ktoré je možné akýmkoľvek spôsobom zosmiešniť, skritizovať, alebo jednoducho ignorovať.

2. Ak človek nemôže nejaké pravidlá, s ktorými nesúhlasí a ktoré sú mu týmito neprirodzenými spoločnosťami nasilu, proti jeho vôli vnucované ignorovať, tak najlepšie čo môže spraviť je spraviť všetko pre to, aby dosiahol také zmeny, ktoré:

- zminimalizujú rozsah týchto nepríjemností, ktoré strpčujú život nielen jemu, ale aj jeho blízkym.

- presmerujú aktivity a realokujú zdroje týchto spoločností smerom o ktorom si daný človek myslí, že sú správnejšie, ako tie, ktoré daná spoločnosť vykonáva a to najlepšie tak, že sa zasadí o transformáciu daných spoločností na transparentné a priamo demokraticky riadené spoločnosti v ktorých všetci jej členovia budú môcť priamo a efektívne obmedzovať negatívne javy v týchto spoločnostiach a zároveň podporovať pre ľudí a prírodu pozitívne aktivity týchto spoločností.

Teda ak je človek napr. nútený zaplatiť štátu (väčšinou cudzím, anonymným ľuďom) dane v rozsahu napr. 50% svojich príjmov (20% DPH + 20% daň z príjmu + spotrebné dane) + odvody a iné poplatky, tak je v jeho záujme a v záujme celej jeho rodiny, priateľov a známych, ktorí musia robiť to isté a pritom nemajú zo štátu primerané protislužby (a často ani nevedia presne načo boli ich peniaze použité), aby vynaložili aj ekvivalentnú námahu, ktorú obetovali na zarobenie daného príjmu na to, aby svojím aktívnym pričinením znížili svoje daňové zaťaženie a daňové zaťaženie ostatných členov rodiny a pokúsili sa zasadiť sa o to, aby boli vytvorené také mechanizmy riadenia štátu, aby mohli byť výdavky štátu presmerované do tých oblastí, ktoré sú pre daného človeka a jeho rodinu a priateľov dôležité. Ktoré teda môžu efektívne čerpať tak, aby boli navzájom rodinné výdavky na štát a štátne protislužby vo vzájomnej rovnováhe.

Ak by štátu zostávali voľné zdroje na korupciu a z pohľadu danej rodiny nezmyselné štátne aktivity, mohli by sa tieto voľné zdroje používať aj na aktivity, ktoré sú v priamom protiklade so záujmami ľudí a prírody. Treba preto štátu a iným spoločnostiam platiť len toľko, koľko protislužieb štát pre ľudí vykonáva a pritom kontrolovať všetky finančné toky. Ak to niekto nerobí, tak zo seba a svojej rodiny robí ľahkú korisť pre tých, ktorí majú zo štátu väčšie protislužby, ako sú ich výdavky na štát, často aj neférovým spôsobom, či už korupciou, príživníctvom, alebo inak.

Ak by ľudia zariadili podľa tohoto jednoduchého návodu, tak by všetky umelé prerastené štátne, korporatívne a cirkevné inštitúcie časom stratili svoju moc a tým často aj zmysel svojej existencie a buď by zanikli, alebo by skolabovali by do malých efektívnych samosprávnych celkov s prvkami priamej demokracie. Prebujnelá štátna byrokracia ako napr. v SR, alebo ČR a megaštátna byrokracia v EU by boli nútené rozpúšťať sa do minimálnej a efektívnej priamo demokraticky riadenej samosprávy tak, ako je tomu napríklad vo Švajčiarsku. Réžia tejto byrokracie by bola mnohonásobne nižšia, pričom kvalita poskytovaných štátnych služieb mnohonásobne vyššia ako je tomu dnes.

Súkromné podniky a korporácie ako Mc. Donald by sa rozpadli do malých rodinných podnikov. Veľké fabriky do zamestnanecky vlastnených korporácií, typu Mondragon, priamo demokraticky riadených zamestnancami a nimi zvoleným managementom. Rodinné firmy a zamestnancami vlastnené podniky by neničili životné prostredie, tak ako to robia súkromne vlastnené globálne pôsobiace korporácie, pretože by svoje aktivity vykonávali vo svojom životnom priestore, ktorý by si chceli chrániť.

Cirkvi by sa zjednodušili do komunitných, alebo rodinou organizovaných zoskupení, ktoré by si svoj život a kázne organizovali sami. Priamo demokraticky zvolená hlava rodiny, alebo komunity by utužovala vieru a morálku v danej rodine, alebo komunite. Takáto priamo demokraticky riadená cirkev by stratila schopnosť robiť globálne náboženské konflikty a vykonávať iné negatívne aktivity. Na čo sú vlastne pre cirkev potrebné stomiliardové majetky na šírenie viery? Viera sa dá šíriť aj dobrovoľnou aktivitou ľudí tak, ako to robil napríklad aj Ježiš.

Globálne problémy by prirodzeným spôsobom zanikli, spolu s inštitúciami, ktoré ich generujú, alebo by sa zminimalizovali spolu s minimalizáciou týchto inštitúcií. Medzištátne a náboženské vojny by ustali hneď po zániku mega štátov a mega cirkví. Biodiverzita by sa časom znova obnovila hneď, ako by mega korporácie prestali superefektívne drancovať prírodu. So zánikom, globálnej ekonomiky a inštitúcií ako WTO, Svetovej banky, FED, EBOR by zanikli aj globálne ekonomické krízy. Problémy by boli iba lokálne a lokálne by sa aj riešili. Boli by teda malé a ľahko riešiteľné. Každý člen rodiny, alebo komunity by sa mohol zapojiť do ich riešenia. Ľudia by mali menej povinností voči štátu a korporáciám a viac času pre seba, svoju rodinu a priateľov. Väčšina ľudí by teda mala kľudnejší, šťastnejší a plnohodnotnejší život.

A ako to vidíte vy?

Vybrané odkazy:

• http://www.priamademokracia.sk
• http://www.spravedlivereferendum.cz
• http://www.spravodlivereferendum.sk
• http://www.zvedavec.org/komentare/2010/10/4034-prima-demokracie.htm
• http://www.vymenilijsmepolitiky.cz/index.php/petice-za-obcanskou-ustavu
• http://www.snem.sk
• http://www.akademickyrepozitar.sk/Lubos-Blaha/vyrobna-samosprava.doc
• http://blisty.cz/art/39454.html