Čo nám o nás prezradí riešenie takzvanej rómskej otázky?

Pomerne dosť často sa v rôznych médiách hovorí o cestách, spôsoboch a rôznych možnostiach riešenia tejto pálčivej spoločenskej otázky. Vypracovávajú sa mnohé projekty, ktorých účelom je získavanie prostriedkov z Európskej únie v domnení, že čím ich bude viac, tým rýchlejšie sa priblížime k jej vyriešeniu. Presne tak, ako v tisíckach iných prípadov, rovnako aj v tomto sa pripisuje sile a množstvu peňazí akási gloriola všemocnosti, ktorá vyrieši všetky naše problémy. Skúsme však opusťiť toto, dnes všeobecne zaužívané klišé a pozrime sa na rómsku problematiku úplne inak.

Neutešený stav, panujúci v rómskych osadách, alebo trebárs na košickm Luníku 9, či hocikde inde na Slovensku, tento stav je odrazom kvality duševného života rómov. Je odrazom ich vzťahu k životu, k hodnotám i k spoločnosti. Ich vnútorné cítenie a myslenie sa práve takýmto spôsobom prejavuje v hmotnej a viditeľnej podobe.

Keďže však jeho skutočná príčina tkvie vo vnútri, v kvalite vnútorného života tejto skupiny obyvateľstva, budú všetky snahy o nápravu, obmedzujúce sa iba na vonkajšie a hmotné hľadisko, vždy iba niečim dielčim, nedokonalým a neschopným priniesť uspokojivé výsledky.

Nechcem samozrejme tvrdiť, že peniaze a vôbec materiálna stránka života nemá svoj patričný význam, ale spoliehanie sa iba na ňu samotnú nikdy neprinesie požadovanú zmenu, pretože tým dochádza k sústredeniu sa na druhoradé. Prvoradým by totiž malo byť zameranie sa predovšetkým na zmenu kvality vnútorného života, v ktorom spočíva zárodok a príčina každého hmotného prejavu.

No a toto je dôvod, prečo ani veľké finančné prostriedky, prúdiace z fondov Európskej únie neprinášajú a ani neprinesú uspokojivé zlepšenie, lebo napriek množstvu vynaloženej námahy a prostiredkov, stále nedochádza k zodpovedajúcej zmene myslenia. Ak sa ale zmení kvalita vnútorného života rómskeho obyvateľstva, ak sa zmenia ich názory, životné postoje a hierarchia hodnôt, potom sa celkom určite začnú meniť aj vonkajšie pomery, v ktorých táto komunita žije. Lebo ku skutočnej a trvalej zmene nedochádza nikdy tlakom zvonka, smerom dovnútra, ale vždy iba zvnútra, smerom von. A práve toto vnútro je cieľ, na ktorý by sme sa mali zamerať.

Ale žiaľ, práve tu narazíme na obrovské úskalie, ktoré nám zrazu prezradí o nás samotných veci, aké by sme snáď radšej nepočuli. Lebo nech už sú rómovia akýkoľvek a samozrejme, osobne som veľmi ďaleko od toho, aby som ich konanie obhajoval, jedno sa im nedá vyčítať, a síce, ich úprimnosť. Čo v srdci, to na jazyku – vraví známe ľudové úslovie. Čo sa teda nachádza v ich duši a v mysli, to je bez akýchkoľvk zábran vyjadrené aj navonok, v spôsobe života a vo vzhľade obydlia.

Avšak najsmutnejšie je, že neraz práve tí, ktorí sa oháňajú peniazmi a veľkými slovami o potrebnej zmene spoločensky neprispôsobivých, práve oni sú vnútorne ...presne takí istí! Je totiž naozaj nesmiernou tragédiou dnešnej doby, že ľudským očiam skrytá, kvalita duševného života mnohých politikov, ministrov, prezidentov, generálov, manažérov, podnikateľov, celebrít, modeliek a mnohých ďalších, sa svojim vzhľadom, ak by sme dostali na sekundu možnosť tieto veci vidieť, desivo podobá vonkajšiemu vzhľadu rómskych osád. Jediný, podstatný rozdiel medzi nimi a rómami nájdeme iba v schopnosti skrývať a navonok maskovať tento svoj úbohý a žalostný duševný život.

No a práve v tomto maskovaní sú, z pohľadu rómov, takzvaní „bieli ľudia“, priam majstrami. Novými modelmi áut, honosnými vilami, prepychovým životom, atraktívnymi dovolenkami, tučnými kontami a mnohým iným, čo si môžu dovoliť, všetkým týmto, ako trblietavým pozlátkom, iba zakrývajú otrasnú realitu kvality svojho osobného, duševného života. Duševného života, ktorý sa naozaj svojim stavom a vzhľadom tak veľmi podobá na katastrofálny vzhľad rómskych osád.

Ak sme teda rómov charakterizovali úslovím: Čo na srdci, to na jazyku, „bieleho človeka“ možno vystihnúť slovami: V ústach med a v srdci jed!

Áno, v podstate celá naša „civilizácia“ je jedným veľkým pokrytectvom, obratne skrývajúcim za efektným vonkajším vzhľadom nesmiernu, až desivú úbohosť vlastného vnútorného života - myslenia a cítenia miliónov vzdelaných, mocných a dobre situovaných ľudí na celom svete.

