Dantes

Kôň o ktorom vám vyrozprávam príbeh sa významnou mierou pričinil o to, že som pochopil veľmi veľa o správaní týchto zvierat. Mal som toho veľa prečítaného a prežitého medzi koňmi. Taktiež som sa zmienil, že môj dedo bol živá kniha o týchto ušľachtilých krásavcoch.. Ale i tak som toho najviac pochopil, až keď som prežil na vlastnej koži, čo je to život s koňom, ktorý sa narodil iba pre mňa. Ktorýsi múdry človek povedal, že za život sa stretneme len z jediným koňom, ktorý je ten pravý. Niekto má šťastie, že je to kôň, ktorý mu prinesie slávu a uznanie. Ku mne prišiel úplne za iným účelom, ale hodnota jeho prítomnosti má pre mňa minimálne takú istú cenu, ako víťazstvo na majstrovstvách sveta.

Pôvodom bol anglický polokrvník, vysoko v krvi. Jeho korene taktiež siahali do Motešíc i keď sa tam nenarodil.

V osemdesiatych rokoch sme spolu s niekoľkými nadšencami založili na dubnickom družstve jazdecký oddiel. Začínali sme s troma biednymi koňmi a skončili takmer pri štyridsiatich. Nechcem sa rozpisovať, ako to bolo možné, ale ten kto prežil čo i len desať rokov v socializme to vie pochopiť. Vtedy sa dali diať zázraky na počkanie pre všetkých, ktorí niečo chceli. Svoju neslobodu sme si kompenzovali únikom do svojho sveta. Komunistický režim sa správal k takýmto aktivitám celkom priaznivo, pretože ľudia nemali čas uvažovať o zvrhnutí systému. Tým nechcem povedať, že mi je za tým režimom smutno, práve naopak. Ale ani toto zriadenie, čo tu teraz je, nie je spravodlivý systém. Aj dnes sa tu dejú zázraky, ale len pre vyvolených. Jedným z dôvodov prečo som sa utiahol do ústrania je pocit bezmocnosti pri sledovaní priebehu transformácie ekonomiky a demokratizácie spoločnosti. Zas som odbočil.

Dantesa sme kúpili za pár korún, pretože bol pokazený a doslova nepoužiteľný na akýkoľvek druh športu. Dokonca na svojom chrbte nezniesol ani sedlo. Pritom podotýkam, že bol pred tým tri roky v športovej prevádzke a úspešne dokončil niekoľko parkúrov. Priviedli sme ho v zbiednenom stave a nedostatočnej kondícii. Mal veľmi hrdý pohľad a pod jeho schátralým telom sa skrývalo statočné srdce. Po niekoľkých pokusoch o nasedlanie sa vedúci oddielu vyjadril, že je to zbytočné a bude lepšie, keď ho odpredáme "Talianovi". Tak sme volali obchodníka, čo kupoval kone na mäso. Vtedy som si spomenul na príbeh z detstva. Rozhodol som sa Dantesa za každú cenu zachrániť. Dal som sa na boj.

S ošetrovaním neboli problémy, pretože ma už poznal a bol som jediný, koho k sebe pustil bez problémov. Kupodivu i sedlo si dal pripevniť na chrbát bez toho, že by sa hodil o zem. Pred tým to robil pravidelne. Ťažké chvíle pre mňa nastali pri prvom vysadnutí. Pripadal som si ako handra na palici a nasledoval nepríjemný pád na betónovú dlažbu. Prišiel som na to, že tadiaľto cesta nevedie. Vzal som ho na neďaleký oplotený pasienok . Predsa je tráva mäkšia, ako betón pred stajňou. Priviazal som si o ruku dlhý povraz a spojil ho s krúžkom na zubadle. Nastalo nefalšované presviedčanie, že mu nechcem ublížiť. Vždy keď ma zhodil nemohol újsť, pretože som ho mal priviazaného o ruku. Teraz keď si na to spomeniem, tak sa len divím, ako som mohol byť tak nezodpovedný voči sebe. Vtedy som ešte nemal takmer žiadne skúsenosti z následkov takých pádov. I keď som mal už prehľad o zlomených rebrách a iných kostiach na mojom tele. Nie, že by som z koní nepadal, ale vždy to akosi dobre dopadlo. Mal som dobrú predprípravu z predchádzajúcich športov. Pre vašu zaujímavosť, teraz mám viac zlomenín, ako rokov. Takmer všetky som získal pri športoch. Tým vás nechcem odhovárať od športovania. Ak vás to ukľudní vo svojom predchádzajúcom živote som sa venoval najmä športom extrémnym a od koní tých úrazov až tak veľa nebolo. No musím priznať, že najvážnejšie zranenie mi spôsobil práve kôň.

