Diabol Kim? Alebo nie?

Diabol Kim sa z ničoho nič rozhodol, že napadne našich demokratických spojencov z Južnej Kórey. Šokoval tým celý svet, ale to blázni bežne robia. Netreba sa príliš zaoberať tým, prečo takéto „kamikadze“ gesto vlastne urobil. Je proste blázon, tak ako všetci „červení“. Treba čím skôr zakročiť a Severnú Kóreu už konečne raz a navždy zrovnať so zemou. Jedine tak oslabíme „os zla“, ktorá stojí proti mierumilovnej západnej demokratickej spoločnosti.

Samozrejme, dá sa veriť aj takémuto jednoduchému ideologickému obrázku. Severná Kórea nepatrí medzi štáty, ku ktorým by ktokoľvek prechovával nejaké dramatické sympatie. A keď niekoľko rokov nepočúvame v médiách nič iné, ako že KĽDR je šialený režim ešte šialenejšieho diktátora, ťažko sa niekomu čudovať, že porozumenie pre severných Kórejcov sa hľadá iba veľmi ťažko.

Napriek tomu dúfam, že nie som jediný „neveriaci Tomáš“, ktorý nie je ochotný okamžite uveriť tej najprízemnejšej zámienke, ako urobiť z KĽDR vinníka súčasného vojenského napätia. Jednoducho, keď čítam oficiálne dôvody, ktoré ponúkajú analytici, aby vysvetlili Kimovo iracionálne konanie, zdajú sa mi byť všetky do radu úplne absurdné. Mám pocit, že by sme sa mali spoliehať skôr na zdravý rozum, než na ideológiu, ktorou nás kŕmia oficiálne západné vojenské kruhy...

Prečo by Kim napínal svaly?

Prvý dôvod je vraj akési „napínanie svalov“. Kim sa údajne snaží svoje obyvateľstvo a celý svet presvedčiť, že je naďalej vplyvným hráčom. No dobre, uznajme, že niekedy takýto dôvod platí, ale prečo by to robil práve Kim? Predpokladajme, že západné agentúry tvrdia pravdu, že severokórejská spoločnosť je totalitná a ľudia iba slepo nasledujú vodcu Kima. Ak je to však tak, aký by malo dôvod takéto „napínanie svalov“ dovnútra severokórejskej spoločnosti? Potrebuje Kim presviedčať svojich ľudí o svojej sile? Žeby sa v KĽDR blížili parlamentné voľby? Nie, tento dôvod je očividný nezmysel.

V hre ostáva ešte dôvod, že Kim sa o svojej sile nesnaží presvedčiť vlastných obyvateľov, ale celý okolitý svet. Aby sme pochopili, že aj tento dôvod je nezmyselný, treba trochu poznať štátnu ideológiu, ktorá vládne v Severnej Kórey. Táto ideológia sa volá čučche a prv, než si niekto pomyslí, že je to len nejaká variácia na komunistickú ideológiu, treba upozorniť, že táto ideológia nemá s komunizmom vonkoncom nič spoločné. Áno, prišli s ňou severokorejskí komunisti. Ale prišli s ňou krátko po kórejskej vojne, a teda v čase, kedy v krajine bujnelo armádne myslenie a neustály pocit bezpečnostného ohrozenia. Aj preto prišiel po vojne Kim Ir-sen s konceptom sebestačnej, nezávislej krajiny, ktorá sa nebude zúčastňovať na zahraničnom obchode ani na politike a bude sa spoliehať predovšetkým na silnú armádu.

Čučche rovná sa korejský fašizmus

Časom Kim Ir-sen oslabil vplyv sovietskej a čínskej frakcie v Kórejskej strane práce a posilnil vplyv svojej nacionalistickej partizánskej frakcie. Onedlho v krajine vybudoval silný kult osobnosti. Koncom šesťdesiatych rokov Kim Ir-sen zároveň vytvoril spomínanú nacionalistickú ideológiu čučche, ktorá v ústave KĽDR nahradila marxizmus. Čučche stojí predovšetkým na idei nezávislosti krajiny, národnom sebavedomí a význame vodcu. Slovom, Severná Kórea sa ponorila do hlbokej izolácie.

Keď v roku 1994 Kim Ir-sen zomrel, na jeho miesto nastúpil jeho syn Kim Čong-il, ktorý obohatil kórejskú ideológiu o ideu „songun“. Podľa nej je národnou prioritou a hnacou silou revolúcie armáda, a nie robotníctvo. Nekompromisné odolávanie západnému imperializmu sa stalo hlavným cieľom KĽDR. Severná Kórea sa premenila na izolovaný vojenský štát, pričom sa naďalej drží svojráznej ortodoxie, ktorá nedovoľuje akúkoľvek liberalizáciu ekonomiky na spôsob napríklad čínskej cesty. Táto ortodoxia však omnoho viac pripomína fašizmus než akúkoľvek extrémnu ľavicovú ideológiu. Čo je dôležité, ide o hlboko defenzívny fašizmus. Čučche a songun sú ideológie obranného nacionalizmu, ktoré vidia KĽDR ako izolovaný štát, ktorý sa musí ubrániť celému svetu. Nikde v čučche sa nepíše, že KĽDR má svet dobyť. Čučche tvrdí, že sa má izolovať a brániť. Túto ideológiu síce rovnako ako každú inú konzervatívnu ideológiu hlboko odmietam, no určite ju nemožno obviňovať z agresie.