Duševný stav väčšiny súčasného obyvateľstva tejto planéty veľmi výstižným spôsobom vyjadrujú i slová, vyslovené už pred 2000 rokmi: Ste ako nabielené hroby! Zvonka výstavné a honosné, ale vo vnútri plné hniloby a všelijakej inej nezdoby.

A je to presne tak! Myslenie cítenie i celý vnútorný život súčasného človeka je doslova rozožratý chamtivosťou, nenávisťou, pýchou, závisťou, zlobou, pohŕdaním ľuďmi, nenásytnosťou, zlomyseľnosťou, falšou, klamstvom, zmyselnosťou, nečistotou, nemravnosťou a ešte mnohým iným.

Ak sa teda pozrieme na celú vec z takéhoto uhľa pohľadu, môžeme vidieť, ako duševný úbožiak – čiže „biely človek“, kŕčovito usiluje o povznesenie rovnakého duševného úbožiaka, čiže rómskeho etnika. Ale kým vnútorná i vonkajšia úbohosť rómskeho etnika sa pred nami odkrýva úplne bezprostredne a v plnej miere, „biely človek“, pod pláštikom materiálneho blahobytu, uveril klamlivej ilúzii o svojej vlastnej, vyššej osobnostnej úrovni. Uveril ilúzii, že kvalitné, pekné a hodnotné veci, ktoré je schopný vyrobiť, aby sa nimi obklopoval, majú schopnosť urobiť hodnotnejšieho človeka aj z neho samého. Keďže ale veci takúto moc nemajú, z duševného úbožiaka aj naďalej zostáva úbožiak, aj keby hmotne bol snáď kráľom.

Aký teda z tohto všetkého urobiť praktický uzáver? Ak chceme meniť svet k lepšiemu, musíme sa v prvom rade stať lepšími najskôr my sami. Čiže, zmena čohokoľvek a kohokoľvek začína najskôr zodpovedajúcou zmenou nás samotných. Až keď sa stane naše vnútro rovnako pekným, čistým, vkusným a útulným, ako sú vkusne, čisto a príjemne už teraz zariadené mnohé naše príbytky, až potom môžeme uvažovať o úspešnej zmene druhých.

Súčasný rómsky problém preto možno vnímať ako zrkadlo, zobrazujúce duševný stav civilizácie „bieleho človeka“. Ak ale chceme zmeniť nelichotivý obraz v zrkadle, musíme predovšetkým zmeniť sami seba, konkrétne - svoje vlastné vnútro. Svoje myslenie a cítenie! Až keď sa my sami staneme príkladom, hodným nasledovania, potom môže priniesť primerané ovocie i naše úsilie o zmenu iných. Skôr však nie!

Veď ak zbíjajú, lúpia, klamú a podvádzajú špičkoví manažéri, podnikatelia, ministri a dokonca vodcovia štátov, konajúc tak síce „inteligentne“ a pod pláštikom práva, budú robiť to isté i rómovia, iba samozrejme, primerane k svojim možnostiam. A ak ich budú chcieť meniť k lepšiemu práve podobní ľudia, alebo ich zástupcovia a verní poskokovia, iba sa vnútorne pousmejú nad takýmto, priam do očí bijúcim pokrytectvom.

Takže ešte raz: meniť iných možno iba silou svojho vlastného príkladu. Takýto spôsob však kladie veľké nároky v prvom rade na tých, ktorí chcú požadovanú zmenu uskutočniť, čo je mnohým nepríjemné a nepohodlné. A keďže práve oni sami sa meniť nechcú, lebo im v podstate veľmi vyhovuje pohodlné váľanie sa v bahne vlastných nízkostí, hľadajú radšej iné, z ich pohľadu „jednoduchšie“ cesty na riešenie všetkých problémov. Ako sa však určite neskôr ukáže, tieto cesty nikdy neprinesú to, čo bolo od nich očakávané.

A túto súčasnú „civilizáciu“ pokrytcov môžeme pripodobniť k pestro pomaľovanému balónu, ktorý všetkých ohuruje krikľavými farbami, pričom rastie a mohutnie iba rozpínaním sa prázdnoty vo svojom vnútri. Veľmi dobre však vieme, že nijaký balón nemožno nafukovať donekonečna, ale vždy len po určitú hranicu, kedy musí celkom zákonite ...prasknúť!

A nie inak sa povodí aj našej, iba na povrch a vonkajšok zameranej civilizácii. Ak totiž aj jej vnútorná, duševná prázdnota dosiahne svoju kritickú hranicu, od ktorej už mimochodom nie sme až tak ďaleko, rovnako zákonite a logicky musí nastať chvíľa, kedy sa zrúti sama v sebe, kedy praskne ako pestrý a krikľavý balón.

To však určite nie je pre nikoho príjemná vyhliadka. A preto ak chceme urobiť ešte niečo užitočného pre svoju osobnú záchranu i pre zmiernenie toho, k čomu tak slepo a tvrdošijne kráča „civilizácia“ planéty Zem, máme možnosť, ba priam povinnosť začať ihneď – zmenou svojho vlastného vnútra!

Slovenské občianske združenie pre posiľňovanie mravov a ľudskosti