Ach vy ľudia!

Pre potreby môjho každodenného života, konkrétne prežitia potrebujem ľudí. Aj keď mi niekedy lezú na nervy, neviem sa bez nich zaobísť. Potrebujem ich lásku a pozornosť. Potrebujem s nimi byť v neustálom kontakte. Potrebujem ich stále cítiť a byť cítený.

Je jasné, že bez volebného práva by som v dnešnom svete prežil veľmi ťažko. Aj neznalosť reči by bola prekážkou. Vôbec by som nemohol byť samostatný - zákony ľudí nám, psom, to nedovoľujú! Neviem prečo, veď byť slobodný by bolo celkom fajn. Len tak sa túlať, bez nejakého konkrétneho cieľa, bez obmedzenia pohybu. Ale to nám nedovolíte. Najskôr by ste ma asi zavreli do nejakého útulku, za mreže, kde láska opatrovateľov by bola rozdelená medzi stovku takých istých nešťastníkov. Možno by to ani nebolo najhoršie, pravidelná strava, žiadne povinnosti ani zodpovednosť, len lenošenie. Ale bolo by tam nekonečné čakanie na niekoho, kto by ma chcel adoptovať. Ale ku komu by som sa dostal? Mal by som sa tak, ako sa mám? Neviem na túto otázku zodpovedať, nikoho iného som neokúsil. Ani nechcem. Som egoista, chcem lásku len pre seba a nie rozdelenú na sto častí.

Pre mňa je základom prežitia jedlo. Neviem, aké máte skúsenosti Vy, ale ja sa ráno zobudím nesmierne hladný. Najprv musí byť vychádzka. Na WC ma nepustia, je príliš vysoké. Musím podotknúť, že ma to tam nejako extra neláka. Pach osviežovača vzduchu je pre ich fajnové nosíky, ja potrebuje pachy prírody, teda tej, ktorá na sídliskách vo forme trávnikov a stromov ešte zostala. Pol hodina vonku a rýchlo domov, bude sa raňajkovať. Moja adoptívna mama pripravuje výborné raňajky. Vždy mám chlebík natretý nejakou fajnovou paštikou a nakrájaný na kúsky. A dá mi ich priamo do papuľky. V sobotu paštiku nahradí maslom, ale tú vynahradia fajnové chrumkavé kolieska rožkov. Tečú mi sliny, už sa neviem dočkať. Prečo Vám to tak dlho trvá, kým si sadnete ku stolu? Nevidíte, že som hladný?

Samozrejme, že som nezabudol na kamarátov. Aj oni majú svojich adoptívnych rodičov, ktorí sa stále niekde ponáhľajú a na vychádzke sa s nimi stihnem oňuchať a už nás ťahajú od seba. Vraj sa ponáhľajú kdesi do roboty, či kde. Keď odchádzajú z domu vždy sľubujú, že sa rýchlo vrátia, ale poznáte to. Z rýchleho návratu nikdy nič nie je. Prídu až poobede. Nie je to až také zlé, môžem sa vyvaľovať a spať, ale som sám. Čo si myslia že neviem chodiť? Že by som s nimi v tej robote nevydržal? Nechápem ich, veď ja chcem byť stále s nimi. Ale dvakrát do týždňa zostávajú doma a to mi je hej, to sú potom prechádzky dlhšie, aj s kamošmi ma nechajú ponaháňať sa.

Biologické hodinky v mojom bruchu odbíjajú 18-tú hodinu a v byte sa nič nedeje. Nechápem. Oni nie sú hladní? Jasnačka, boli na obede. Ja ale nie. Takých tikajúcich hodiniek s ručičkami majú po byte rozvešaných až až. Myslíte si, že sa na ne pozerajú? Len ráno. "Ježišmária, už je toľko hodín, zmeškáme do roboty!" Preto mi nič iné neostáva, len ich prebudiť k činnosti. Prídem a zaškrabem labkou na nohu niektorého člena rodiny. "Čo je Oskarko?" Blbá otázka, ktorá sa opakuje večer čo večer už štyri roky. Zaškrabem znovu a obliznem sa. "Ty chceš papať?" Tiež blbá otázka, ale znovu sa obliznem a pre istotu aj zavrtím chvostom. Prišiel som na to, že keď prejavujem radosť, tak aj oni pre mňa robia s väčšou radosťou. Pripravia mi večernú dávku ryže s mäskom, dajú mi to do misky a už sa z chodby ozýva len mľaskanie. Vylížem misku a idem ich oblizujúc sa pochváliť, že mi zase pripravili na večeru fajnotku. Občas mi po večeri dajú aj kosť a vtedy si nikoho nevšímam, môže k nám prísť hocikto. S plným bruchom potom ideme pozerať televízne noviny, teda oni pozerajú, ja sa vyvaľujem pri ich nohách.

Vonku je vonku, ale nie je nad spálňu. To je taká miestnosť, kde ľudia majú posteľ a vankúš a prikrývku a to všetko navlečené v mäkuškom voňavom posteľnom prádle a tam si ľahnú a zhasnú svetlo a mne dovolia ľahnúť si k nim a je to nádherné. Milujem noci strávené s nimi v teplej posteli. Brechal mi jeden kamoš, že jeho do spálne nepustia. Ešte je malý, má iba pol roka. Nečudujem sa im, že ho nepustia, keď sa ešte pocikáva. Ani mňa spočiatku nepustili. Ale presadil som si to. Toľko som doliezal, až kapitulovali. Že je v posteli veľa mojich chlpov? A vám nepadajú vlasy?

Ach vy ľudia, napriek všetkým nedostatkom, ktoré máte, vás mám rád.

Váš Oscar