Indiana pod sedlom

V prvej poviedke o Indiane som sa zmienil, že tento rok na jar z nej spravíme jazdeckého koňa. Prišlo obdobie jari a my sme sa rozhodli viac nečakať a začať na tom pracovať. Môj bývalý tréner a priateľ sa ponúkol, že mi s tým pomôže. Spočiatku bola Indiana trochu nervózna. Nechápala, čo sa to s ňou robí. Jej dva roky života v našom zariadení boli príjemným leňošením, v spojení s voľným pohybom vo výbehu a na pastve. .

Odrazu začala tráviť menej času vo výbehu. Nezostalo len pri pravidelnej korektúre kopýt, ale bola podkutá. Zmenili sme jej kŕmnu dávku a musela pracovať. Už v minulosti sme ju učili pracovať na lonži, ale sedlo ešte nemala. V prvé dni sa trochu aj bránila tomuto predmetu, ale keď zistila, že jej nehrozí žiadne

Indiána

Anisa, to je kobylka, ktorá nám robila doprovod. Niekedy má problémy prejsť cez kaluže a blativý terén. Má z nich strach a očakáva, že z tej mláky vyskočí krokodíl. Kto má skúsenosti s plachými koňmi, vie o čom hovorím.V tomto smere sa jej ani nečudujem, pretože bol u nej v minulosti zanedbaný a nedokonalý výcvik. Jej zlozvyky a neochota spolupracovať s jazdcom boli príčinou jej konca kariéry jazdeckého koňa. Do nášho zariadenia sa dostala preto, aby nemusela byť odporazená na mäso. Je to ešte mladá a veľmi temperamentná angloarabka. Pochádza z motešického chovu.

Pri druhej vychádzke bol značne blativý terén a na horských cestách boli koľaje po lesných strojoch. Anisa odmietla poslušnosť a nechcela kráčať dopredu. V tejto situácii je dôležité zachovať chladnú hlavu a koňa miernymi donucovacími prostriedkami presvedčiť, aby pokračoval. To platí pri koňoch, ktoré nemajú zlé skúsenosti so svojim zaobchádzaním. Anisa má panický strach z biča a z každej nepredvídateľnej reakcie jej jazdca. Vždy sa to končí pádom. Preto iným jazdcom, ktorí nemajú toľko skúsenosti ako ja nedoporučujem, aby mali bičík čo i len v ruke. Už nám hrozilo, že sa nepohneme z miesta, keď som sa rozhodol a predišiel svojho vodiča na Indiane. Tá cez tie kaluže a blato prešla bez problémov a previedla aj vyplašenú Anisu. Tak sa jej zapáčilo ísť vpredu, že nechcela pred seba už Anisu pustiť. Od tohoto dňa som začal na vychádzky chodiť sám. Nikdy som ju neprepínal a umožnil som jej zmenu rytmu podľa jej potrieb. Dôležité bolo, aby mala stále chuť ísť dopredu. Je na nej doslova vidieť, že sa na vychádzky teší. Priľnutie na dlhej oťaži sa dostavilo po niekoľkych dňoch a veľmi rýchlo pochopila pomôcky holeňou používané pre zmenu rýchlosti jazdy a samotné zastavenie.

Indiána v pohybe

Keď zoberiem do úvahy fakt, že som zachránil Indiane holý život vykúpením od mäsiara, väčší prejav vďaky som si nevedel ani predstaviť. Najzaujímavejšie na tom všetkom je, že už ani manželka nechce jazdiť na inom koni, ako na nej. Až po dvoch rokoch, čo je u nás som sa dočkal uznania, pretože som bol presvedčený, že to bude dobrý kôň. Často ma navštevujú moji bývalí kolegovia z práce a pri pohľade na ňu sa niektorí nevyhli úškrnkom. Niekedy dochádzalo aj k slovným konfliktom. Ja som však bol presvedčený o svojej pravde a trval na svojom. Netvrdím, že by z nej mohol byť športový kôň, ktorý by podával nadpriemerne výkony, ale už dnes sa ukazuje, že je na nej veľmi príjemný pocit a o to vlastne ide. Súhra jazdca s koňom je jeden z najpríjemnejších pocitov, ktoré som vo svojom živote zažil. Myslím si, že keby všetci, čo si svoje kone kupujú z frajeriny tento pocit prežili, nedokázali by sa vzdať svojho koňa. Nech už by bol ten dôvod akýkoľvek.

Stávalo sa, že moji najbližší a najmä manželka nejazdili celé týždne. Dnes sa nevedia dočkať, kedy môžu na nej sedieť. Indiana zmenila celú fylozofiu koní v našom zariadení. Už to nie sú iba kone, ktoré sme zachránili. Odkedy je pod sedlom, môžeme chodiť na vychádzky v trojici a to bol vždy môj sen. Sny by sme si mali plniť.