Cesta smrti

Dnešný deň bol ozaj hektický. Zápis a iné formality spojené so začiatkom školského roka ma nejako vyčerpali. Určite má na tom svoj diel viny aj nočná zmena v obchode. Unavene som si sadla do autobusu, už som sa tešila na ten zhon čo nastane až mi naozaj začne škola. Autobus sa pomaly pohol. Zapla som si v mobile rádio a uvažovala ako si vybavím ubytovanie, keď som nedostala internát. Podľa kompetentných ľudí nemám naň nárok, aj keď obaja moji rodičia sú na dôchodku. Ešte chvíľu som rozmýšľala nad riešením mojej situácie, a potom som zaspala.

Zobudila som sa až na zvučku správ v rádiu. Obsah správ som poriadne nevnímala. Radšej som zavrela oči a na pol ucha počúvala cestné správy. Vážne znejúci hlas hlásateľky dával na známosť mierne zdržanie na cestách z dôvodu ich opráv. Znova som si zdriemla.

Po chvíli autobus ozaj spomalil. Prebrala som sa, a čo nevidím. Vo vedľajšom pruhu zastavilo plne naložené nákladné auto. Nebolo to len také hocijaké nákladné auto. Viezlo totiž kone. Išli na istú smrť.

Veľa z nich nebolo poriadne uviazaných, iné boli zas uviazané príliš na krátko. Podlaha sa im šmýkala, boli vyhladovaní a určite aj smädní. Ich srsť bola zježená, bez lesku, ich telá boli zjazvené, niektoré mali čerstvé krvavé rany, pravdepodobne spôsobené prepravou. Vekové kategórie boli rôzne, od starých, zúbožených, ťažných koní po žriebätá. Staré kone boli apatické, ledva stáli na nohách. Boli natoľko ukonané, že ani neodháňali neodbytné muchy ktoré dráždili čerstvé poranenia.

Pohľady mladých koní boli vystrašené. Medzi mladšími som zahliadla, aj dva mladé plnokrvníky. Zrejme nesplnili očakávanie chovateľa, možno mali strach vstúpiť do štartovacích boxov, alebo boli príliš nezvládnuteľné. Pohľad mi skĺzol nižšie. Medzi tými všetkými veľkými koňmi sa túlilo asi trojmesačné žriebä k svojej mame. Bolo na smrť vyľakané a značne podvyživené. Kobyla si ho tisla hlavou k sebe tak veľmi ako jej to dovoľoval povraz, ktorým bola uviazaná. Na hlave mala veľký krvavý šrám, bola vychudnutá, vyčerpaná, jej pohľad bol temer sklenený. Z oka sa jej skotúľala slza, akoby snáď tušila, aký osud stihne ju a jej žriebä.

Nákladiak sa pohol. Žriebä trhlo do strany, spadlo na podlahu priamo pod nohy ostatných vystrašených koní. Kobyla nervózne trhla hlavou smerom k žriebäťu, no pevný uzol nepovolil.

Viac som však nevidela, autobus sa zaradil za ostané autá. Keď sme prešli cez onen opravovaný úsek, v diaľke som zahliadla ako nákladiak odbočuje na diaľnicu. Bol príliš ďaleko, aby som videla čo sa v ňom deje. Kto vie či žriebä došlo k svojej mame, snáď ho tie kone neušľapali.

V krku sa mi spravila akási hrča živená hnevom a toľkou bezmocnosťou. Do očí sa mi tisli slzy.

Od pätnástich som mala možnosť byť s týmito úžasnými zvieratami. Zažila som pri nich veľa príjemných spomienok. Videla som, ako koníky dokážu pomôcť boľavej duši, či chorému telu. Videla som, ako dokážu vyčariť na tvári nejedného človeka úsmev. Je to až nepochopiteľné, ako im oplácame ich dary. Staré, kedysi športové kone, ktoré vo svojich najlepších rokoch vyhrávali na pretekoch posielame na istú smrť. Presne tak isto aj tie menej ušľachtilé kone z lesov putujú na starobu do nákladných áut. Smrti sa nevyhnú ani žriebätá a mladé kone. Často krát na bitúnku končia mladé plnokrvníky a iné kone, ktoré jednoducho nesplnili očakávania chovateľa alebo majiteľa.

Len malé percento koní je chovaných na tento účel. Niektoré z nich majú šťastie ak sa dostanú ku konskému handliarovi. Tam je to päťdesiat na päťdesiat. Niektorí ľudia si takýmto spôsobom zaobstarajú za lacný peniaz koníka. Tie čo nemajú takéto šťastie putujú na bitúnok. Kone sú v nákladiakoch natlačené jeden na druhom. Často krát ani nechcú nastúpiť do vozov. Cítia v ňom pach smrti.

Spôsob naloženia je plný bolesti a stresu. Kone sú bité, hrdlá im zvierajú povrazy ťahajúc ich do útrob nákladiakov. Po naložení nasleduje cesta. To znamená 60 až 95 hodín takmer bez jedla a vody, a žiadneho pohybu. Niektoré kone zomierajú už počas cesty. Kadávre sa prepravujú spolu so živými zvieratami. Cesta akoby nemala konca. Agóniu predlžuje stres, hlad, smäd... Keď sa konečne dostanú do cieľa čaká ich vyloženie a smrť vykrvácaním. Väčšinou sa im podreže hrdlo, a zviera sa nechá vykrviť. Mäso je potom lahodnejšie. Putuje na francúzsky či belgický trh, kde toto mäso považujú za lahôdku.

Preto ma napadá otázka, naozaj to nejde bez toľkého utrpenia ? Odpoveď je však až príliš chladne pragmatická. Nie nejde. Takto je to jednoducho lacnejšie a rentabilnejšie.

Převzato z blogu autorky Jaroslava Škultétyová.