Grulik

Dlho som rozmýšľal, či vám napíšem o mojich skúsenostiach zo zvieratkom, ktoré je viac menej chované len preto, aby sme si naplnili žalúdky. Bol som dokonca odhováraný, pretože si to vraj môžem u vás pokaziť a stratím image záchrancu zvierat. Možno práve tento postoj ma presvedčil, že by ste to mali vedieť, pretože od nepamäti mojej maličkosti som veľký trucér. Stačí ma vyprovokovať nejakým jednotným názorom na vec a aj keď sa s ním stotožňujem, vždy sa snažím vyvolať polemiku. Táto poviedka bude o malom prasiatku.

Ako je už známe, našich mäsožravcov kŕmime mäsom a nie nejakými umelými náhradami v podobe granúl, alebo psích konzerv. Prečo, to nebudem vysvetlovať. Kto vie čítať, tak si to už stihol prečítať v predchádzajúcej vete. Pri jednom nákupe tejto "suroviny" som objavil v kúte stajne malé, čerstvo narodené prasiatko, ktoré už bolo odpísané, ale ešte javilo známky života. Neviem či som už dočista zblbol, ale prejavila sa u mňa profesionálna deformácia a rozhodol som sa, že ho zachránim. Či to bol momentálny skrat, alebo vnuknutie vám neviem povedať. Jednoducho to bolo rozhodnutie a ja keď sa rozhodnem, tak neviem cúvnuť. Kto tam bol, tak ma od toho odhováral, pretože už naozaj javilo minimálne známky života. Napokon, keby bolo schopné prežiť, určite by ležalo pri prasnici. Požiadal som zootechnika, aby mi ho dal. Ten ho chytil za ucho a prehodil cez koterce. Čo s tým sledoval neviem, no možno dúfal, že ho nechytím. Mne to však nerobilo žiadný problém. Prasiatko som zachytil a vložil pod tričko na holé telo. Bolo už podchladené. Prvé čo bolo, keď sme sadli do auta, pustil som kúrenie naplno. Celú cestu ho držal priateľ na rukách a sledoval jeho nádychy. Už, už sa zdalo, že dodýchalo, no keď som priateľovi pohrozil, že musí vydržať, podujal sa ho masírovať. Domov sme ho priviezli pri vedomí a hneď som mu za výdatnej pomoci manželky dal napiť teplého kozieho mlieka. Poviem vám, že som to od manželky poriadne schytal a vypočul si na seba rôzne prívlastky. Všetko však iba do okamihu, keď sa napilo, zohrialo a začalo "plakať". V tom momente som vedel, že mi manželka odpustila. Vzala ho na ruky a už som vedel, že oňho bude postarané.

Prvá úloha, ktorú som musel neodkladne vykonať bolo vysvetľovanie voľne pobehujúcim psom, že to nie je potkan. Na jeho škrekot celá naša svorka v počte piatich psov vtrhla do kancelárie a chcela zlikvdovať to chúďa. Proste nechápali, keď som ich vykázal za dvere. Jediná možnosť ako ho uchovať pri živote bola, že ho necháme v kancelárii pri ohrievači pod stolom. Myslel som si, že s kŕmením to bude niečo obdobné, ako pri ostatných mláďatách a ten drobec, že nás nechá spať aspoň dve hodiny v kuse. Pol hodinu po prvom kŕmení ma však veľmi rýchlo vyviedol z omylu. Spravil taký cirkus, až sme sa zľakli. Pritom bol veľmi nedôverčivý a hrýzol. To by ste neverili, aké mal už zuby. V praxi prasiatkám, ktoré nemajú také šťastie, ich vraj vylamujú.

Na manželku si zvykol hneď po prvom kŕmení a nikdy jej neublížil. Pýtal sa jej na ruky ako malé dieťa. No ostatných priam nenávidel. Mne sa ho podarilo presvedčiť až vtedy, keď som sa zľutoval nad manželkou a rozhodol som sa, že ho budem kŕmiť aj ja.

