„Nová generácia ruských atómových zbraní by Európu ohrozovala“

Vojenský analytik William Scott Ritter vidí v raketovom štíte USA pokus Bushovej vlády izolovať Rusko a varuje Európu pred účasťou na tomto kontroverznom projekte. V rozhovore s Bertholdom Ederom vysvetľuje, prečo americký systém neposkytuje žiadnu ochranu proti ruským atómovým raketám a informuje o svojej ceste do Iránu v septembri 2006.

derStandard.at: Čo si myslíte o kontroverznej výstavbe amerického raketového štítu vo východnej Európe?

Ritter: Bol som v 80. a 90. rokoch ako zbrojný inšpektor účastný na odzbrojovacích rokovaniach, ktoré prakticky ukončili ohrozenie Európy atómovými zbraňami. Rusi svoje rakety krátkeho a stredného doletu odbúrali, Američania stiahli svoje rakety Pershings a Cruise Missiles. Odvtedy nemusí žiť Európa pod neustálou hrozbou týchto zbraní, čo bol veľký pokrok. Ak Európania túžia opäť po časoch, keď ruské nukleárne zbrane boli namierené na každé väčšie mesto, mali by raketový obranný systém budovať. Pred novými zbraňovými technológiami, ktoré potom Rusi vyvinú, nebude zastaralý americký systém poskytovať žiadnu ochranu.

derStandard.at: Oficiálne sa zameriava systém proti útokom z Iránu . . . .

Ritter: Toto tvrdenie je absurdné. Najbezpečnejšou ochranou pred takýmto ohrozením je diplomatické úsilie a žiadna modernizovaná Maginotova-línia. Bushova vláda chce týmto zariadením izolovať Rusko, Čínu a všetky ostatné štáty, ktoré by mohli predstavovať ohrozenie záujmov USA. Dá sa očakávať, že Európa bude stále závislejšia od ruských energetických zdrojov, čo bude Moskva využívať ako prostriedok nátlaku na politické ústupky. USA to vidia ako nebezpečie.

derStandard.at: Kritici raketového štítu varujú pred novým kolom zbrojenia. Existuje toto nebezpečie naozaj?

Ritter: Rozšírenie NATO na Východ, až na ich hranicu a tento zbrojný projekt predstavujú pre Rusko ohrozenie. Moskva už naznačila, že v prípade, že sa raketový obranný systém bude stavať, prehodnotí svoj vzťah k Európe. Rusko môže dokonca vystúpiť zo Zmluvy o obmedzení zbraní stredného doletu a zaviesť nové preteky v zbrojení. Nová generácia atómových rakiet bude Európu ohrozovať. Ak Európania budú na tomto projekte spolupracovať, nezaslúžia si nič lepšieho. Užívajte si mieru, pokiaľ ešte môžete, pretože nukleárna hrozba bude nad vami visieť 24 hodín denne a sedem dní v týždni. Očakávate, že vám potom USA pomôžu? Európa by bola bláznivá, keby sa na to dala a mala by sa postaviť proti svetovládnym nárokom USA, ktoré stoja za týmto projektom.

derStandard.at: Boli Ste v septembri 2006 v Iráne. Aká je situácia v ľudských právach v porovnaní s inými štátmi Blízkeho východu?

Ritter: Nebol som tam ako inšpektor pre ľudské práva a preto môžem reprodukovať len svoje osobné dojmy. Poznal som mnohé blízkovýchodné diktatúry a musím povedať, že čo som videl v Iráne, vôbec nezodpovedalo mojim očakávaniam. Kontrola, ktorú vykonáva vláda nad obyvateľstvom je nezvyčajne mierna.

Typickým znakom diktatúr je štátna kontrola informačných tokov. Oproti ostatným štátom neexistujú v Iráne skoro žiadne kontrolné stanovištia na cestách, kde sa kontrolujú preukazy – ľudia môžu svojimi autami cestovať kam chcú. Pri jazde každý telefonuje, hovory do zahraničia sú bez problémov možné (podľa Iránskeho ministerstva telekomunikácií bolo v marci 2007 prihlásených 16,7 mil. mobilných telefónov). V Saddamovom Iraku boli, ako v mnohých diktatúrach, mobilné telefóny zakázané.

Satelitné antény sú oficiálne nie radi videné, ale na všetkých obytných blokoch nejaké stoja. Dokonca velitelia Revolučných gárd pozerajú zahraničné spravodajské programy.

Na situácii s ľudskými právami v Iráne sa musí samozrejme všeličo kritizovať. Spoznal som nositeľku Nobelovej ceny mieru Shirin Ebadi a plne podporujem jej snaženia. USA ale majú v takýchto záležitostiach sami dosť problémov. Je teda absurdné, označovať ľudské práva v Iráne ako prekážku pre priblíženie sa k Západu. Určite je veľa čo zlepšovať, ale Irán nie je definitívne žiadny vzorový príklad pre porušovanie ľudských práv.

derStandard.at: Aký vzťah majú Iránci, ktorých ste spoznali, k USA?

Ritter: Prekvapilo ma, ako pozitívne vidí väčšina Iráncov USA. Mnohí sú nám vďační, že sme zhodili režim Saddama Husajna a Taliban v ich susediacich krajinách, Iraku a Afganistane, ktorí boli nepriatelia iránskej vlády. Nechcú ale, aby sa USA miešali do ich vnútropolitických záležitostí.

derStandard.at: Stretli ste ľudí, ktorí by privítali americkú intervenciu ?

