Co je techno

Vždy ma tu (a nielen tu), zaujmú techno konflikty, ale málokedy sa debata vedie naozaj konštruktívnym, konkrétnym a kritickejším spôsobom. Tento článok môže slúžiť ako nahliadnutie do podstaty techno-hudby pre povrchných kritikov, ale aj povrchných fanúšikov.

Techno už počúvam málokedy (je to vekom a navyše myslím že jeho vývoj už nie je až tak zaujímavý), ale myslím, že môžem povedať že mu rozumiem a keď si ho niekedy pustím, tak si ho vždy užijem.

Hudba

Na hlbšie pochopenie čohokoľvek je treba analyzovať. Všetky druhy umenia majú svoje výrazové prostriedky. U hudby je to najmä melódia, rytmus, harmónia a farba.

Z dejín hudby vieme, že najskôr bol rytmus, potom melódia, harmónia a vo vážnej hudbe farba začala mať rovnocenné postavenie s ostatnými zložkami prakticky až začiatkom 20. storočia.

Bežný konzument si uvedomuje najmä melódiu - je to ekvivalent príbehu vo filme. Viac podvedome vníma rytmus a harmóniu.

Farbu si klasický konzument takmer ani neuvedomuje – páči sa mu oživenie iným nástrojom v niektorej skladbe, alebo zvláštny zvuk v pop-hite.

Samostatnou zložkou je textový obsah, s ktorým sa však zaobchádza podľa miery intelektu a jazykovej zrozumiteľnosti.

Techno vzniklo prirodzene s vývojom elektronických nástrojov. Tie mali uľahčiť, zautomatizovať hru, alebo sa stali experimentami v nových farbách a podobách zvuku, ktoré sa v (tiež človekom - umelo) vytvorených akustických nástrojoch vytvoriť nedali.

Tak ako kdejaký chalanisko zobral do ruky gitaru, naučil sa pár akordov, šiel hrať koncert a neskôr sa z neho stal uznávaný hudobník, tak brali do rúk zvedavci malé krabičky podobné gitarovým efektom – avšak s viac gombíkmi a kolieskami. A neboli to len chalaniská, ktorí neboli nikým a nemali hudobné vzdelanie.

Charakteristika techna

Pre (veľmi hrubé) zjednodušenie, budem brať pod technom všetky elektronické tanečné štýly, ktoré majú výrazný elektronický, pravidelný (v niektorých hraničných štýloch ale aj porozbíjaný, nesúrodý) rytmus, používajú zacyklené zvuky (generované, alebo samplované) a sú primárne určené na mixovanie.

Najvýraznejšie rozdiely sú medzi štýlmi s pravidelne tlčúcim veľkým bubnom (kopákom) a tzv. breakbeatmi - rôznymi spôsobmi adaptovanými, či upravenými slučkami komplexného rytmického bubnovania.

V oboch smeroch sa štýly rozdeľujú podľa rýchlosti a charakteru (preto toľko dôležitá hodnota BPM-beats per minute). Charakterovo môžu byť minimalistické, melodické, polyfonické, harmonické a samozrejme disonantné. Nálady napr. od sedenia na rozkvitnutej lúke, cez cestovanie po imaginárnych svetoch až po jazdy pekelnými horskými dráhami.

Niekedy sa rôznym spôsobom používa aj hlas, spev.

Spoločným znamením je používanie hudobných prvkov v cykloch, slučkách (loop). Samplovanie je technika nahrávania a miešania pôvodných, aj použitých zvukov, či častí (akejkoľvek) hudby rozvinutá s vývojom a zjednodušovaním digitálnych technológií.

Forma býva evolučná, cyklická, pripravená väčšinou v úvode, strede a konci na mixovanie. Málo sa používa iný takt než 4/4, jeho zmena v skladbe takisto ako zmena tempa takmer vôbec. Dynamika a variabilita hry (ak je želaná) je nahradená filtrovaním a ďalšou úpravou zvuku. Všetky elementy sa dajú naprogramovať, často sa však nahráva „výkon“ naživo, pomocou rôznych ovládačov (klaviatúra, potenciometre, dotykové a polohové senzory, počítačová aleatorika, atď..).

Ľudia si pamätajú z techna najviac farby zvukov, melódie sú väčšinou založené harmonicky, jazzovo, príliš zložité na rekapituláciu zapískaním. Ak sa klasické piesne počúvajú pre chytľavú melódiu a zvuk zažitého nástrojového aranžmá (blížime sa k stereotypu, až ku gýču), techno nahrávky sa počúvajú pre zvuk, intelektuálne a zároveň pudové potešenie z komplexnosti a rytmického usporiadania (čo stereotyp, ako vo všetkom, nevylučuje).

Techno sa naplno realizuje až mixovaním jednotlivých skladieb na „párty“, určitej obdobe koncertu.