Prvý deň sme ho vzali zo sebou na noc domov a to sme netušili, že to bolo prvý a posledný raz. Noc prebehla v pohode, ale odchod do práce bol doslova hororom. Spustil taký krik, že susedia vybiehali z bytov a nechápali. Veď kto by čakal v paneláku prasa? Rozhodli sme sa, že budeme nocovať v útulku, pretože psom by to nemalo vadiť. Nočné kŕmenia boli naozaj náročne a už som sa pristihol, že by som ho najradšej zaškrtil. Spával s nami pri posteli a stačilo sa čo i len trochu pootočiť, spôsobiť minimálný šuchot a bol na nohách. V prípade, že by ste mu nedali fľašku s cumľom, máte po spánku. Spustil taký krik, že zobudil všetkých viac ako 60 psov a ich utíšenie trvalo aspoň pol hodinu. To už bol zas hladný Grulik. Je priam neskutočné, aké je to životaschopné zviera. Hneď druhý deň mal presondovanú celú budovu. Chodil aj po tme s takou istotou, až ma to dostávalo do údivu. Vôbec sa ničoho nebál a stále všetko skúmal s tým svojim rypáčikom. Svet bol preňho úplnou samozrejmosťou a neprekvapila ho žiadna zmena. Prechádzal sa pomedzi psov s maximálnym sebavedomím. Bolo veľmi obtiažne vysvetliť našim rodinným psom, aby ho nechali na pokoji. Ale aj tak boli naozaj disciplinovaní. Veľmi rýchlo pochopili, že je to člen našej rodiny. I keď s nevôľou, snažili sa ho tolerovať. Najväčšiu radosť z neho mala naša Pusinka, pretože si našla nového kamaráta na hru. Tá však málokedy skončila bez plaču, pretože Grulik sa hrával doslova bezcitne. Ich najčastejšou hrou bolo ťahanie sa o starú ponožku. Pusinka veľmi rýchlo zistila, že ho nesmie ani len trochu poškriabať zo svojimi mliečnymi zúbkami. V tom momente jej to vrátil, ale s takou razanciou, že som to nechápal. Pri týchto hrách som si uvedomil, že v prípade útoku je to jedno z najagresívnejších zvierat chovaných v domácnostiach. Musím odbočiť a doporučiť našim poslancom, aby dali aj prasa na "zoznam" v pripravovanom zákone. Pitbul v jeho veku ešte nevidí, nieto, že by chodil. S pribúdajúcim vekom sa jeho hry sústreďovali najmä na topánky a všetko s čím sa dalo pohnúť. Najradšej mal však visiace retiazky a remienky. S tými sa dokázal prehrať aj niekoľko desiatok minút. V prípade, že začal prejavovať radosť, tak sme sa z manželkou a s deťmi takmer váľali od smiechu po zemi. Šantil od radosti ako malé dieťa. Časom, keď mu narástla dostatočne hlava dokázal nosiť v tom svojom rypáčiku tenisovú loptičku, ktorá je pre zmenu najmilšia hračka našej Pusinky. Bolo veľmi komické sledovať, ako sa o ňu "bili".

Grulik má v tomto čase takmer 30kg a my nevieme čo s ním. V budove donekonečna bývať s nami nemôže a napokon ho nemôžeme ani zjesť, pretože sme mu dali meno. O tom, že raz skončí ako prasa niet pochýb. Pochybujem, že by sa na Slovensku našiel taký extrémista, čo by v tak ťažkej ekonomickej situácii provokoval chudobu a choval prasa len tak pre radosť. I keď ponuky podobného druhu sme už zaznamenali. My ho v útulku nemôžeme chovať i z toho dôvodu, že nejeden raz bola na nás podaná sťažnosť od pseudoochrancov zvierat, že tu chováme potravinové zvieratá. Kozy a kone sa dajú zdôvoniť, ale prasa asi ťažko. Možno práve vďaka nim si dlho nepožije.

Čo dodať na záver? Snáď len toľko, že po týchto skúsenostiach sa budem na tieto zvieratá pozerať úplne z iného uhla pohľadu. Vegetarián sa zo mňa nestane, ale keď budem jesť bravčové mäso, tak určite s úctou. Možno som teraz podráždil všetkých ľudí, čo majú snahu byť, alebo niektorí dokonca vegetariánmi sú. Na ich adresu len toľko, že bývam veľmi obozretný, keď sa mi niekto snaží nahovoriť, že je vegetarián. Zažil som nejeden prípad v mojom živote, keď som takých ľudí videl jesť mäso tajne. Nedávno som dokonca v našom rozhlase počúval nočnú reláciu, kde jeden zástanca práv zvierat na život povedal, že by malo byť samozrejmosťou, aby bol ochranca zvierat vegetarián. Veľmi rád by som sa s ním rozprával osobne. Aj som zavolal na uvedené telefonné číslo, ale nebolo mi umožnené s ním komunikovať. Z telefónu som asi päť minút počúval len hudbu, až som to napokon vzdal. Chcel som mu položiť len jednu otázku, koľko tých zvierat v živote zachránil. Asi by mekotal. Ja na rozdiel od neho som zástanca práv zvierat na dôstojny život. Nechcel som odbočiť, ale ja už som raz taký.