Írska ekonomická kataklizma ohrozuje Slovákov

„Kým si iný líhal, ja stojím zas tu,
ako posol nesiem zvesť - zvesť!“

„Otázka práce je otázka Írska a otázka Írska je otázka práce,“ (The cause of labour is the cause of Ireland, the cause of Ireland is the cause of labour) stojí zlatým na pamätníku írskeho politika Jamesa Connollyho pri autobusovej stanici v Dubline. Tento výrok opäť nadobúda pre domácich svoju opodstatnenosť. Írsky trh sa pomaly, ale isto rozpadá a redukuje dostupné pracovné pozície, ktoré len pred rokom či dvoma kreoval ako na bežiacom páse. Čo sa tu, do pekla, deje? – preháňa sa mi hlavou spolu s ďalšími tisíckami Slovákov pracujúcich na „ostrove slobody“. Stačí, ak denne čítate dublinské mestské noviny Metro či Herald.am a odpoveď na túto otázku čoskoro nájdete vlastnou dedukciou i sami.

Malý ryšavý národ, ktorý v 19. a začiatkom 20. storočia temer úplne vyhynul hladom, národ, ktorý sa postupne pre nedostatok práce presídľoval do Ameriky, národ, ktorý britským pánom stáročia robil otroka, národ, ktorý kľačal už na kolenách, tak tento írsky národ zostal napriek všetkému až dodnes národom bojujúcim za svoju nezávislosť a suverenitu, za svoje ideály a svoju minulosť, jedným slovom: za prosperitu a wellness svojich detí.

Vďaka podpore z Eurofondov a návratu vlastného kapitálu írskych stavbárov roky pracujúcich vo „vyhnanstve“ v Nemecku, SŠA, Anglicku a Austrálii sa studený ostrov začal ekonomicky zmáhať. Neuveriteľným tempom špurtoval posledných päť až desať rokov írsky trh v produkcii pracovných miest. Ľady sa tu pohli a Íri dali prácu zvyšku Európy: Poliakom, Španielom, Portugalcom, Slovákom, Čechom a iným. Cudzinci pracujúci v Írsku boli až doteraz spokojní s dostatkom pracovných pozícií na írskom trhu a tiež so svojím nadštandardným zárobkom, aký im ich domáca krajina nebola v danom čase schopná ponúknuť. Časy sa však menia. Zajtra, milé Írsko, dovidenia?

Ak by sme mali použiť tenisovú hantírku, tak írska „výhoda“ v podobe rozmachu stavebného priemyslu sa dnes stáva írskym vlastným esom, ktoré sa im vracia z podania. Írom sa zatiaľ darí uhrávať „zhodu“, avšak ekonomická recesia je predo, ak nie už za, ich klasickými zelenými dvermi. A nepýta sa, či môže vstúpiť! Denne tu o prácu vzhľadom na nedávnu minulosť prichádza množstvo cudzincov. Do praxi sa zavádzajú čoraz tvrdšie jazykové obmedzenia: ak nevieš poriadne po anglicky, môžeš mať aj zlaté ručičky, ale my ťa nechceme. Prípadne nové pôvodnostné obmedzenia, keď írska vláda plánuje bonifikovať zamestnávateľov zamestnávajúcich domácich. Ďalej sa tu prejavuje všeobecné znechutenie z multikulturalizmu, zo zahustenia ulíc ľuďmi, zo zvýšenej kriminality, či zo všade prítomných Poliakov. Dublinské nápisy nad obchodmi sa zmenili na poľské a už to tu vyzeralo, že čochvíľa budú všetky verejné nápisy v troch jazykoch: anglicky, írsky a poľsky. Poľské ženy sa síce pehavým Írom páčia, o to menej sa im však páčia poľskí muži, ako robotnícke kobylky, ktoré zaplavili množstvo tunajších pracovných odvetví.