Koncert, kultúra

Techno bolo v 90. rokoch niečo ako punk vo svojom rozkvete, kombinovaný s otvoreným, až intelektuálnym prístupom. Bolo nové, nekonformné a poburujúce. Hudbu tvorili a distribuovali nezávislé bunky o pár jedincoch.

Tvorcovia sa predháňali v kombinatorike generovania zvukov a miešania s inými zvukmi. Rytmická časť stála sama o sebe a to, čo sa nazývalo v akustickej hudbe „groove“ dostalo v techne priam transcendentný význam - stiera sa hranica medzi rytmom a melódiou, všetky prvky sú časťou viacrozmerného „pulzu“, ktorý ak je chytro vykonštruovaný, je potešením pre telo aj myseľ.

Techno je predovšetkým tanečná, koncertná hudba. Prvý stupeň tvorby je autor skladby, druhý je DeeJay, ktorý skladby začlení do svojho unikátneho kontextu, set-u. Hrá z nich sebou vybrané pasáže plynule nadväzujúce na iné skladby, v rôznych rýchlostných obmenách a tak je z každej párty viacmenej jedinečné vystúpenie. Mixovaný set má podobu jednej veľkej skladby s úvodom, vrcholmi a koncom.

Spoločenský a individuálny význam tancu myslím netreba popisovať. Techno, uspokojujúce intelektuála ako aj pôžitkára býva spontánnou veselicou, kde nik netancoval z donútenia. Nepotrebujete vedieť ako - tancuje sa bez nutnosti ovládania figúr, podľa hudobnej, zvukovej a rytmickej inšpirácie, ktorú ako v inej hudbe vymedzujú najmä basové zvuky. Tanečník si vytvára vlastný prejav, ktorý záleží len od jeho fantázie a chuti spájať zvukové štruktúry s jeho telom.

Vzťah medzi Dee-jayom a tanečníkmi je iný ako na bežnej diskotéke. V zmysle „koncertu“ Dj väčšinou odohrá pripravený program, podľa reakcií publika robí len malé zmeny (alebo zmení celý set). Toto je výrazný rozdiel oproti bežnej konzumnej diskotéke/zábave, kde keď sa ľudia „nebavia“, púšťača hudby majiteľ občerstvenia vyhodí. Tancujúci na párty rešpektujú Dj-a, aj keď ho dokážu aj vypískať. Tanečník je aktívnou súčasťou koncertu a tým je kolobeh energie medzi zdrojom a spotrebiteľom uzavretý.

Všetko čo sa stane populárne, priťahuje obchodníkov. Skupovaním nezávislých vydavateľstiev a stimuláciou „individualizmu“ v móde, či životnom štýle priaznivcov techna, začalo prispôsobovať hudbu aj zvyklosti konzumným, komerčným smerom. Pôvodne čisto akustické kapely v hľadaní niečoho nového začali používať pokročilejšie a stále prístupnejšie elektronické zvuky. Ľudia si tak zvykli na elektronickú súčasť v akejkoľvek hudbe a stali sa otvorenejší elektronickým štýlom. Techno zažilo svoje masové boom, veľa ľudí začalo chodiť na party ako na každú bežnú akciu (prirodzene, spotrebne), viac kvôli kamarátom, resp. kvôli pekným a individualisticky pôsobiacim mladým ľuďom, než kvôli hudbe. Stále si však dokázalo podržať obdivuhodnú mieru tolerancie a vnútornej harmónie.

Tento boom je podľa mňa za nami a neviem, kam bude smerovať techno kultúra. Nové generácie budú stále objavovať tento stále aktuálny, radostný punk a tešiť sa z vedomého, či nevedomého objavovania komplexnosti matematicky generovaných štruktúr, ako ich aj tvoriť a miešať s inými vplyvmi. Myslím však, že hranice možností zásadných inovácií v techne sa v tento čas vyčerpali.

Vplyv

Ako som spomínal, nechodím už na párty, ani už techno nepočúvam často. Posledné párty som nosieval v čoraz jemnejších a starších ušiach vatu. Určitá miera zvukového masochizmu k technu patrí – ale aký je rozdiel v decibeloch oproti rockovému koncertu?

Elektronicky generovaná hudba má zvláštnu, primordiálnu moc vniknúť priamo do mozgu. Všimnite si, že najintímnejší pocit (najmä strach) sa vo filmoch vytvára farbou zvuku, disonanciou a bezprostrednosťou syntetických zvukov. Repetívna hudba má silu stimulovať extatické centrá mozgu a extáza (neobvyklé pocitové zážitky, až halucinácie, nie však z nahnevania z hluku ;-), sa dá na párty zažiť aj úplne bez drôg (vrátane alkoholu). S inou hudbou sa podobné pocity, blízke hypnóze a pôsobeniu drôg zažiť takmer nedajú. Aj preto sa ostatným ľuďom môže sama hudba zdať ako droga=nebezpečie.