Takže takto sme sa trápili navzájom celé doobedie. Popoludní pri tréningu som predviedol ostatným členom oddielu historickú jazdu. Nikto nechápal. Naše spoločné trápenie trvalo niekoľko mesiacov a pádov bolo čoraz menej. Boli i týždne, že sa nič nestalo. Napokon som ho presvedčil i na skákanie. V domácom prostredí mu to už nerobilo problém. Prihlásili sme ho do súťaže a ja som len dúfal, že to zvládneme. Mal mimoriadne skokové schopnosti. Práve tieto schopnosti sa podpísali pod jeho psychický stav. Jazdec, ktorý ho mal predo mnou bol netrpezlivý, Dantesa preťažoval, až ho napokon úplne znechutil. Občas toho pána vídavam na pretekoch a môžem povedať, že sa vôbec nezmenil. Niekedy je to pre mňa až neznesiteľný pohľad, keď ho vidím pracovať s koňom na opracovisku pred samotným závodom. Čo potom robí s koňmi doma, kde ho nevidí toľko cudzích očí?

Poďme však k nášmu závodu. Dantes skákal na opracovisku bez jedinej chyby a ja som sa nádejal, že vyhráme. Žiaľ, mýlil som sa. Pri vstupe na kolbisko začal byť vzdorovitý a ja som mal veľké problémy, len aby som sa udržal v sedle. Skočil len dve prekážky a odmietol poslušnosť úplne. Boli sme diskvalifikovaní. Bol som z toho nesmierne sklamaný, ale nehneval som sa na neho. Bol som presvedčený, že časom prekonáme i túto psychickú bariéru. Nanešťastie bolo rozhodnuté o nás bez nás. Keďže bolo v stajni ešte niekoľko desiatok koní, istý nomenklatúrny káder rozhodol, že si už viac krát neskočí. Vtedy sa diali i takéto veci. Kôň mi bol odobraný a v prípade, že nebude spôsobilý aspoň na ťahanie, bude odpredaný "Talianovi".

Navliekli na neho chomút a priviazali ho k vozu. To čo nasledovalo sa nedá ani opísať. Dantes sa začal vzpierať, hodil sa o zem a v priebehu niekoľkých sekúnd zo seba nepríjemný postroj strhol. Aby všetkému nebol koniec, napadol kočiša, ktorý ho pri jeho vystrájaní bil palicou. Len tak, tak ušiel do neďalekej stajne pre teľatá pred istou smrťou. Márne boli moje prosby. Dantes bol v najbližšej možnej dobe naložený na nákladiak a .......

Tento príbeh ma veľmi poznačil. Kôň, ktorý ma naučil za dva roky chápať mentalitu týchto zvierat, zostal na veky v mojom srdci. U mňa doma má svoju pamätnú stenu, na ktorej visí jeho fotografia a spomínaný chomút. Zostala mi po ňom hrsť vlasov z hrivy a injekčná ihla, ktorou mu brali naposledy krv na rozbor, pred samotným transportom.

V deväťdesiatych rokoch keď som začal podnikať, som jednu zo svojich firiem nazval po ňom. Je to jediná firma, ktorú ešte vlastním i keď nepodnikám. Len tak som mohol predĺžiť jeho život na tomto svete. Je to jeden z dôvodov, prečo si niektorí ľudia o mne myslia, že som sa zbláznil.

Možno sa niekomu zdá, že táto poviedka nepatrí do príbehov z útulku. Ja si však myslím opak. Od tejto chvíle som nemyslel na nič iné, len ako zachraňovať kone, za ktorých osud niesol plnú zodpovednosť nezodpovedný človek. Od vtedy mi prešlo rukami desiatky koní. Vždy keď som mal možnosť, tak som si vyberal práve kone nechcené. Netúžil som po víťazstvách i keď ich niekoľko aj bolo. Najväčšiu radosť mi spôsobovalo, keď som mohol ostatných presvedčiť, že sa v spomínanom koni mýlili. Aj keď som obchodoval s týmito zvieratami, vždy sa našli u mňa v stajni doslova kaliky, z ktorých sa mi podarilo spraviť opäť dôstojné zvieratá. Žiaľ, existujú ľudia, ktorí keď videli takého koňa v mojej stajni, rozširovali a ešte aj rozširujú o mne tie najneuveriteľnejšie fámy. Vraj som ich do takého stavu dostal ja. Kto ma pozná týmto rečiam neverí a kto predsa len uverí, má možnosť vidieť moje kone na vlastné oči. Práve preto, že mi naďalej nie je ľahostajný osud týchto nechcených zvierat, existuje aj naše zariadenie. Žiaľ nemôžem spasiť celý svet. Môžem zachrániť len toľko zvierat, koľko ich môžem uživiť. To čo pre mňa znamená Bask v ríši psov, Dantes znamená medzi koňmi.