Za to, čo sa tu dnes v Írsku deje, si však môžu Íri sami. V núdzi vsadili všetko svoje šťastie a prosperitu na jednu jedinú kartu, a to nehnuteľnosti. Ročne tu budovali cez 70-tisíc rodinných domov. Kým bola práca, nikto sa nepýtal, pre koho bude toľko domov, keď Írov je čosi iba okolo troch miliónov. Proces sa roky reťazil a točil v obehu obrovské peniaze a HDP rástlo: So stavbármi prišli maliari, elektrikári, vodári, nákladná preprava, pre ktorú sa nevyhnutne museli vybudovať nové komunikácie, a tak prišli cestári, inžinieri a projektanti. Čím viac domov bolo, tým viac bolo treba záhradníkov, upratovačov, opravárov či umývačov okien. Aby boli diery v pracovnom trhu vyplnené, na pozvanie domácich zavítali do Írska davy cudzincov. Na to bolo potrebné zamestnať viac úradníkov, Írov, ktorí registrovali, usmerňovali, rozhodovali a komunikovali s tými všetkými maliarmi, elektrikármi, vodármi, murármi, záhradníkmi, upratovačmi ap. Po pracovnej dobe všetci títo gastarbeitri nakupovali potraviny v írskom Tescu, Lidli či Aldi, teda bolo potrebných viac predavačiek, skladníkov, manažérov a ochrankárov. Poväčšine mladí ľudia sa po práci radi chodili zabávať, teda plné bary a nočné podniky nevyhnutne volali po nových barmanoch, čašníkoch, kuchároch, pomocníkoch. Čím viac sa takto darilo írskej ekonomike, tým viac si Íri mohli zachovávať svoju tradíciu v plodení detí. Ale keďže celé dni domáci pracovali, pretože potrebovali splácať hypotéku na svoj nový dom, auto, chatu, museli si zaobstarať pre svoje deti opatrovateľky, animátorov voľného času, vo voľno-časových a vzdelávacích centrách bolo so zvýšeným prírastkom detí potrebné zamestnať viac vychovávateľov, učiteliek, školníkov, knižničného personálu. Akonáhle sa takýmto spôsobom objavili v trhovom reťazci peniaze, Íri mali za čo kupovať nové oblečenie, televízory, telefóny, počítače, hračky či dovolenky. Ekonomika mala čo pretáčať medzi svojimi diabolskými prstami.

Spomeniete si však ešte, na čom stál celý tento írsky reťazec prosperity? Správne, na stavbárskom priemysle – a práve to je dnešným megaproblémom Írska! Domy, hotely, bary, vládne budovy, nemocnice sú už postavené. Každý už býva, pracuje a žije v krásnom štandarde, pre koho ešte potom stavať? Írski builderi šprintujúci ako Forest Gump bohviekam, sa teraz zastavili, a podobne ako Tom Hanks sa zamysleli: „Proč to vlastne utíkám? / Proč to vlastne stavíme?“ Už nie je pre koho. „Utíkej, Foriste?“ – už nie je kam! Odchádzajú stavbári a s nimi maliari, vodári, elektrikári, plynári a s nimi záhradníci, upratovači, nie je už pre koho variť, robiť zábavu v baroch, ap... Všetko sa rúca a Íri privyknuvší si na vysoký štandard budú teraz strádať. Ako splácať hypotéky na dom či tri autá, keď už nie som ako úradník na správu toľkých prišelcov viac potrebný? Čo robiť s toľkými prisťahovalcami, ktorým odrazu nevieme dať prácu? Z čoho uživíme obrovské letiská, bary, podniky, rodinné domy a iné, keď sa nám z reťazca strácajú peniaze, ktoré si odchádzajúci gastarbeitri berú so sebou domov?

Tak je, táto írska ekonomická kataklizma priamo ohrozuje v súčasnosti aj Slovákov pracujúcich v Írsku. Dobrou správou však zostáva, že na rozdiel od Írov sa Slováci majú kam vrátiť! Naši robotníci doslova „vyciciavali“ írsku ekonomiku, aby prostredníctvom pravidelných zásielok peňazí svojim manželkám a deťom cez Western Union nakŕmili tú slovenskú.

Slovensko sa hlavne vďaka vysťahovalcom ekonomicky zmáha! Nech už si propagandu o zásluhách šíri ktorákoľvek vláda! Opäť len borbou a lopotou sa Slovák dostáva z blata, na slovenskej vláde však zostáva, či to nebude z blata do kaluže. Odporúčam zmeniť si náš národný vzor z Írov (ako sa nechal počuť Slota po posledných voľbách) na trebárs takých Nemcov, ktorí si ekonomicky pradú konštantne.

V súčasnej dobe hospodárskeho „výbuchu“ na Slovensku je nutné myslieť filozoficky a skutočnosti obsiahnuť v ich komplexnosti... Vztýčeným varovným prstom nám môže byť práve súčasná vulkanická kataklizma v slobodnej Írskej republike, ktorá svoju budúcnosť doslova stavala len na jednom odvetví priemyslu, podobne ako je Slovensko závislé od toho automobilového. Ak automobilky zbalia svoje ľahké plechové výrobné haly a presťahujú ich do Rumunska či Bulharska, nečaká nás taký istý kolaps ako Írov?

Po daždi vždy vyjde slnko, preto by sa mali Slováci snažiť opaľovať opatrne, lebo nielen otázkou Írska je otázka práce!