Vysvetľovať Kimov režim čisto v psychopatických kategóriách je úplne scestné. Severní Kórejci nikdy nechceli dobýjať svet. Oni chcú mať od roku 1953 pokoj. Týmto konštatovaním sa ich nesnažím obhajovať, iba pochopiť ideologické pozadie ich konania. Nemyslím si, že sú šialenci. Iba by ich tak niekto veľmi rád vykreslil svetovej verejnosti. Čučche v sebe neobsahuje žiadnu imperialistickú zložku a jej cieľ je iba chrániť severokórejské územie. Čiže, Kim nemá prečo „napínať svaly“ a ukazovať svetu, aký je silný, pretože dobre vie, že KĽDR je v porovnaní s vojenskou silou USA a jej spojencov iba smiešnou prekážkou. Otázka znie stále tak isto: prečo by provokoval?

Prečo by blcha provokovala slona?

Analytici hovoria aj o druhom možnom vysvetlení. Chorľavý Kim Čong-­il v septembri oficiálne predstavil nástupcu. Jeho syn Kim Čong­un ako čerstvý generál teraz musí ukázať, že má na to, aby riadil krajinu. Prípadný vojenský úspech by zvýšil jeho prestíž. No dobre, ale ako dosiahnuť vojenský úspech proti enormnej presile americkej a juhokórejskej armády? Skôr sa dá očakávať riadny výprask, ktorý by nástupcu Kim Čong-ila iba oslabil. Režim potrebuje v čase nástupníctva stabilitu a pokoj. To platí pre každý režim, aj pre KĽDR. Prečo by takto hazardovali? Vysvetlenie pomocou odovzdania moci je rovnako nezmyselné, ako vysvetlenie pomocou „napínania svalov“.

Tretí dôvod je vraj snaha KĽDR o zlepšenie si svojich pozícií pri vyjednávaní v rámci šesťstranných jadrových rokovaní. Aby sme si tento dôvod vedeli lepšie predstaviť: to je akoby Úsama Bin-Ladin zrovnal so zemou „dvojičky“, aby si mohol lepšie „poklábosiť“ s americkým prezidentom o ďalšej spolupráci. Iste, takto to nefunguje a vie to každý. Západné vojenské elity však chcú celý svet presvedčiť, že to vie každý okrem Kim Čong-ila. Pretože on je psychopat. Dá sa však veriť takýmto rozprávočkám? KĽDR nemá jediný dôvod útočiť na Južnú Kóreu, ak by chcela zlepšovať svoje pozície pri šesťstranných rozhovoroch. Jej pozície by určite zlepšilo, ak by naozaj vlastnila jadrové zbrane. Ale ako by ich zlepšil bláznivý útok na svojho južného suseda?

Žeby Kim zatúžil byť pánom prsteňov?

Posledné vysvetlenie, ktoré sa zvykne používať, patrí k tým najabsurdnejším. KĽDR svojou agresiou vlastne iba volá o pomoc. Potrebuje pomoc od južného suseda, pretože v krajine je hladomor. Nuž a preto na neho útočí a zabíja jeho obyvateľov. Hm, boli časy, kedy západní analytici boli predsa len nápaditejší. Fabulovať príbeh o tom, ako Kim v snahe domôcť sa pomoci robí všetko preto, aby mu nikto nepomohol, to naozaj nemá nič spoločné s elementárnou logikou.

Ak nepripustíme, že Kim Čong-il uveril Tolkienovmu príbehu o tajomnom prsteni a neprisnilo sa mu, že tento prsteň sa nachádza na hlavnom námestí v Soule, nevidím jediný racionálny dôvod, aby bezhlavo útočil na svojho južného suseda. Vyrábať z Kima psychopata je ten najprimitívnejší spôsob, ako presvedčiť svetovú verejnosť, že dnes vlastne všetci stojíme proti silám temného Mordoru, ktoré sa sústreďujú na území KĽDR. Ak zapojíme rozum, zistíme, že je to zrejme úplne inak.

KĽDR ako obetný baránok

KĽDR tvrdí, že svojim útokom iba reagovala na provokácie južných Kórejčanov. Južná Kórea pripustila, že niečo na tom byť môže, ale vzápätí dodáva, že celkom určite neprovokovala. Mne to skôr pripadá, že je to jasný prípad. Niekto tu zinscenoval parádne divadlo. A Severná Kórea je v tejto divadelnej hre len obetným baránkom.

Hľadajú sa dôvody, pre ktorý treba KĽDR vojensky spacifikovať. USA sa onedlho stiahne z Iraku, ani Afganistan už nie je to, čo býval, vojenský priemysel už zase nemá, do čoho pichnúť. A tak sa tu niekto mocný pripravuje na to, aby trochu rozhýbal ekonomiku. Bájkami o diabolskom šialencovi Kimovi. Problém je, že Kim je asi jediný, kto v tejto hre nemá vonkoncom žiaden dôvod, aby prikuroval do pece. To však zaujíma iba málokoho. Dejiny sú predsa písané víťazmi, no nie? A kto by v tejto vojne stavil na Kima?