Ritter: Hovoril som s pár akademikmi bývajúcimi na severe Teheránu, ktorí by privítali silnejší tlak na iránsku vládu, pretože nie sú šťastní s vládou mullahov. Ale dokonca ľudia, ktorí by privítali intervenciu USA, keď sa pozrú cez hranicu do Iraku, alebo do Afganistanu, ako prebieha americká okupácia vidia, že pre Američanov práva, existenčné základy a život obyvateľstva jednoducho nemajú žiadnu relevanciu.

V početných rozhovoroch mi bolo otvorene vyjadrené, že v prípade invázie USA musia počítať s rozhorčeným odporom väčšej časti obyvateľstva. Iránci, ktorých som mal možnosť spoznať, nechcú žiadnu konfrontáciu, ale dobré vzťahy k Západu, k tým, ktorí sa budú snažiť ich krajinu modernizovať a podporovať.

derStandard.at: Čo sú podľa vášho názoru najväčšie problémy iránskeho obyvateľstva?

Ritter: Nezamestnanosť a preľudnenie. Ekonomika trpí plánovaným hospodárstvom a odvádzaním naliehavo potrebných zdrojov do zbrojného priemyslu. Mnoho ľudí sa sťahuje z vidieka do hlavného mesta, pretože tam očakávajú lepší život. Oficiálne má Teherán 10 miliónov obyvateľov, medzičasom leží ale číslo počtu obyvateľov v širšom okolí bližšie k 20 miliónom.

To stavia vládu pred veľké problémy, potrebuje stabilné hospodárstvo. Konflikt so Západom sťažuje situáciu pre umiernené elementy: o čo sa má obyvateľstvo horšie, o to silnejší sú konzervatívci. Mnohí Iránci pozerajú na tento vývoj s podozrením. Dokonca jeden veliteľ Revolučných gárd sa mi vyjadril, že je načase, postaviť blaho obyvateľstva nad náboženské nároky.

derStandard.at: V r. 2003 urobili Iránci USA rozsiahlu mierovú ponuku, ktorú ministerka zahraničia Condoleezza Rice mala obratom odmietnuť. Vidíte možnosť mierovej koexistencie medzi Buschovou vládou a režimom mullahov?

Ritter: Nie. Bushova vláda sa zaprisahala vyvolať zmenu režimu a z tohoto dôvodu odmieta tiež priame rokovania s Iráncami. Ponuka z r.2003 bola jednou z najdôležitejších iniciatív v nedávnej minulosti. Ponúkli svoj vzťah k Západu úplne nanovo definovať. Vláda USA nechce ale podniknúť žiadne kroky, ktoré by mohli znamenať legitimizovanie iránskeho režimu.

derStandard.at: Aký vplyv má prezident Ahmadinedžad na iránsku zahraničnú politiku?

Ritter: Iránska ústava stanovuje, že má tam len málo právomocí. Moc má politická a duchovná hlava Iránu, Ajatollah Ali Chomejní a Zmierovacia rada. Jasne to bolo poznať na ponuke k rokovaniu v r.2003: túto nepredložil prezident, ale Chomejní.

Mnoho vyjadrení Ahmadinedžada považujem osobne za nevhodné. Priatelia, ktorí hovoria perzsky mi však vysvetlili, že tieto sú na Západe často prezentované vytrhnuté z kontextu, alebo hrubo zjednodušené.

derStandard.at: Vidíte podobnosť medzi sporom o iránsky nukleárny program a prípravami na vojnu v Iraku v roku 2002?

Ritter: Rozoznávam priame paralely: ako pri poslednom prípade nemôžu byť predkladané dôvody vojny podložené faktami. Prezentuje sa ohrozenie, ktoré existuje len v hlavách Bushovej vlády. Nemôžu predložiť žiadne dôkazy, že Irán sa skutočne usiluje o výrobu atómových zbraní.

derStandard.at: Bolo by podľa Vášho názoru možné získať americkú verejnosť pre útok na Irán?

Ritter: Obyvateľstva sa pred žiadnou z týchto vojen nepýtali na jeho názor, do tej miery je táto otázka irelevantná. Bushova vláda je názoru, že vo veciach národnej bezpečnosti je splnomocnená aj bez súhlasu Kongresu. Prezident jasne povedal, že sa nebude usilovať o súhlas zástupcov ľudu k útoku. Názor amerických občanov je mu teda ľahostajný.

Ako aj vždy: mnoho Američanov nie je o problematike Iránu dostatočne informovaných, a budú veriť tvrdeniam Bushovej propagandy, že Teherán predstavuje pre USA ohrozenie a budú toto hodnotiť ako také veľké, že sú potrebné protiopatrenia.

K osobe: Scott Ritter slúžil 12 rokov u amerického námorníctva a zúčastnil sa 1. Irackej vojny.V r. 1991 až 1998 hľadal v Iraku, ako inšpektor UNSCOM, zbrane hromadného ničenia. Po jeho vyhostení potvrdil americkým médiám, že sa CIA pokúšala využiť misiu UNSCOM na špionážne účely. V otázke, či Irak predstavuje hrozbu zbraňami hromadného ničenia sa postavil proti stanoviskám Bushovej vlády a je odvtedy známy ako jeden z jeho silných kritikov.

Článek vyšel na serveru prop.sk, odkud jej přebírám.