Teraz by sa dalo písať o kultúrnom význame „iniciačných“ zážitkov, ktoré čoraz viac v euro-bezpečných mestách a regiónoch môžu poskytovať takmer už len drogy. Mladý ľudia tieto stavy seba potrebujú objavovať a prežívať, preto je aj medzi nimi techno obľúbené-s drogami či bez nich (stále vrátane alkoholu).

Techno má svojou charakteristikou najbližšie k podstate hnutiu hippies (ktoré tiež v podstate rozvrátili obchodníci s drogami), ak by sme šli hlbšie do minulosti, tak je obdobou rituálnych tancov okolo ohňa za zvukov hypnotického bubnovania. Ako sa vyjadril istý producent elektronickej hudby, bubny nahradili generátory a sample, oheň lasery a stroboskopy.

Techno pôsobí svojou presnou (a)symetriou a intenzívnym pohybom radosť aj vo svojich „najtvrdších“ častiach. Má zväčša abstraktný obsah, ktorý si vytvára poslucháč vo svojej mysli. Techno je pomerne náročná hudba, ktorá sa musí svojim spôsobom pochopiť, aby na ňu ľudia šli tancovať, aby boli spolu – oproti napr. rapu, ktorý je obsahovo aj kultúrne najmä o súťažení, o gangoch, o seba prezentácii, alebo rocku, ktorý počúva takmer celé spektrum ľudí, pretože má melódiu, jasný text a relatívne pevný počet malého množstva nástrojov-zvukov. Na techne sa takpovediac stretnú oveľa „radostnejší“ ľudia, než na akomkoľvek inom koncerte, kde sa môžu vytvoriť spoločenské, či sociálne konflikty. Niektoré druhy techna samozrejme presahujú do rapu, či komerčnej, konformnej sféry.

Poslednú úvahu venujem ambivalentným vlastnostiam techna, ako duševne harmonickej a zároveň provokatívnej hudbe vo vzťahu k ostatnej spoločnosti. Pocitmi šťastia, súnáležitosti a zároveň individuality (pripomínam – aj bez drôg), môže techno vyvolávať určitú konformitu, nezáujem riešiť a starať sa o neradostné vonkajšie problémy, čo je hlavný rozdiel oproti mnou toľko prirovnávanému (starému) punku.

Napriek niekedy až agresívnej intenzite skladieb a ich možných myšlienok nemajú (až na výnimky) konkrétny ideologický obsah ako piesne s textami. Nenárokujú si ideovú príslušnosť.

O možnosti intelektuálneho aj nevedomého, pudového vyžitia som už písal. Aj zložitá hudba (napr. Tá avantgardná) sa môže páčiť bez potreby zdôvodnenia, aj jednoduchá (napr. melodická pieseň) sa dá analyzovať na mnoho stránok.

V rámci elektronickej hudby existujú štýly pripomínajúce starý punk aj s textom, ale sú okrajové, prezentované väčšinou autorsky - hrávajú sa ako vystúpenie „kapely“.

Techno samo o sebe nebojuje „proti systému“, ale ani „pre systém“. Techno je skôr platforma pre slobodnú výmenu názorov, pocitov a takéto platformy, navyše ako každé s prevažne mladými ľuďmi, sú veľmi ovplyvňované ich zovšednením, kedy strácajú hĺbku, hodnotu, ich komercionalizáciou vedenou aktuálne vplyvnou spoločensko-politickou náladou, alebo iným „centralizovaným“, či mocenským plánom (príp. uznávanými hviezdami z komunity).

Hudba

Snažil som sa vystihnúť podstatu techno hudby. Nemám záujem reflektovať akúsi spoločensko-sociálnu minulosť techna (počiatky v garážach a getách veľkomiest a pod.), na ktorej pri tak široko produkovanej a svojským spôsobom realizovanej hudbe ani nezáleží. Nechcel som referovať ani o súčasných akciách, pretože ich nepoznám, neviem aký charakter techna sa na nich hráva, akí ľudia na ne teraz chodia a ako sa správajú k okoliu. Predpokladám, že sa pomery až tak moc nezmenili, resp. po komerčnom boome usadili (príležitosť pre diskusiu). Poskytol som stručný návod, čo si na techno hudbe všímať a zhruba v akom kultúrnom kontexte. Ako v každej hudbe existuje v techne prúd komerčný, ktorý býva od vážnejších skladieb dosť odlišný, povrchný. Techno, ako avantgarda v tanečnej hudbe, bolo a je hlavným zdrojom inšpirácie pre pokroky v pop-scéne, ktoré sa všeobecne uznávajú. Ostatné je na ľuďoch, ako sa naučia k veciam vo svete pristupovať.

Na záver ešte pripomeniem fakt z akustiky, že zvuky vyššej frekvencie sa šíria smerovo a skôr zaniknú oproti basovým, šíriacim sa všade a ďalej. Techno nie je len o veľkom bubne, ktorý počuť cez steny paneláku, alebo vedľajší kopček.